It’s been a while...

Ja som skutočne čakal...celý ten čas som na niečo čakal...
Tak dlho som čakal, až som si uvedomil, že to nemá zmysel...celý život na niečo čakať...
Áno, viem cítil som...kedysi mnou prúdila energia. Život, ktorý by som mohol rozdávať. Život, ktorý bol pre mňa príliš rýchli. Kričali, že žijem prirýchlo. Kričali mnoho vecí, no ja som nepočúval. Nepočúvam ani teraz. Nepamätám si na nič...som len hlúpe malé dieťa, ktoré sa utieka k svojim nebezpečným myšlienkam, strachom a nenávisti. Možno by stačilo povedať si dosť...ale nedokážem to. Nedokážem sa zastaviť. Bola to ako rana z neba...úplné vyhladenie mojich citov. Absolútna skaza môjho krátkeho života...
Stál som...díval som sa...utekal som...stále to isté dookola. Ako idiot, ktorý kráča v nekonečnom kruhu. Ako blázon, ktorý sa nedokáže ovládnuť. Ale nakoniec, i ten blázon vie, kedy má dosť...ja nie... vždy som musel byť iný. Ako príliš zranené zviera, ktoré sa bráni pomoci...dôvera...áno, je to dôverou. Ako to zranené zviera, ktoré má už toho dosť...dosť bolesti od ľudí, ktorí ho len zraňujú...dosť bolesti od ľudí, ktorým veril, a ktorí mu sľubovali... i keď chcú pomôcť...dôvera je zlomená...
Dôvera...a pri tom, ani ju nechápem...
Dôvera...veril som...kedysi som i cítil. Hovorila mi, povedz čo ťa trápi, len smelo, do toho...zlomil som sa...city...hm...taká zvláštna vec, myslím, že nie sú ani skutočné. Cítil som zrazu tak moc, tak príliš emotívne som existoval, že zo mňa o chvíľu nič nebolo. Trvalo to len malý okamih. Bola to len chvíľa...pocity...jeden cez druhý, tak ako sa mi motajú slová v tejto agónii blúznenia.
Dôvera a city...skutočne ich nechápem...
Človek si nikdy nedokáže vybudovať tak pevnú dôveru...vo svete je toľko ľudí, ktorí túžia byť rešpektovaní, byť dôveryhodnou osobou...
Neverím jej. Vždy sa to všetko točí len okolo dôvery. Ak niekto sklame, dôvera upadá. Je to pre mňa príliš krehká záležitosť. Príliš vzácna, krehká a neformovateľná vec. Nedokážem s ňou už viac narábať. Nedokážem jej prísť na meno, nedokážem sa k nej priblížiť. Hnusí sa mi! Čo kto kedy dokázal dôverou? Spasiť seba? Výnimočne mať pravdu? Dôvera...ja ani neviem čo to je...snáď zabijak šťastia? Dôvera...pri nej mi príde na rozum sklamanie...majú k sebe tak blízko. Jedno horšie ako druhé. Bez jedného by nebolo druhé. Dôvera, je sklamanie. Je to presne to, pretože vždy sklame len dôvera. Je vrahom všetkého čo som kedy mal...tá dôvera...sklamanie, alebo čo to je...to, všetko čo som kedy mal...vlastne, už na tom ani nezáleží, čo som mal...je to preč...ďaleko za mnou...dúfam, že to tam ostane.
Som príliš sklamaný na to, aby som veril...
Je to presne ako s citmi, keď ich človek nepotrebuje prekypuje nimi. Je ťažké ich udržať práve vtedy keď po tom najviac túžite a uvoľniť ich vtedy, keď to najviac potrebujete. To je to prekliatie, ktoré sa nedá ovládnuť. City...emócie, sentiment...všetko je tak prázdne. Prázdne slová, ktoré privádzajú len iné pocity. A práve to slovo cit, sa dá cítiť. Jedno, vari jediné slovo, ktoré dokáže človek aj cítiť. Skutočne ho vdýchnuť a poctiť jeho vplyvy. Je to tým, že všetko sa to točí okolo citu. Človek cíti stále...pri umývaní zubov, pri chôdzi, v spánku, v kóme...stále cíti. Všetko je to o tom prekliatom cítení. Ja som cítil, až príliš som cítil, a to ma zabilo. Už nikdy v živote, nechcem pocítiť ten príval emócii zo sklamania, z toho, že som kedysi niekomu veril...
[i]
Bolo to len nedávno...
Žil som, dýchal som...nedávno som sa usmieval...nedávno, len pred chvíľou by som bol schopný žiť...dnes nie...umrel som...
Bolo to len nedávno...
Možno si na to pamätáš, stál si vtedy pri mne, keď som utekal...útek, to jediné čo mi kedy šlo...utekať a bezhlavo sa rútiť do neznáma...
Bolo to len nedávno...
Čo si mi povedal, žiješ prirýchlo...nestíham, zastav sa!
Žiješ prirýchlo, to tempo ťa zabije...
Bolo to len teraz,
Čo som sa usmial...len teraz sa konečne dokážem usmiať...spomienky ma zachránili. Držia ma pri živote...taká banálna vec...spomínam, nič necítim a žijem...
Bolo to len nedávno...
Kedysi som veril, kedysi som cítil...
Len nedávno som sa s tebou lúčil...
Bolo to len nedávno, skutočne len nedávno, a predsa, je to už pár rokov, čo ma spôsob môjho života zabíja...skutočne len nedávno...žijem prirýchlo aby som si to všimol, tie roky, čo ušli odvtedy, čo sme sa naposledy videli...
...ale pre mňa, to bolo len nedávno...