Svetlo ktoré vidím

Po poličkách v izbe mám rozložený svet,
si to ty v drevených rámoch,
je to tvoj úsmev, ktorý každý deň ma prebúdza,
Naťahujem márne ruku za svetlom, ktoré mizne na oblohe,
žiarovka úboho pripomína mi to, čo som stratila,
chcela by som oživiť ten úsmev v ráme, znova a raz a navždy...

môžeš byť to svetlo, ktoré vidím?
tak hlboko zabodávajúc sa do mojej duše,
tóny ktoré znejú v mojom srdci,
kométa ktorá presvietí i tú najväčšiu temnotu?

ten smútok ktorý odoznel naposledy v tvojich očiach,
rada by som ťa vzala k zelenej lúke, uviazla veniec z kvetín,
lenže sila osudu, je príliš silná, odviala nás od seba ako lístie...
pár lístkov na rozbúrenej rieke,
leje sa rovnakým smerom a predsa sa plavíme každí inou stranou...

môžeš byť to svetlo, ktoré vidím?
tak hlboko zabodávajúc sa do mojej duše,
tóny, ktoré znejú v mojom srdci,
kométa ktorá presvieti i tú najväčšiu temnotu?
prosím roztop tie ľady medzi nami,
zastav mráz, ktorý kreslí tvoje meno na moje okno,
zastav vločky ktoré padajú k zemi,
pripomínajú mi tvoje oči...

to svetlo ktoré vidím,
oslepuje ma a predsa viem, že sa usmieva,
to svetlo v drevenom ráme má podobu tvojho úsmevu,
viac sily, než tisíce sĺnk,

tak buď tým svetlom ktoré vidím,
ktoré dopadá v iskrách k zmrznutej zemi,
to svetlo ktoré prúdi vzduchom,
tak blízko pre mne a pritom ďaleko...

buď mi priateľom, ktorý rozsvieti moje rána...