Pravda, ktorá bolí

Štyria ninjovia stáli v kancelárií Hokage.
,,Čo si chcel Naruto?” Hokage pozrela na chlapca, ktorý tam stál so zabodnutým pohľadom do zeme.
,,Kto sú moji rodičia?” pozdvihol hlavu a poobzeral si osoby v miestnosti.
,,Naruto... keď príde čas dozvieš sa to.” Tsunade odvrátila zrak.
,,Tsunade, ten čas prišiel.” prehovoril starší muž s dlhými bielymi vlasmi. Následne sa pozrel na Naruta, ktorý pozdvihol obočie.
,,Jirayia-sama, myslíte, že je to správne?” Kakashi odtrhol zrak od knihy.
,,Tajíme to Narutovi už pätnásť rokov a vy si stále myslíte, že ten čas neprišiel?” bránil sa Jirayia.
,,Ale..”
,,Žiadne ale.” nenechal ho ukončiť vetu a pristúpil bližšie k chlapcovi. Chytil ho za rameno a prehovoril:
,,Si si istý, že to chceš vedieť?”
,,Som.” chlapec tam len stál.
,,Tvoja matka je Uzumaki Kushina. Veľmi silná kunoichi, ktorá zomrela pri útoku Kyuubiho. A...” odmlčal sa.
,,Otec?” Naruto sa pozrel Jirayiovi do očí.
,,Tvoj otec..” pozrel sa na hlavy Hokage a späť na Naruta.
,,Je Štvrtý Hokage, Namikaze Minato, najsilenjší shinobi v histórií Konohy. Muž, ktorý porazil Kyuubiho a...” prerušil sa. Blonďákove oči sa pootvorili ešte väčšmi. Prehĺtol slinu a pozrel sa na Tsunade a Kakashiho. Tí prikývli.
,,Štvrtý hokage? To nemôže byť pravda...” neveril svojim ušiam.
,,Ale je..” Jirayia ho stále držal za rameno.
,,Tak prečo... Prečo do mňa zapečatil Kyuubiho, keď som jeho syn?!” odtrhol sa od Jirayiu a zhúkol na prítomných. Kakashi a Tsunade odvrátili zrak, len Jirayia sa odvážil prehovoriť.
,,On chcel.. Chcel aby ťa všetci brali ako hrdinu, ktorý zachránil Konohu!” obrátil si ho k sebe a hľadel mu do očí.
,,To iste.” mladíkovi sa do očí hrnuli slzy. Naposledy sa pozrel na osoby v miestnosti a rozbehol sa von.
,,Sakra! Tohoto som sa bála.” prekliala Tsunade.
,,Raz by sa to aj tak dozvedel. Teraz je len na Narutovi ako to príjme.” upokojoval ju Jirayia.
,,Dúfam, že neurobí niečo zlé. Nechcela by som o neho prísť.” zahryzla si do pier, z ktorých vytiekol pramienok krvi.
,,To ani ja.” založil si ruky na prsia. Kakashi si vzdychol a pozrel sa von z okna.

,,Sakra!” Naruto kopol do kamienku, ktorý mu stál v ceste. Pretrel si oči z ktorých padali na zem slzy. V mesačnom svite sa odrážali ako diamanty.
,,Prečo ste mi to urobili?!” hovoril si sám pre seba. Zastavil a pozrel sa na hviezdy, ktoré žiarili.
,,Prečo?! Prečo ste ma opustili?!” lahol si do trávy a hľadel k nočnej oblohe.
,,Ako sa asi máte?” po tvári mu stále tiekli slzy, ale usmieval sa.
,,Tak veľmi by som vás chcel vidieť.” zavrel oči a predstavoval si, aké by to bolo, keby boli spolu. . Po chvíle ich otvoril a nad sebou uvidel dve postavy. Muža a ženu ako sa držia a usmievajú. V rukách držali malý uzlíčok, ktorý plakal. Chlapcovi vytiekla ďalšia slza.
,,Mami, oci...” vzlykal sa snažil sa ich dotknúť. Vtom však zmizli a zostal po nich iba dym.
/Boli by ste perfektní rodičia/ pomyslel si a utrel si tvár.
,,Tak tu si.” prišla k nemu vysoká mužská postava.
,,Ero-sennin.” postavil sa na nohy a usmial.
,,Minato ťa miloval najviac na svete. Nikdy ti nechcel ublížiť. Obetoval sa, aby ťa zachránil.”
,,Ja viem.” zdvihol zrak a pozrel sa na mesiac.
,,Boli by perfektní rodičia.” muž ho chytil za rameno a vzdychol si.
,,Chcel by som ich stretnúť.” smutne si vydýchol a pozrel sa na Jirayiu.
,,Stretneš ich. Raz. Ale na to máš ešte kopu času.”
,,To je pravda. Ešte sa musím stať Hokage.” uškeril sa naňho.
,,Minato by bol šťastný,” preniesol Jirayia ,,mali by sme už ísť.”
Naruto sa naposledy zamyslel a spolu s ero-senninom odkráčali domov.