Láska na počkanie

Lyra sa veľmi ponáhľala aby nezmeškala hneď prvú hodinu. Prihlásila sa na kurz miznúceho jutsu u mistra Hokageho. Pozrela na svoju pozvánku: ,,bla bla....V učebni č.1065 bla bla....V budove Ninjutsu. Tak konečne našla aspoň budovu a smelo vošla dnu.
Jej oči si museli zvyknúť na náhlu tmu. Bolo tam 7 schodíšť a každé viedlo na inú stranu: ,,Tak a som stratená! Ako si mám vybrať? ´´ pomyslela si Lyra. V tom však obďaleč zbadala osobu...sedela v kresle, ktoré si predtým nevšimla.
Bola to žena s dlhými vlasmi a tajomným úškrnom no na zvráskavenej tvári sa jej javila aj únava a bolesť.
,,Tak aj ty si tu na kurz Miznúceho jutsu? Už si asi dvadsiata, ktorá sa tu nevie zorientovať. Takže pôjdeš hore týmito schodmi,´´ žena ukázala doprava, potom zahneš doprava a tam sú len jedny dvere takže sa nemôžeš pomýliť´´. Lyra sa teda vydala na cestu týmto ,,bludiskom.´´ Za pár minút tam dorazila, trvalo jej to veľmi dlho pretože schody prestala počítať keď ich bolo 254. Oprela sa o stenu a a snažila sa upokojiť a vydýchať. Cítila sa neistá, no i napriek tomu stlačila kľučku, ktorá ihneď povolila. Lyra sa rozhliadla: bolo tam tréningové pole, lavice so stoličkami a tabuľa. Vyzeralo to tam takmer ako v škole.
No z tranzu ju prebral hromový hlas Hokageho: ,,Vitaj, ty asi budeš.. Lyra, však? V poriadku sadni si kde je voľné už sme začali a neprajem si aby sa takéto meškanie opakovalo.´´
Lyra zamrmlala niečo ako : ,,Prepáčte..” rýchlo sa ponáhľala pohľadať si voľné miesto. Miestnosť bola síce obrovská, no i tak tam bolo len zopár voľných miest. Zbadala celkom vzadu sedieť ružovovlasé dievča a tak si prisadla k nej. Až teraz sa mala možnosť poriadne rozhliadnuť zbadala jedny navlas rovnaké dvojčatá - boli to dve blondínky no vyzerali veľmi povrchne.
,,To asi nebude moja partia´´ pomyslela si Lyra. Bolo tam aj zopár iných dievčat, ktoré vyzerali priateľsky, no keď sa pohľadom presunula a na predné lavice jej srdce vynechalo jeden úder. Sedel tam s čiernymi vlasmi, v šatke na hlave, s nádherným záhadným úsmevom na perách a- hľadel na ňu!!! Tento raz jej srdce vynechalo aspoň 3 údery, Nevedela sa spamätať z toho šoku a tak len nemo hľadela na jeho chrbát, už otočený k tabuli.
Z úvodných pokynov nepočula ani slovo, ale jej to však vôbec neprekážalo. Po hodine si ju Hokage zavolal k sebe vraj len na ,,minútku´´. To sa jej ani najmenej nepáčilo, pravdepodobne si všimol, že na hodine vôbec nedávala pozor a navyše bol to starý priateľ jej otca, takže keby sa to doma mala by z toho problém s veľkým P.
,,Vitaj, Lyra.´´ nečakane srdečne ju privítal Hokage.
,,Uuuf´´ pomyslela si, ale aj tak ešte nebolo všetko nebezpečenstvo zažehnané.
,,Chcel by som Ti niekoho predstaviť - toto je môj vnuk Izumo a mohol by Ti ukázať dedinu, kým sa tu zorientuješ. Pravdaže, iba ak budeš chcieť.´´ Ponúkol jej Hokage niekoho, koho ani nepoznala.
,,Izumo! Poď sem prosím ťa na chvíľku.´´ zavolal na svojho vnuka Hokage.
V tom sa otvorili dvere a v nich stál – ON. A znova mal na perách ten nádherný záhadný úsmev. Vyrazilo jej to dych, zakrútila sa jej hlava a takmer odpadla
,,To by bol trapas , prvý krát ho vidím zoči-voči a hneď by som sa mu vvpleštila pred nosom.´´ prebleslo hlavou Lyry.
,,Ahoj,´´ ozval sa znudene Izumo, ,,takže ty si tá nová?´´ spýtal sa. ,,No poď ukážem Ti to tu.´´ povedal a už aj stál pri dverách.
Ešte sa rozlúčil so starým otcom a už aj vyrazili.
Keď vyšli na čerstvý vzduch, trochu sa jej všetko v hlave uležalo, no dovtedy neprehovorila ani slovo a už jej to bolo trápne a tak sa konečne ozvala.
,,Takže ty tiež študuješ miznúce jutsu?´´ spýtala sa.
,,Väčšiu blbosť som sa už opýtať nemohla! Pravdaže ho študuje keď bol na hodine!´´ zúfalo si pomyslela.
,,No vlastne nie z vlastnej vôle. Poslal ma tu otec, vraj aby som sa zdokonalil. No ja vôbec netúžim byť najlepším ninjom v dedine a ísť v šľapajách starého otca. Ja by som sa omnoho radšej vybral do sveta.´´ povedal a nádherne sa usmial.
,, A čo by si chcela robiť ty?´´ spýtal sa. Problém však bol, že ja som vôbec nevedela čo chcem.
,,Vlastne ani neviem, možno niečo ako trénerku.´´ povedala som ani neviem prečo.
,,Hmm u vás máš asi veľa chalanov čo Ťa obletujú, nemám pravdu? Takže niekto odtiaľto by asi nemal šancu.´´ vzdychol si, čo mi úplne vyrazilo dych a len som nemo zamrmlala niečo v tom zmysle: ,,Uhmm ehm´´.
Tak toto som naozaj nečakala, ale nakoniec to nebolo také zlé. Rozprávali sme o budúcnosti a on mi poukazoval asi úplne celú dedinu a ústa sa mu nezastavili.
Keď sme prišli k môjmu internátu, musela som ho upozorniť, že ja už ,,vystupujem´´ aj keď on veľmi dobre vedel, kde bývam.
A tak len smutne zamrmlal niečo ako : ,,Aha, tak škoda no tak ahoj!´´ a bez slova sa pobral.
,,Niekedy na budúce,´´ dodala som s neskrývaním vzrušením v hlase, ,,aspoň dúfam...´´ zamrmlala som si však už len pre seba.
Vošla som dnu a ako v tranze som odomkla svoju izbu, prezliekla sa a vliezla do postele. Najmenej 2 hodiny som rozmýšľala o večeri, ktorý som mala za sebou, keď v tom zrazu zazvonil telefón a...