Danzo - skutočná pravda...5 - Koniec...

Danzo skutočná pravda... 5 - Koniec

Jiraiyov úsmev ešte stále dopadal na Tsunade. Tá sa práve začala preberať z toľko potrebného spánku. Zozačiatku ani nevnímala že sa na ňu usmieva. Vzchopila sa. Rýchlo sa zas zorientovala. Malá cela sa jej teraz zdala ešte menšia. Hlavou jej znova začali prúdiť tie isté myšlienky neistoty. Tie, ktoré tak sladko zmizli počas spánku. Avšak teraz to bolo iné, sama si to nevädla vysvetliť, ale mala iný pocit ako včera. Cítila, že sa niečo zmenilo. Až teraz jej došlo, že ju celý čas pozoruje s úsmevom na tvári. Nie zvrhlým, ako bola na neho zvyknutá, ale iným. Šťastným. Prekvapene sa na neho pozrela. Jeho slová však predbehla jej otázku. „Nič sa nedeje, všetko je v poriadku.“
Bolo celkom zaujímavé počuť takéto slová v ich situácii.

„Dobre, ale to nevysvetľuje, prečo sa tak usmievaš. Ak Ti to nedochádza, máme celkom vážny problém. Síce sme spravili správnu vec, ale som si istá, že rada a hlavne Danzou to tak nebudú vidieť. Jasné?“ Posledné slovo povedala zo zodvihnutým obočím a až vyčítavým pohľadom.
„Ako som povedal, všetko je v poriadku,“ odpovedal jej.
Do ich rozhovoru však niečo vstúpilo. A to doslova. Stráže odomkli celu a prikázali im, aby ich nasledovali. Jiraiya sa okamžite postavil a kývol na Tsunade, nech ho nasleduje. Vydali sa smerom z väzenia k úradu Hokage. Cestou si mohli všimnúť prebiehajúcich prác na obnove budovy, ktorá bola po ich incidente výrazne poškodená. Keď vstúpili dnu, zahalil ich akýsi chlad. Vždy to tu bolo také. Pomalými krokmi stúpali schodmi smerom ku kancelárii. Tam však neskončil. Pokračovali chodbou až došli na jej koniec. Bola tam len holá stena a to Tsunade nejako nedávalo zmysel. Jeden zo strážcov začal robiť sekvenciu pečatí a následne riekol: „KAI.“
Stena sa v oblaku dymu zmenila na masívne dvere, ktoré boli zdobené znakom ohňa. Vstúpili do miestnosti a stráže za nimi zatvorili dvere.

„Tak, ste tu obaja, dobre. Môžeme začať,“ rozniesol sa známy hlas po miestnosti. Ten hlas nepatril nikomu inému ak ich Senseiovi. V miestnosti sa ešte nachádzali Koharu Utatane a Homura Mitokada. Všetci traja sedeli za veľkým stolom, nad ktorým sa vynímali podobizne prvého a druhého hakage.
„Začneme,“ povedal Sarutobi a potiahol si zo svojej fajky. „To, čo sa stalo, má svoje následky pre nás všetkých. Najprv Ty, Tsunade.“ Sklopil na ňu svoj pohľad a potom pokračoval: „Si do toho najmenej zapletená, a preto som sa rozhodol prijať Jiraiyovo riešenie tejto záležitosti a vynechať Ťa z toho.“
Jej zmetený pohľad teraz skákal medzi Jiraiyom a Sarutobim. Nevedela, ako to ma chápať.
„Odmietam, sama som sa rozhodla do toho pridať a som pripravená sa za to aj zodpovedať!“ predniesla mohutným hlasom, ktorý ešte umocnila rana do steny na konci, po ktorej sa otriasla celá budova a na danom mieste sa už nenachádzala omietka.
„Nie, už bolo rozhodnuté,“ prehovoril Sarutobi rovnako rázne a usadil sa naspäť do svojho kresla.
Tsunade musela prijať túto situáciu ako fakt.
Následne sa Tretí pozrel na svojho žiaka a s ťažkým srdcom začal:„Jiraiyo, za napadnutie člena rady a útok na členov ANBU budeš musieť opustiť Konohu a pokiaľ rada nerozhodne inak, tak sa ani nesmieš vrátiť...“

Tie slová vrazili Tsunade do srdca ako najostrejší meč. Stála a neveriacky sa na neho pozrela. Jej výraz bol plný beznádeje, smútku, hnevu... ale čo bolo najhoršie - bol plný strachu. Strachu, čo si tu bez neho počne. Áno, síce sa večne hádali a ona mu stále musela dávať príučky, ale nevedela si ani vo sne predstaviť to, že by tu nebol. Padla na kolená a zo slzami v očiach sa obrátila na Sarutobiho. Už sa vrhala smerom k nemu a chcela mu dôrazne povedať, čo si myslí, ale niečo ju zastavilo. Bolo to objatie, ktorému sa nemohla brániť.
Objal ju a pošepkal do ucha: „To je v poriadku, všetko je v poriadku. Je to tak, ako som sám chcel, musíš to pochopiť. Toto je najlepšie riešenie pre Konohu. Ale neboj sa, ja budem vždy na blízku a budem na vás všetkých dávať pozor.“
Po týchto slovách padla do kolien. On ju stále držal, a tak sa obaja zosunuli na zem. Otočila sa k nemu s očami plnými sĺz. Ale teraz tam už neboli len slzy, ale aj malíčky kúsok nádeje. Ten, ktorý jej dal. Ten, ku ktorému sa môže utiekať a myslieť na neho.
„Dobre,“ začala pomaly vstávať a narovnávať sa, „ale chcem vedieť, ako si ponesie následky aj Danzo, lebo ak nebude potrestaný, tak si buďte istý že môjmu hnevu neunikne. To tu hovorím ako členka klanu Senju a vnučka Shodai Hokage.“
Sarutobi sa na ňu pozrel a kývol: „Neboj sa, rovnako ako vy, tak aj on sa musí zodpovedať. Napadol syna Hokage. Preto bol zbavený funkcie veliteľa ANBU. Nemá už žiadnu právomoc. Tak isto nesmie už zasahovať do vedenia Konohy, ako tomu bolo doteraz. Bude mu síce pridelená malá osobná skupina root, ale tá už nemá takisto žiadne postavenie a slúži iba ako podpora pre ANBU. Ale aj tak si myslím, že najviac si ho potrestal Ty, Jiraiyo,“ presunul svoj pohľad na neho. „ Ty si mu totižto v súboji spôsobil také zranenia, ktoré sa nikomu nepodarilo vyliečiť, a tak prišiel navždy o svoju pravú ruku, ktorou nemôže vôbec hýbať. Na viac si mu poškodil pravé oko a myslím, že aj tie jazvy, ktoré mu zostali na čele a brade mu budú dlho pripomínať jeho chybu.“

Toho istého dňa poobede pred hlavnou bránou....
„Toto Ti vraciam. Slúžilo mi výborne.“ S týmto slovami jej podal brnenie, ktoré mu dala, keď sa stali Jouninmi. Bolo to brnenie jej otca. Bolo pre ňu vzácne.
S láskou ho prijala. Pozrela sa na neho a až teraz si uvedomila, že vyzerá inak. Voľné zelené kimono, cez ktoré mal prehodený červený plášť a na chrbte sa niesol žabí zvitok. Otočil sa k nej a pevne ju objal. Vedel, že sa lúčia na dlhú dobu. Ona ho objala tak ako nikdy predtým. Pozreli sa navzájom do oči a ich ústa sa na zlomok sekundy spojili. V zapätí však videla, ako odchádza bránou, naproti zapadajúcemu slnku. Odchádzal jej najbližší...