_Krv predsa nie je voda!_ _01_

Krv predsa nie je voda!

Prvá kapitola: Otec...

„Čo si o sebe myslíš?! Nikdy ma k tomu nedonútiš!“ Kričalo rozzúrene dievča.
Nie... Bola to už žena.
Vlasy havranej farby jej zúrivo poletovali okolo bledej tváre. Nádherné mačacie oči tmavo-jantarovej farby sa zabodávali kamsi do tmy. Z očí jej priam šľahali blesky. No i tak sa v nich zračil akýsi smútok... bolesť...
Bola neuveriteľne pekná. Dlhé čierne kimono so striebornou výšivkou sa jej ovíjalo okolo úzkeho pása a oblých bokov. Mala elegantné čierne čižmy ktoré jej siahali až po kolená a na rukách mala tak isto čierne rukavice bez prstov. Okolo úzkeho pása mala striebornú stuhu. Rovnako aj v dlhých rovných vlasoch mala vpletené tenulinké strieborne stužky. Pripomínala akési tajomné bájne stvorenie. Plné záhad a pokušení... Mala v sebe čosi temné a predsa také nežné, čo ju robilo neobyčajnou.
Hnev v nej vzkypel. Pripomínala rozzúreného démona priamo z pekiel.
„Si moja dcéra! Budeš ma poslúchať či chceš alebo nie! Okrem toho v tomto boji potrebujem tvoju pomoc.“ Bol to sipavý mužský hlas. Ozvalo sa z tmavého kúta, kde zabodávala pohľad. Vo veľkej kamennej sieni bolo priveľké šero aby mu jasne videla do tváre. A tak iba odhadovala výraz jeho tváre.
Na kamenných stenách bolo primálo fakieľ aby dokázali ožiariť celú miestnosť a tak v kúte kde stál muž nedopadalo skoro žiadne mdlé svetlo z fakieľ. Bol ukrytý v tme a predsa ho videla. Po rokoch strávených iba v tejto tme sa naučila mladá žena perfektne vidieť v temnote ktorá ju obklopovala. Obyčajný ninja by si ho ani nevšimol. Ona však už mala perfektne vycvičený zrak ta temnotu.
Pravdu povediac... Nemala na výber.

Žena si ho zvedavo prezerala. Jeho čierne vlasy splývali s tmou no mŕtvolne bledá tvár a biele kimono v tej tme slabo žiarili. Spolu s očami ktoré mali tak podobné.
Spájalo ich pevné puto ktoré nedokázal nik pretrhnúť. Vedela veľmi dobre, že to puto sa s ňou bude vliecť celím životom do dňa kým naposledy nevydýchne. Spájala ich jedna krv, preto tak veľmi opovrhovala i sama sebou. Striasla sa od hnusu.
On vedel veľmi dobre čo k nemu cítila. Netrápil sa tým, ba priam naopak. Bavil sa na tom. Čo nedokázala pochopiť. Najradšej by odtiaľto utiekla no on jej na to nedal možnosť. Hoci ho odmietala poslúchať, nedopustil aby opustila toto miesto. Možno dúfal, že sa ešte zmení a oddane mu spadne k nohám. Táto predstava však bola iba jeho výplodom fantázie a aj výplodom mala ostať. Žena sa odmietala podradiť.
„Tvoja dcéra?! Takže odrazu ňou som?! Doteraz to vyzeralo, že som iba pre teba nejaká nepríjemná vec ktorá ti iba zavádza no ktorej sa odmietaš vzdať!“ Zatiahla nepríjemným uštipačným tónom.
„Pôjdeš!“ Vybuchol rozzúrene Orochimaru. Bolo počuť, že mu dochádza trpezlivosť. Vlastne pochybovala, že aj nejakú má a ak aj áno, tak jej bolo biedne málo. Spokojne sa usmiala. Milovala ak ho rozzúrila. Aspoň takto sa mu odplácala za to ako jej celé tie roky ubližoval a odopieral to čo tak veľmi milovala.

Slobodu!

To slovo bolo pre ňu ako nedosiahnuteľný sen.
Usadila sa do kamenného kresla. Bolo nepríjemne chladné a nepohodlné. Už to ani nevnímala.
„A ako ma chceš k tomu donútiť?! Vyhrážkami?! Sám vieš že na mňa neplatia. Smrti sa nebojím. Okrem toho obaja vieme, že by si nemal na to guráž. Bojíš sa „ho“ tak isto ako ostatný. Vieš, že proti „nemu“ nemáš šancu.“ Prstami zamyslene ťukala o chladný kameň. V tvári sa jej zračila spokojnosť.
No to čo sa zdalo navonok bola iba pretvárka. Možno sa mladá žena zdala, že sa Orochimara nebojí...
Pravda bola však opak.
Mala z neho hrôzu. Naskakovala jej husia koža už len pri pocite, že je v jednej miestnosti s ňou. Ale ak chcela prežiť musela sa hrať na niečo čím nebola.
Tvrdá a chladná...
Neváhajúc zabiť kohokoľvek. Iba takto si mohla zachovať od Orochimara odstup. Ak by zistil pravdu zneužil by to proti nej a jej by už nik nepomohol.

Vo dverách sa objavila akási postava oblečená v typickom oblečení pre ANBU členov z Konohy.
„Kitsune... Mala by si tam ísť s nami. S tvojou pomocou by sme mali oveľa väčšie šance na víťazstvo.“ Kitsune vrhla na mladého muža opovŕžlivý pohľad.
„Radšej drž jazyk za zubami Kabuto. Inak sa môže stať, že ti ho raz niekto vyreže. Okrem toho ja nie som ako väčšina Orochimarových poskokov, ktorí ho poslúchajú ako psíky.“ Kabuto na to nič nepovedal. Iba sa zoširoka usmial.

Nešlo jej to do hlavy prečo bol Kabuto tak oddaný Orochimarovi? Kabuto nebol zlý iba bol zmetený a naivný. Vyrastal sám. A preto sa dal ľahko omámiť sladkými rečami ktoré okolo seba šíril Orochimaru. Orochimaru sa ho ujal a vychoval z neho silného ninju. To však neznamenalo, že teraz musí Kabuto zabíjať v jeho mene. Avšak Kitsune vedela čo pre Orochimara Kabuto znamená... nebol nič viac ako ostatný. Iba figúrka v hre ktorú rozohral pred mnohými rokmi. Mala tušenie, že to Kabuto vedel... no i tak si to odmietal priznať.
Nemalo to vôbec logiku. Už sa mu to ani nesnažila vtĺcť do hlavy. Bola to jeho voľba. On si vybral život. No i tak ju to mrzelo. Márnil život pre niekoho komu na tom ani za mak nezáležalo.
Znova prebodla otca pohľadom.
„Nepresvedčíš ma o opaku. Ty ani nikto iný. To prečo to robíš je tvoja vec nie moja. Nezaujímaš ma, si mi ukradnutý a tak isto všetko čo robíš. Bolo to 15 rokov pred tým ako som ťa spoznala a tak to aj ostane. A za to všetko musím poďakovať matke. Hnusíš sa mi.“ Orochimaru sa po tých slovách sipavo rozosmial. Človeku až z toho naskakoval mráz na tele.
„Tak ma zabi ak ma tak veľmi nenávidíš!“ Nečakane zo seba vyrazil. Kitsune stuhla. Aj keby to chcela nedokázala by to. Nech ho akokoľvek nenávidela bol to jej otec. Jej krv. Nebola toho schopná.
„Raz budeš za svoje hriechy trpko pykať!“ Zahundrala si popod nos. No dbala na to aby sa to donieslo až k jeho ušiam.
„Oooo... už sa bojím!!! Bola chyba nechať ťa vyrastať s tvojou matkou. Ta prekliata bosorka z teba vychovala svätuškárku. Ak by som sa dozvedel skôr, že mám dcéru už dávno by som sa postaral o tvoju výchovu. No ako vidím teraz už je prineskoro. Ak si sa nedokázala ničomu priučiť za päť rokov čo si tu už ti nič nepomôže... Škoda. Mohla sa z teba stať neuveriteľne silná kunoichi. Mohla si spolu so mnou ovládnuť svet.“ Pri tejto predstave sa šialene rozosmial z plných pľúc. Kitsune ho však ihneď schladila.
„Už si nudný s tými kecami. Nájdi si niekoho iného kto ti to bude aj žrať. Mňa to už prestalo dávno baviť.“ Zívla znudene mladá žena pri tom zachytila káravý pohľad Kabuta. Avšak stihla aj zbadať pobavené iskričky v jeho očiach, ktoré sa mu nedarili zatajiť.
Nebadateľne sa naňho usmiala. Opätoval jej to.
Za tých päť rokov sa sním spriatelila tak, že si niekedy ani nemuseli nič vravieť. Stačil pohľad a obaja ihneď vedeli čo ten druhý chce povedať. Kabuto bol jediný ktorý jej rozumel. Ktorý chápal ako sa cítila. Bol jediný najnormálnejší zo všetkých Orochimarových poskokov. Veľmi si rozumeli a časom sa medzi nimi vybudovala silná dôvera. Ona vedela všetko o ňom a on o nej. Dokonca ani Orochimaru tak dobre nepoznal Kabuta ako ona. Pozrela mu hlboko do očí.
Nebadateľne prikývol. Pochopil čo po ňom chcela. Orochimaru si našťastie nikdy nevšimol ich tiché rozhovory. Bol až priveľmi zaujatý sám sebou aby si všímal aj niekoho iného.
Kitsune pomaly vstala z kamenného kresla.
„Je to moje posledné slovo!... Nepôjdem!“ Nedala šancu nikomu namietať. Rázne sa vybrala k východu. Keď prechádzala popri Kabutovi vrhla ešte naňho posledný krátky pohľad.

Poznámky autora: KONEČNE!!! konečne sa mi podarilo dopísať túto poviedku. Dnes ju už píšem po druhý krát. Keďže moja mamina bola tak "šikovná" a vypla mi počítač spolu s rozpísanou poviedkou a tá samozrejme bola v ťahu. Skoro ma porazilo keďže viac ako polovicu som si domýšľala a dopisovala do pôvodného textu. Plus dnes som sa po prvý krát pokúšala uvariť pirohy... Radšej sa nepýtajte ako to dopadlo. Stačí povedať, že som mala celkom slušnú depiláciu vlasov na hlave a prevetrala som si perfektne svoj slovník nadávok... Takže takto nejak...
Ale späť k poviedke. Ospravedlňujem sa za tak úbohý názov ale dnes už toho bolo na mňa dosť. Nič svetobornejšie ma nenapadlo čo bi vystihovalo príbeh a predsa neprezrádzalo až tak veľa. Túto poviedku už mám pomerne dlho v zošite, ale po prvé nevedela som či to mám dať iba ako jednorazovku alebo sériovku, keďže ma nenapadalo žiadne pokračovanie. Nakoniec som sa včera... vlastne dnes o tretej ráno definitívne rozhodla. bude to sériovka, ale nie moc dlhá. Bude mať celkom rýchli jednoduchý priebeh, žiadne zložité zápletky a vedľajšie deje. Inými slovami ...úbohe...
Písať o Orocháčovi bolo pre mňa teda ťažké keďže túto postavu z duše neznášam. Už len keď ho vidím v Narutovi tak sa mi otvára nožík vo vrecku.. Ale napísať o jeho takzvanej "dcére" to je už niečo iné. Možno sa niektorí pýtajú prečo ho tak neznáša. Odpoveď je jasná... ten šmejd si zaslúži, aby mu niekto konečne zrazil hrebienok no nie?...
A ešte niečo pre slovo Kitsune asi veľká väčšina ľudí na konohe vie čo znamená.
Líška (pre tých čo nevedia)
Vybrala som ho preto, že hlavná hrdinka pôvodne mala mať červené vlasy. (Som úchylná na tú farbu vlasov... Aj ja som si chcela dať nejakú podobnú no dopadlo to inak ako som očakávala. Pretože momentálne mám skôr fialový odtieň... ...)
Avšak v poslednej chvíli som uznala, že bude predsa len lepšie nechať jej čiernu farbu po taťuldovi...
Inak ak ste si všimli Kabutína som tu nejak nazbúchala na fájn típka aj keď trošku divného... Tej je predsa len už sám o sebe. No tu je aspoň trošku v lepšom svetle. No nezaslúži si to aspoň raz za čas?... nemôžem byť predsa až tak hnusná...
Tí jo ako tak pozerám tak ta poznámka autora bude o chvíľku dlhšia ako príbeh samotný...
Snáď sa vám páčil. A poteším sa každému komentíku či už pochvale alebo zdrba... to je fuk.
Dobre teda už radšej čuším...

Ľudia prosím píšte mi komentíky nech je tam hocičo smajl, tri bodky, výkričník...
Je mi šuma fuk, jedno, prd, čo tam bude... Aspoň niečo...