Zničili ste jeho dušu...

Potôčik mieru, pokojne preteká cez srdce čistej duše,
tú vodičku sviežu, vetrík sem a tam tichučko kolíše.

Sedieť bez starostí a načúvať vlnkám ako spievajú,
a ako sivé holúbky na strechách nádherne hrkútajú.

Ale to je len vízia, vzdialená tak veľmi ako hviezdy.
To je ten svet, v ktorom on chcel žiť len... navždy...

Keď sa tak nádhernej bytosti, až príliš kruto ublíži,
ak ju netvory skazy stiahnu do priepasti plnej lží,

tak len trpí a nedokáže viac nájsť cestu za svetlom...
len blúdi... a je zmätená, tým prekrásnym snom...

Už z čistej duše stáva sa stratená... zblúdilá v hmle.
Ako ovečka, príliš ďaleko od košiara, zatúlaná v tme.

Keď dobrá duša stretne priveľa ťaživých temnôt...
je ako vtáča, čo sa topí v rieke, je ďalší vyhasnutý život.

Už nemôže späť sa vrátiť a pozbierať kúsočky skla,
zo svojho rozbitého sna...

Musí už len poslúchať to hrozivé a temné zlo,
ktoré ho k hlbine samoty a trápenia bezcitne doviedlo.

Silné to reťaze čo mu zvierajú srdce sa snaží potrhať,
nevládze však... už nikoho nemá a sám ich nevie udržať.

Reťaze trpkosti bezbranné srdce mu nakoniec popučia,
a už nikdy sa mu nepodarí uniknúť z ohnivého obručia.

Jeho červené oči však horia hrozivejšie, ako iné ohne.
Obruče nešťastia prenasledujú ho všade, kam sa pohne.

No nevzdáva sa, bojuje ďalej a verí, že im raz utečie,
lebo ohnivá duša v ňom stále plápolá... to ešte vie...

raz...utečie...

Pozliepa kúsky rozbitého skla...
a znova sa vráti do pekného sna.