Chráňte toho anjela...

Pomaly som uložil Yuu na posteľ. Bola v hlbokom spánku, až sa jej dýchanie spomalilo a priam som cítil, ako jej telo šetrí sily. Dúfal som, že tento liek pomôže zahladiť následky, ktoré na jej tele zanechávala tá prekliata pečať. Len ťažko som odolával zlobe, ktorá vo mne narastala voči Orochimaru za to, čo jej, svojej vlastnej dcére, urobil. Jemne som ju zakrútil do prikrývky a odhrnul jej vlasy, zahľadený do jej pokojnej tváre. Bola krásna, pokojný spánok jej dodával nevinný výraz a ja som v čistotu v nej veril, nech sa v jej minulosti udialo čokoľvek. Ten obraz ma úplne pohlcoval a nebol som od nej schopný odtrhnúť oči.
"Hej, Uchiha," oslovila ma vtedy Kaoru. Otočil som k nej hlavu, mierne zarazený, lebo som takmer zabudol, že tam s Yuu nie som sám.
"Môžeš tu ešte ostať," povedala Kaoru. Bolo to trochu prekvapivé. Nerada nechávala kohokoľvek okrem zotavujúcich sa pacientov vo svojej nemocničnej izbe a bola dosť podráždená, keď sa jej tam nahrnulo veľa ľudí. Ale v skutočnosti som ostať chcel, preto som len prikývol a povedal som: "Rád by som."
"Tak fajn," povedala Kaoru, ako schmatla batoh. "Mala by spať až do rána, ale keby dačo, zazvoň mi. Nechávam ju pod tvojím dohľadom. Idem spať."
Prikývol som a dvere sa zabuchli. To som sa už znovu sklonil nad Yuu, bojujúc s nutkaním ju pobozkať. Bol som to síce ja, kto ju priviedol do Akatsuki a musím si priznať, že to bolo preto, že som ju jednoducho chcel mať pri sebe. Ale aj tak som si uchovával odstup.
Zašpinil som si ruky krvou vlastnej matky aj otca, vyvraždil som celú svoju rodinu, okrem brata, ktorému som pripravil tak trpký osud. Nenavrávam si, že ma moje dôvody očisťujú, že sú ako mydlo a voda, ktoré zmyjú krv z mojich rúk. Takmer som sa ťa bojím dotknúť, aby som nepošpinil i tvoju dušu.
Ale bola si to ty, kto sa ku mne vždy chcel dostať bližšie. Kto mi vždy kládol otázku: "Čo ťa trápi?"
Zamiloval som si ťa, ale nemohol som dopustiť, aby si mi to opätovala. Nechcel som, aby si niesla čo i len trochu z môjho krížu. Viem, že nemáš inú tužbu, že mi s tým chceš pomôcť. Ale aj ten najmenší zlomok je príliš ťažký, aby som ti ho bol ochotný naložiť na plecia.
Ale odpusť mi to. Som sebec. Tak som chcel si užívať všetko, čo si mi tak ochotne dávala, tak som sa sebecky chcel vyhrievať na lúčoch, vyžarujúcich z tvojho láskavého pohľadu, že som ti dovolil priblížiť sa mi, aby ma tie lúče hriali, nedbajúc na to, čo ti tým môžem spôsobiť. Riskoval som tým, že tvoje puto ku mne tak zosilnie, že ma budeš potrebovať rovnako ako ja teba. Že sa už od seba nebudeme môcť oddeliť. Určite to bola chyba ale – ty si bola šťastná! A dodnes mi dávaš ten krásny pocit. Že ľuďom, ktorých milujem, nemusím spôsobovať len bolesť. Že tá nádherná bytosť, na ktorú by som sa ja ani nemal opovážiť pohliadnuť, je vďaka mne šťastná. A vďaka tomu, vďaka tebe som mohol mať o niečo radšej aj seba. To je ten najcennejší dar, aký si mi kedy dala.
Lenže tento krásny pocit, ilúzia, že by som mohol pre niekoho, koho milujem, urobiť aj niečo dobré, sa rozplynie v okamžiku, keď si uvedomím, ako sa toto všetko skončí, kam môj život smeruje. A opäť vo mne narastajú výčitky.
Chvatne sa k tebe skloním a pobozkám tvoje pery. Jednoduco som tomu pokušeniu nedokázal odolať. Kradnem si tvoje bozky, hoci ti odopieram svoje vlastné a potom ako zbabelec odchádzam. Chráňte niekto toho nepoškvrneného anjela predo mnou!