Na Cisárovom Dvore

Tak ako obvykle som aj dnes strážil, so svojim parťákom, cisárovu komnatu. Deň sa pomaly chýlil ku koncu a ja som tušil, že budeme mať opäť dlhú noc. Z komnaty sa totiž začalo ozývať stonanie.
Všetko začalo ešte za života starého cisára. Nech sa naveky škvarí v pekle. Bol to surovec a tyran, ktorý mal rád iba svoj meč a svojho koňa. Svoju ženu Aikou často bil a ukájal na nej svoje zvrhlé chúťky. Keby nebola dosť silná, dávno by sa podrezala, no tým, že si s ňou robil čo len chcel, chránila pred jeho výčinmi dcéru, Yume. Ten tyran ju však nútil piť a tak bola často taká opitá, že sa nedokázala ani postaviť. Vtedy vždy snoril po hrade, aby našiel dcéru. Nikdy ju nenašiel, až jedného dňa mu sama padla do rúk. Dovŕšila už pätnásť rokov, takže ju chcel vydať za syna susedného pána, ktorý nebol o nič lepší od neho.
Oume rástla do krásy a už vtedy bola nádherná ako anjel. V tú strašnú noc pán opíjal ženu, pretože sa mu konečne podarilo zistiť, kde sa skrýva dcéra. Už viac nechcel snívať, ale premeniť svoje choré, zvrátené sny na skutočnosť. Cisárovná si však jeho nemravné pohľady všimla a snažila sa ju držať čo najďalej od neho. Tak ako dnes, aj vtedy začínala noc, noc, ktorá zmenila všetko. On sa snažil čo najrýchlejšie opiť našu paniu, no nedarilo sa mu to. Stratil trpezlivosť a tak ju začal biť, no tentokrát sa nenechala a tvrdo s ním bojovala.
Snažil sa jej vylepiť poriadnu facku, no uhla sa a dostal ju on.
„Ty s***, ty sa opovažuješ udrieť svojho pána? Za to draho zaplatíš!“ zreval a vytasil dýku.
„Už sa viac nebudem prizerať, ako nemravne hladíš na moju dcéru. Nikdy ti nedovolím, aby si jej spravil to, čo mne. Roky som znášala tie tvoje urážky, bitky, znásilnenia, len aby som ťa od nej udržala. No je koniec, počuješ?! Koniec!“ kričala a zahnala sa naňho veľkým nožom, čo ležal na stole.
„Zdá sa, že ti narástol hrebienok, tak to ti ho budem musieť zraziť. A koniec bude, moja milá až vtedy, keď poviem ja. Konečne sa mi ju podarilo nájsť, takže si nemysli, že takú príležitosť premeškám. Nedávaš mi na výber, takže to tu s tebou skončím a obrátim svoju pozornosť na našu milovanú dcérenku.“
Cisárovná zbledla ako stena, no on pokračoval.
„Vyrástla nám do krásy, že už sa teším na to jej nádherné, mladé telo. Nedávno sa mi ju podarilo chytiť za ruku, cítil som, že má pokožku jemnú ako zamat. Je štíhla ako laň a má nádherné, pevné prsia, akurát do rúk. Keď si ju predstavím vo svojej moci... Čo mi pripomína, že ma ešte čaká malá prácička. Takže, čo keby si prestala robiť drahoty a konečne zdochla!“ zreval a začal na ňu útočiť. Darilo sa jej uhýbať, alebo vykryť výpady.
„Nikdy, radšej zomriem, ako by som ti dovolila dotknúť sa mojej dcéry, ty monštrum!“ zvolala a začala naňho útočiť.
Jej výpady vykrýval, až dokiaľ sa jej nepodarilo vyraziť mu nôž z rúk. Začal pomaly ustupovať, no ona ho nenechala.
„Tak čo ty zbabelec, čo urobíš teraz, hááá?!“ hovorila posmešne a pozerala pri tom na neho.
Vtom sa zastavil a na jeho tvári sa objavil úškrn.
Pokojným hlasom povedal: „Čoby, idem si iba po novú zbraň!“ a zvesil veľkú dýku zo steny.
„Alebo vieš čo? Kašľať na ňu!“ povedal a vrátil ju späť. Potom sa otočil k nej a čakal.
Aikou chvíľu váhala, no nakoniec zaútočila. On sa však uhol, chytil ju za ruku s nožom a vykrútil jej ju za chrbtom. Vytrhol nôž a bodol s ním do jej chrbta. Pustil ju a odsotil od seba. Potom si sadol do kresla a pozoroval ju ako sa zvíja na zemi. O pár minút sa prestala hýbať. Vstal a pomaly sa vliekol do komnaty, v ktorej sa skrývala Yume. Ako opúšťal komnatu zamával mŕtvej manželke.
V mladosti to bola kunoichi ako všetky jej rovesníčky, vyššej triedy. Mala tiež jednu zaujímavú schopnosť, v prípade, že bola v bezvedomí, dokázala sa objaviť pred ninjami a požiadať ich o záchranu. Spravila to aj vtedy.
Sedeli sme s chlapmi v krčme, pili a zabávali sa s dievčatami, keď zrazu nejaký vojak vykríkol: „Cisárovná!“
Všetci sa otočili k vojakovi a zbadali priehľadnú, plačúcu Aikou, ako ukazuje na hrad. Každý okamžite pochopil, že sa stalo niečo veľmi zlé.
Nikto s chlapov však nevedel, čo by mali spraviť a tak som zvolal: „Všetci do sediel a na hrad!“
Chlapi sa hneď zdvihli, utekali ku koňom a rýchlo cválali k Cisárovmu hradu. Každý hnal svojho koňa ako o preteky, o chvíľu nebolo počuť nič, len dupot koní a svišťanie vetra. Za chvíľu sme dorazili na hrad a prekvapili tým hliadky. Zdá sa, že o ničom nevedeli.
„Čo sa deje, prečo ste sem tak vtrhli?“ kričal vojak z hradieb.
„Zjavila sa nám naša pani, niečo sa tu stalo!“ zakričal mu späť jeden z chlapov.
Vojak zbledol a zakričal: „Choďte rýchlo do komnaty, tam asi nájdete odpoveď!“
A tak sme tam utekali a naozaj,našli sme ležať cisárovnú, s nožom zapichnutým v chrbte. Našťastie nebola mŕtva, iba v bezvedomí. Prikázal som trom chlapom, aby ju odniesli do jej komnaty, ďalších dvoch som poslal po doktorov a zvyšok chlapov išiel so mnou do komnaty, v ktorej sa schovávala Otome. Cisár tu nebol a každý z nás okamžite pochopil kde je.
Každý, kto sa kedy stretol s našou paňou, si ju musel zamilovať. Jej láskavosť a dobrota bola úplným opakom tyrana, ktorému sme museli hovoriť Pán a Vládca. Na chlapoch bolo vidieť, ako zatínajú päste a prichádza na nich zúrivosť. Nemohol som im to zazlievať, pretože na mňa prichádzala tiež.
Ako sme zatáčali za roh, začuli sme plač a výkriky.
„Otec nie... prosím ťa nie... nerob to... prosím niéééé!“
Utekali sme do vedľajšej chodby a na jej konci sme našli na Otominej komnate vyvalené dvere. Vnútri sme našli ležať cisára na priviazanej Yume. Šaty z nej doslova strhol, zostali z nich už len zdrapy. Kričala, plakala, prosila ho, aby prestal, no on bol ako posadnutý. Priskočili sme k nemu a odtrhli ho od nej, no odsotil nás, zvesil meč zo steny a začal na nás útočiť. Jeden s chlapov zle vykryl jeho výpad a dostal zásah do srdca. Bol na mieste mŕtvy. Zatiaľ čo ja a traja ďalší chlapi sme odvádzali jeho pozornosť, dvom chlapom sa ju podarilo oslobodiť a odviesť preč. Keď to zbadal, rozčertil sa ešte väčšmi a zúrivo na nás útočil. Po chvíly sa nám ho podarilo zatlačiť do kúta. Nečakane však spravil výpad a nabodol sa mi na meč, o chvíľu skonal. Jeho vláda teroru skončila.
Prikázal som chlapom, aby ho zabalili do plachty a odniesli do jeho komnaty a sám som sa vybral za Yume. Chlapi ju odviedli do izby, ktorá susedila s tou cisárovninou. Najprv som teda vošiel do nej. Nebol čas previesť ranenú do nemocnice a tak ju operovali priamo tam. Dali ju do vzduchotesného stanu a vydezinfikovali ho. Podľa lekára, ktorý z neho vyšiel: „Je síce vo vážnom stave, ale prežije to. Nôž čiastočne poškodil nerv, takže podľa všetkého bude mať čiastočné problémy s pohybom. Ale inak jej nič nehrozí!“
Poďakoval som sa mu a odišiel do Ouminej komnaty. Vošiel som dnu, no nebola tam, v tom som začul zvuk tečúcej vody z kúpelne. Otvoril som dvere a zbadal ju, ako sa trie špongiou. Plakala. Podišiel som k nej, keď začula kroky, odhrnula záves a pozrela na mňa uplakanými očami. Vyskočila z vane a pritisla sa mi na hruď. Jej horúce slzy ma pálili viac, ako rozžhavené železo. Vzal som jej tvár do dlaní a utrel slzy z líc. Pozrel som do tých jej nádherných smaragdových očí, aktivoval sharingan a vymazal jej posledné tri hodiny z pamäte. O chvíľu na mňa nechápavo hľadela. Keď zbadala, že je nahá, vykríkla a zakryla si intímne partie. Obrátil som sa a podal jej osušku.
„Čo sa stalo, čo tu chcete?“ spýtala sa nechápavo.
„Váš otec sa opil, pokúsil sa zabiť cisárovnú a potom spáchal samovraždu. Kifujin je síce vo vážnom stave, ale prežije to. Operácia ešte chvíľu potrvá, no môžete počkať, kým skončí. Alebo začnete vybavovať veci okolo tohto incidentu.“ odpovedal som a čakal, ako zareaguje.
Na moje prekvapenie zareagovala veľmi dospelo a začala vybavovať všetko potrebné. Dala mi rozkazy a odišiel som za chlapmi, ktorý sa všetkého účastnili a povedal som im, čo som spravil, a ako majú reagovať na jej prípadné otázky. Zároveň všetci museli prisahať, že si to, čo videli a spravili odnesú do hrobu. Potom som im dal rozkazy a rozpustil som ich.
Týždne po incidente boli veľmi hektické, no priniesli aj čosi pozitívne. Kráľovstvo bolo, vďaka cisárovi, často vo vojne so susedmi, no po jeho smrti bol podpísaný mier. Na jeho potvrdenie si Oume musela vziať Mizukiho, syna cisára južného kráľovstva, čo aj urobila. Treba povedať, že celkom rada, vzhľadom k tomu, že v detstve sa spolu radi hrali. Mizuki vyrástol do krásy a stával sa z neho veľmi príťažlivý muž. Navyše po ich stretnutí to vyzeralo, že si padli do oka.
Toto sa odohralo pred tromi rokmi, o mesiac mala mať Oume osemnásť, takže bude môcť byť korunovaná za právoplatnú cisárovnú. Mizuki je o rok starší a korunovaný mohol byť už minulý rok, no korunováciu odložil, pretože chcel byť korunovaný s ňou po boku. Ľudia toto gesto prijali veľmi dobre, pretože mali po prvýkrát, po rokoch útrap pocit, že na trón usadne dobrý cisár.
„Do*iti, Itachi, prestaň si mrmlať pod nosom, stačí, že musím počúvať to ich stonanie!“ prerušil ma Kisame.
„Prepáč, už som ticho. A okrem toho, neviem čo sa tak čertíš, veď vieš, že pracujú na potomkoch!“
„Po tých dvoch mesiacoch, čo počúvam tie ich stony, si myslím, že by mali spomaliť, inak budú mať z tých potomkom malú armádu. A keď už, tak si mohli tie dvere nechať spraviť zvukotesné, my slušní ninjovia to predsa počúvať nemusíme!“ bručal ďalej.
Pozrel som naňho spýtavým pohľadom, obaja sme totiž vedeli, čo je ten druhý zač.
Keď videl ten môj pohľad, povedal: „No čo, nemôžem sa ani trochu posťažovať?“
Letmo som sa usmial a odpovedal: „Môžeš, čo by nie a mimochodom, tu máš nové štuple. Dnes sme ich fasovali a zabudol som ti ich dať.“
„Aleluja! Už som myslel, že si budem musieť do uší strčiť šupiny!“ zvolal a radostne si ich strčil do uší.
Pridal som sa a tiež som si ich zastrčil do uši. Kisame sa postavil do spánkového postoja a zaspal. Stál a spal s otvorenými očami. Dokážeme to obaja, no stačí najmenší záchvev nejakej chakry v okruhu dvadsiatich metrov a obaja sme hneď v strehu. Tiež som sa postavil do spánkového postoja a zaspal.
Hlavou sa mi prehnala myšlienka, nad ktorou som sa v duchu trpko pousmial.
Zlo je silné a väčšinou trvá dlho, kým ho dobro porazí. No to dobro vždy vyhrá, či už vďaka šťastnej náhode alebo pričinením nejakého človeka s dobrým srdcom. Cena za víťazstvo býva často vysoká, no taký už je svet. Nič nedáva zadarmo!