Itachiho spomienky... Trojnásobná bolesť

Bol neskorý večer. Prechádzal som sa prázdnymi ulicami Konohy. Všetko bolo tak pokojné. Tak ako má byť. Tak ako si to prajem. Ale žiaľ, asi to je len moje prianie. Vzduch je čím ďalej ťažší a ťažší... čím sa viac blížim svojmu domovu, tým je to horšie. Je plný zrady a nenávisti. Temný tieň zahalil celý môj klan. Rovnako, ako je obloha temná, tak je temný aj osud môjho klanu. Ale sú tu aj malé hviezdy nádej. A nakoniec, slnko sa musí raz vynoriť. Verím, že sa nám to podarí, a spolu zo Shisuiom a Kasumi prinavrátime svetlo do tejto temnoty.

Pomalým krokom som sa vrátil do svojho domu. Všetci už spali. Prechádzal som sa prázdnym domom. Sledoval som, ako pokojne spia rodičia. Vedel som, že otec nie je ako ja. Chcel prinavrátiť slávu a úctu nášmu klanu. Ale bál som sa toho, ako to chce spraviť.
V duchu som si znova začal opakovať:

„Musí sa nám to podariť!“

Musíme to dohodnúť s Hokage. Jedine on nám môže pomôcť.
Po ceste hore schodmi do izby som ešte skontroloval svojho malého bráška. Spal ako zabitý. Aj keď mu to nedávam najavo, je to najdôležitejšie v mojom živote.
Vchádzam do svojej izby a líham si na posteľ. Hladím do stropu a myslím na ňu. Nechcel som si to pripustiť, ale milujem ju. Síce sme spolu už dlhšie, ale aj tak, ako správny Anbu by som nemal mať tieto city. Nie. Ale prečo? Ak sa dohodneme s Hokage, tak hrozba skončí a ja budem môcť opustiť Anbu jednotky. Budem môcť viesť normálny život.
Svetlo mesiaca prenikalo cez moje okno a vytváralo podivné tiene na stene.
Odrazu som si všimol jedného, ktorý bol iný. Bol jasný a určitý. Znepokojilo ma to.
Vstal som s prešiel k oknu. Otvoril som ho a havran okamžite vletel do izby a usadil sa na operadle. Vedel som, čo to znamená. Niečo sa stalo. To bol Shisuiho spôsob ako mi poslať správu. Opatrene som odmotával malý papierik, čo mal pripevnený na nohe. Rozbalil som ho celý a predo mnou sa objavila správa:

„Itachi, musíme sa stretnúť. Je to otázka života a smrti. Príď na čistinku za Konohou, ku rieke. Pri tej osamelej sakure sa stretneme.“

Veľký nepokoj sa ma zmocnil po prečítaní tejto správy. Muselo sa niečo stať. Niečo, čo ho vystrašilo. Okamžite som sa obliekol do ANBU uniformy. Pripevnil som si katanu na chrbát a pribalil niekoľko shurikenov. Nevedel som, čo ma čaká, ale chcel som byť pripravený. Musel som však nepozorovane opustiť dom. Nasadil som si svoju masku a spojil ruky v pečať.

„Shunshin no jutsu!“

Okamžite som sa ocitol v záhrade. Niekoľko ďalších presunov a bol som pri hradbách. Trocha chakry a už som aj ju prešiel. Zamieril som si to rovno smer stretnutia. Netrvalo to dlho a bol som na mieste. Z tieňa stromu sa vynorili dve postavy. Spočiatku som im nevidel do tváre, ale potom sa ku mne priblížili a ja som spoznal svojich najbližších. Shisui, môj najlepší priateľ a dalo by sa povedať že starší brat. Kasumi, moja láska, tá, ktorej patrí moje srdce. Zamieril som si to priamo k nej a objal ju a pobozkal. Rýchlo som však svoj zrak obrátil na Shisuiho.

„Čo sa deje? Stalo sa niečo?“
„Áno, musíme sa vážne porozprávať.“

Mal na tvári tak strašidelný výraz. Taký, aký som u neho nevídaval. Nie, muselo sa niečo závažne stať. Pomaly sme sa všetci presunuli do tieňa stromu, ktorý vrhal vďaka mesiacu v splne. Posadili sme sa na zem.
„Itachi, zistil som závažnú skutočnosť. Ďalšiu, ešte strašnejšiu skutočnosť, čo sa týka plánovaného prevratu!“
„Čo? To nie je možné, veď sme tak blízko. Podarilo sa nám získať podporu Hokageho a takisto aj klan sa trochu upokojil. Nie je to síce vôbec zažehnané,, ale je tu východisko. Tá vzbura nesmie prebehnúť!“
„To je pravda, nesmie prebehnúť za akúkoľvek cenu...“
Jeho hlas sa stíšil a jeho pohľad smeroval do prázdna. Niečo nebolo správne. Cítil som to.

„Počkaj, ako to myslíš?“

„Dozvedel som sa nové závažné skutočnosti. Ktoré musíme prehodnotiť. Táto celá vzbura je len pomsta jedného muža! Aby som to objasnil. Ide o niekoho tak strašne nenávidiaceho náš klan a konohu, že túži iba po zničení oboch. Ale problém je v tom, že jeho hnev nepozná medzí. Namiesto toho, aby nás sám zničil. Chce, aby sme sa zničili navzájom. Klan, tak silný ako my, by bol schopný zničiť všetko. Keby táto vzbura prebehla, tak by sa celá Ohnivá zem dostala do vojny. Do občianskej vojny. Tým, že by sme spolu bojovali s ostatnými klanmi z konohy, by sme ju oslabili natoľko, že by stačilo aj málo nato, aby padla. Tým by bolo jeho pomsta dokonaná. Vymyslel to geniálne. Postavil nás proti sebe. On by bol v úzadí a len sa bavil na tom, ako sa navzájom vraždíme. Jeho nenávisť voči nášmu klanu je obrovská.“

Pri tých slovách mi stuhla krv v žilách. Jedného? Nie to nie je možné. Kto by bol niečoho takého schopný. Kto? Tá otázka ma dusila a vrývala sa do mojej mysle ako nôž.
Pohľad som uprel do jeho očí a vyslovil to,, čo mi vírilo hlavou.

„Kto je tá osoba?“

„Je to niekto kto by mal byť mŕtvy a predsa kráča po tomto svete. Nie je to ani človek, ale monštrum. Už sa mu raz takmer podarilo zničiť konohu. Ale vtedy bol porazený. Teraz sa však vrátil, aby to dokončil a pomstil sa svojmu klanu zato že ho zradil. Nie je to nikto iný, ako sám veľký Uchiha Madara.“

On. Ten, ktorý zjednotil celý Uchiha klan a ukázal jeho skutočnú silu. Ten, ktorý ovládol silu našich očí a doviedol ju k dokonalosti. Ten, ktorý si podmanil samotného Kyuubiho. Ten obávaný Uchiha Madara. Nechcel som tomu veriť. Veď bol porazený samotným Shodaime Hokage v údolí konca. Najväčší z Uchihov. On chce znovu rozpútať démona vojny.

„Musíme to okamžite oznámiť Hokage! A musíme hneď dať vedieť aj celému klanu a pripraviť sa na to. Toto by malo stačiť nato, aby si uvedomili že vzbura nesmie začať a presne naopak, musíme o to viac spolupracovať s dedinou. Pokiaľ budeme jednotní, tak ani jeho sila na nás nebude stačiť. Je to predsa len jeden človek proti celej dedine. Aj keď je to najmocnejší z nás, tak to sa mu nepodarí. To nie je možné!“
Ale odrazu ma prerušil tichý a skľúčený hlas:

„Ale on nie je sám. Za ním stojí celá dedina možno aj celá jedna zem. Chápeš? Zistil som to pri svojej poslednej misii v zemi vody. Vďaka môjmu sharinganu som to bol schopný vidieť. Aj keď zmenil svoju podobu, tak som bol schopný vidieť tie oči. Tie oči plné nenávisti. Dokonalé oči. Pochop, že celá dedina vedená niekým, ako je on, by bola schopná poraziť konohu, ak by vypukla vzbura Uchiha klanu. Obávam sa, že takto oslabená konoha by neprežila takýto útok.“
Jeho oči boli plné bolesti a niečoho, čo som tam doteraz nikdy nevidel. Bol to strach.
„Čo budeme robiť?“
Spýtal som sa a vedel, že nech bude odpoveď akákoľvek, nebude sa mi páčiť. Nebude dobrá. Bude strašná. Niečo vo mne mi to hovorilo. Bol to pocit.
„Ako som už povedal, musíme zaraziť vzburu za každú cenu. Aj za tú najvyššiu.“
Ako náhle vyslovil tieto slová zamrazilo ma. Ten zlý pocit sa čím ďalej tým viac stupňoval. Postavil sa a otočil sa k nám chrbtom. Až teraz som si všimol výrazu, ktorý mala celý čas Kasumi. Ten desivý pohľad. Ten pohľad plný bolesti rovnaký, ako mala pri smrti svojej matky. Nechápal som to stále. Otočil sa k nám späť.

„Tá cena bude celý náš klan, životy nás všetkých. Jedine tak budeme schopní, zabrániť rozpútaniu vojny. Ak náš klan padne tak konoha bude oslabená, ale nie natoľko, aby nebola schopná odolať prípadnému útoku. A myslím, že ak padneme, tak Madara príde o svoju dokonalú pomstu a nezaútočí!“

Pozrel sa mi priamo do očí, akoby sa chcel dívať priamo do môjho vnútra. Do mojej duše. Ten pohľad ma spaľoval a nevedel som sa z toho vymaniť. Pochopil som, o čo ma chce požiadať. Ale toho nie som schopný.
„Itachi, prebrali sme to spoločne s Kasumi a dospeli sme k záveru, že je toto je jediná cesta ako tomu zabrániť. Ale ak by sme sa o to pokúsili len my dvaja s Kasumi, tak nie je isté, že by sa nám to podarilo. Musíš zapudiť všetky emócie a pochopiť, že ide o vyššiu prioritu. Čo je jeden klan v porovnaní s celou zemou. Preto sa ťa pýtam. Či si s nami? Či si schopný to dokázať? To, čo je našou povinnosťou. To, čo musíme spraviť. Si?

„Či som? Nie som. Ako to môžeš čo i len môžeš povedať. Zabiť všetkých. Nie, musí byť aj iné riešenie. Poviem to Hokage a ten nech rozhodne.“

„Nie. On nie je schopný o tomto rozhodnúť. Toto je jediná možnosť. Pomôžeš nám alebo nie?“

„Nie toto je šialenstvo, to nesmiete spraviť, idem to okamžite oznámiť!“

Skríkol som a bleskurýchle som sa postavil a chcel vydať smerom do konohy. Avšak niečo sa mi postavilo do cesty. Dve skrížené katany zatarasili moju cestu. Pohľad, ktorý sa mi naskytol v ten moment bolo to najhoršie,, čo som doteraz videl vo svojom živote. Obom stekali slzy po tvári. Bolo na nich vidno ako ich to ničí ale predsa zaujali bojový postoj.

„Gomennasai, ale toto Ti nemôžeme dovoliť! Ak nám nechceš pomôcť, tak to musíme začať práve u teba.“

Pochopil som, už nie je cesty spať. Srdce mi v tú chvíľu zomrelo. Oni ho zabili. Narovnal som sa a vytiahol pomaly katanu. Nikdy som si nemyslel, že budem musieť bojovať s mojimi najbližšími. Shisui, Kasumi mám vás rád ako nikoho iného. Prepáčte. Zatvoril som oči. A nechcel ich ani otvoriť, ale keby som ich neotvoril, už by som ich neotvoril nikdy. Shisuiho rýchlosť bola neuveriteľná. Ale dokázal som vykryť jeho útok mieriaci mi priamo na srdce. Kasumi rovnako mierila svoj útok na srdce. Obom som v tú rovnakú chvíľu chytil ruky. Cítil som ich bolesť skrz ne. Potom som otvoril oči....

„Mangekyou Sharingan!”

Telá oboch zostali nehybné. Stáli tam ako sochy bez možnosti akéhokoľvek pohybu. Prudkým pohybom som otočil ich vlastné katany proti nim.

„Gomennasai...“

Katany preťali ich srdcia ale v skutočnosti preťali to moje. Musel som.

Temnými ulicami šíri smrť on
Klanu jeho odbil posledný zvon
Musel on svoju chybu napraviť
A znovu svojich milovaných zavraždiť
Až teraz on pochopil
Čo Shisui mu hovoril...