Dni potom II - 01

****
Niekto zaklopal. „Ďalej!“ Ozvala sa Tsunade.
Dnu vošla Sakura, Naruto, Sai a Kakashi.
„Tak ako?“ Spýtala sa ich zvedavo.
„Predbehli nás,“ Kakashi podával Godaime nejaký list.
„Čo je to?“ Vzala si ho opatrne.
„Nechali to tam pre vás. Keď sme tam prišli my, bol už mŕtvy a pri ňom boli tieto veci.“ Podal jej nejaké zložky, „dokumenty. Tiež pre vás.“ Kakashi sa stiahol, lebo čakal výbuch.
Tsunade nervózne otvorila list a ako čítala, čelo sa jej viac a viac zmrašťovalo. „Ja som to vedela!“ Šmarila list na stôl a schmatla zložky. Začala sa v nich zúrivo prehrabávať.
„Tsunade-sama, čo sa deje?“ Spýtala sa opatrne Sakura.
„To je list od NEJ! Vraj získala nejaké informácie o tom, že nechával unášať deti, predával ich do otroctva do rôznych zemí. A že si často najímal zabijakov. A že JEJ sa to nepáčilo. Tak ho zabila. Tieto papiere dokazujú jeho vinu.“ Tsunade im nimi mávala pred nosom.
„No, tak keď sa o to postarala ona, tak my máme veget, nie?“ Naruto si ešte ani nestihol založiť ruky za hlavu a už odletel do rohu izby a tvrdo pristál na stene.
„Naruto! Ty baka! Nezabúdaj, že tu hovoríme o Akatsuki! Takže žiadny veget!“ Sakura hrozivo pukala hánkami.
Naruto len prikývol a pomaly vstal.

„Presne tak. Riko Aria, alebo teda Kira Zakki, je hlava Akatsuki. To znamená, že sa musíme mať na pozore.“ Pozrela na nich. „Choďte si odpočinúť. Kakashi,“ hodila na neho očkom, „zajtra ráno mi donesieš správu. A teraz bežte.“ Mávla im rukou a oni odišli.

Hoci sa Akatsuki trochu zmenila odkedy si tam, to nič nemení na veci, že ste všetci hľadaní zabijaci.
Aj keď si začala s chytaním a zabíjaním zločincov, nik nemôže vedieť, ako dlho ťa to bude baviť. Stále si veľká hrozba.
Síce, máme tu aj iné hrozby... No, ešte uvidíme, Kira Zakki...
****

„...pčííí...“ Kiru nadhodilo na stoličke.
„Na zdravie,“ povedala jej s úsmevom na tvári Konan.
„Ďakujem.“ Kira sa uškrnula. „Niekomu asi nedávam spávať.“
„Takých je mnoho,“ zasmial sa Deidara posmešne.
„Ty!“ Kira do neho hodila prvú vec, ktorú mala po ruke. Bohužiaľ, bola to práve jedna veľmi tenká, ale o top viac presná a ostrá ihlica, ktorá sa mu zabodla do ruky. „Prepáč, nemal si provokovať.“ Povedala mu po tom, ako jej začal nadávať. A tak len namosúrene radšej odišiel von.

„Obasan Kira, obasan Kira, čo sa stalo ojisanovi Deidimu?“ Ozval sa slabý hlások od dverí.
„Malá nehoda, nič vážne, Peiníku,“ Kira sa postavila a podšila k nemu. Vzala ho na ruky a pohladila po hlávke. „Tak ako si sa mal?“
„Výborne. Ojisan Itachi a ojisan Kisame ma vzali na veeeľkú prechádzku a ukazovali mi skvelé jutsu.“ Malý chlapec žiaril od šťastia.
Položila ho na zem a on sa rozbehol k mame. „Mamiii, kedy aj ja budem vedieť také veci?“

Na svoj vek si až veľmi múdri. A príliš rýchlo nám rastieš. Hľadela na neho trochu smutne Kira. Braček, bol by si na neho pyšný. Vyrastie z neho skvelý shinobi. Pozerala na malé chlapča, ktoré vyzeralo ako jeho otec. Škoda len, že ťa nespozná...

„Kira!“ Dnu vošiel náhlivo Kisame. „Práve som obdržal túto správu od jedného špeha.“ Podal jej do ruky jeden zvitok.
Vzala si ho a pozrela na znak. To je z... Rýchlo ho otvorila a prebehla očami. „Sakra!“
„Čo sa stalo?“ Podišla k nej Konan.
„Vyzerá to tak, že kľudné časy sú preč. On začal vystrkovať rožky. Čo nie je veľmi dobré. Iba čo mi tým všetko prekazí. Budem si musieť ísť s ním o tom pohovoriť.“ Skrčila zvitok v ruke a hodila do zapáleného krbu.
„Sama? A za ním?“ Konan s tým očividne nesúhlasila.
„Nie som hlavou len tak pre nič za nič. Nie som žiadna slabotina. A on si zaslúži príučku. Ak sa nedohodneme pravdaže.“ Uškrnula sa a s tým odišla do svojej izby.
****

„Dobre, tak ja idem.“ Vošla do haly vo svojej výstroji, ktorá sa jej ani veľmi nezmenila. Čierne šortky so zvláštnou krátkou fialovou košeľou a na tom mala kabátik Akatsuki. Nechcelo sa jej nosiť tie dlhé, takže si ho vlastnoručne skrátila. Na chrbte mala púzdra a v nich dve dlhé, ostré katany, ktoré najradšej usekávali hlavy. Tej záľuby sa ešte nezbavila.
Pohodila dlhými vlasmi, ako keby sa chcela zbaviť nejakej nepríjemnej spomienky a usmiala sa na malého chlapca, ktorý na ňu obdivne hľadel.
„Pekne trénuj a poslúchaj. Potom si ťa vyskúšam,“ postrapatila mu hlavu a otočila sa, že ide preč.
„Počkaj. My ideme s tebou.“ Ozval sa známy hlas.
„Itachi? Ty a Kisame? No jeho by som pochopila, ale ty? Keď je tam tvoj milovaný braček, čo by ťa najradšej videl aspoň päť metrov pod zemou a nehybného?“ Uškrnula sa, keď videla, aký účinok mali jej slová.
Mierne očervenel a zamračil sa na ňu. „To si nemusela. Veď vieš...“ Stíchol.
„Viem. Práve preto to vravím. Nie je to dobrý nápad. Nemienim tam urovnávať vaše hašterenie sa.“ Zasmiala sa. Hm, prirovnať vyvraždenie klanu k nejakej drobnej hádke asi nie je práve to najlepšie, ale čo narobím...
„Ako chceš.“ Mykol plecami, zvrtol sa na päte a odišiel preč.
Aaach, Itachi. Ty si taký nedotklivý. „Odchádzam. Ak sa nevrátim do týždňa, tak sme sa asi nedohodli. Zatiaľ.“ Kývla im a zmizla.

Zjavila sa o kilometer ďalej. Pozrela sa dozadu na ich sídlo. „Hor sa do boja,“ šepla a vydala sa na západ...