Aj zlí chlapci milujú...

„Dievčatko moje, milujem ťa...“ Mužov pohľad sa strácal v ženinom. Bol taký horúci, plný vášne, túžby, ale aj najmä lásky...
„Ja teba tiež,“ šepla ona a pritisla sa k nemu ešte viac.
Ich pery sa spojili, telá priľnuli jedno na druhé...

„Dnes je krásny deň, však?“ Usmiala sa na neho, ako kráčali spolu lesom.
„No to áno, dopekla, lepšie to byť nemohlo.“ Zahundral on, ale oči sa mu smiali.
„Ty!“ Štuchla ho do boku a uskočila, keď sa po nej zahnal.
„Niekto sa chce hrať?“ Uškrnul sa a už ju držal v objatí.
Šťastne si vzdychla a otočila sa k nemu. „Hi... Pozor!“ Skríkla náhle a vytiahla kunaie.
Muž sa rýchlo otočil a zaujal bojovú polohu.

Obkľúčilo ich zo tridsať ninjov. Bolo na nich vidieť, že prišli s cieľom zabiť ich.

Boj trval dlho. Hoci to bola veľká presila, dvojica sa držala skvele. Až kým...

„Nie! Hidan!“ Ozval sa výkrik a muž sa pomaly otočil. Za ním stála ona, a usmievala sa tak krásne, ako ešte nikdy.
Potom si všimol ako jej vyteká z úst pramienok krvi.
Ako keby sa zastavil čas. Nik sa nehýbal, len ona pomaly padala na zem.
Zachytil ju do náručia. Bolo to prvýkrát čo plakal. A aj posledný.

„Ty nesmieš umrieť, nie pre mňa. Ja to ku*va nedopustím!“ Začal nehnevane.
Ona mu položila prst na ústa. „Hidanko, nevrav tak, vieš, že sa to nedá zastaviť. Prišla moja chvíľa...“ Usmiala sa. „Budeš mi chýbať...“
„Aj ty mne. Veľmi...“
Posledný bozk, posledné pohladenie, posledné vzájomné slová...
„Navždy ťa budem milovať...“ S touto vetou sa s ním rozlúčila...
„Do smrti a aj za ňu...“ Šepol.

Po chvíľke sa postavil, jej telo opatrne položil na zem.
Vzal do ruky kosu a otočil sa k znehybneným protivníkom.
„Toto ste si ku*va pos*ali!“ Skočil medzi nich a zahnal sa svojou smrtiacou zbraňou. Byť dobrým sa nevypláca. Mne teda určite nie. Prepáč, Sayu, ale bez teba taký nedokážem byť...

Čoskoro sa z toho miesta stalo pohrebisko s kúskami mŕtvol.
A v diaľke kráčal muž s kosou na chrbte a so ženou v náručí...
****

„Ty si ako umelecké dielo...“ Ozval sa hlas z prítmia.
„Ale choď niekam,“ nasledoval hlasný smiech a potom buchnutie.
„Sakra! To bol otcov stolček,“ dievča sa zamračilo. „Nebude tomu rád.“
„Nevadí. Urobí nový, veď ho to baví, nie?“ Uškrnul sa blonďavý mladík.
„Tiež pravda.“ Zase ten zvonivý smiech. „Len budem musieť vymyslieť nejakú dobrú výhovorku. Vieš, že nie je veľmi za naše stretávanie.“ Povzdychla si smutne.
„Áno, to ma mrzí. A pritom by sme si dobre rozumeli s našimi umeleckými dušami.“ Mladík sa obzeral po izbe, kde boli rôzne výtvory jej otca.
„Až na to, že teba sa páči krátkodobé umenie a jemu dlhodobé.“ Uškrnula sa.
„Dosť bolo rečí,“ pritisol ju na stenu a vášnivo pobozkal.
„Mhm...“ Zamrnčala a vošla mu rukami pod košeľu...

„Musíš sa rozhodnúť. Buď on alebo my! Nemôže to byť takto. Najmä nie teraz!“ Otec na ňu prísne pozeral.
„Ale... P-prečo nemôže byť s nami?“ Vzlykla nešťastne.
„Je iný... A okrem toho. On je silný. Postará sa o seba aj sám. Ale my nie. Potrebujeme ťa viac. Sme tvoja rodina. Kimm, ty vieš, že chcem, aby si bola šťastná. Ale takto to nejde. My musíme ísť...“ Chytil ju za plecia a otočil k sebe a hľadel jej do očí, kým neprikývla.
„Dobre. Kedy odchádzame?“ Ozvala sa.
„Dnes v noci.“
Znovu prikývla. Už dnes. Otočila sa a odišla.

Zobudili ho ranné slnečné lúče. Videl, že posteľ vedľa neho je prázdna a mierne sa zamračil. Potom zbadal list na stole. Bol na ňom položený papierový vtáčik.
Opatrne ho otvoril a čítal: „Môj najdrahší Deidarinko, je mi veľmi ľúto, že som sa s tebou nerozlúčila, ale takto je to lepšie. Nebude nás to oboch tak bolieť. Moja rodina ma potrebuje, musela som ísť s nimi. Tak ma nehľadaj, odišli sme v noci. Odpusti mi prosím, niekedy. S láskou, tvoja Kimm.“
Neveriacky na to pozeral. Odišla? Teraz? Keď sme toho toľko spolu prežili? A naplánovali? Ale...
Výraz na tvári mu stvrdol. Poskladal list, vtáčika pokrčil v dlani a vyhodil von oknom. Zbalil sa a vyšiel von.
Kráčal preč z dediny, kde prežil toľko šťastia, ale aj zistil ako chutí sklamanie, trpkosť.
Keď bol dostatočne ďaleko, urobil rukou znamenie: „Katsu!“ A dedina za ním vybuchla.
„Áno, krátkodobé umenie je najlepšie...“ Posledný krát sa pozrel na predtým nádherné domy, plné ľudí a navždy odtiaľ odišiel...
****

„Sestrička, kto je to?“ Ozval sa detský hlások.
„To je môj milý, Orochimaru. Veľký Sannin.“ Usmiala sa žena. Pozerala na muža, ktorý išiel oproti nim. Ktorého tak milovala.
Orochimaru sa uškrnul a žmurkol na ňu.
Začervenala sa. Pripomenulo jej to minulú noc. Ach jaj, keby to ľudia vedeli. A Hokage... To by bolo rečí... Ale darilo sa im to dobre tajiť...

„Vieš, som síce rada, že to o nás nevedia, ale ma aj láka im to povedať.“ Vravela zasnene Mio a prstami prechádzali po jeho nahej hrudi.
„No áno. Už vidím tie pobúrené tváre. A hlavne senseiovu.“ Uškrnul sa Orochimaru.
„Jooj, len toho nie. Ale neviem, čo by ti urobila Tsunade. Jej päste sú dosť tvrdé.“ Začala sa smiať ona.
„Tak ty takto? Srandu si zo mňa chudáčika robiť budeš? No počkaj, to ti nejako oplatím.“ Na tvári sa mu usadil trošku zákerný výraz.
„Snáď to neberieš vážne,“ zamračila sa. „Ty nikdy nerozumieš srande.“ Vzdychla si.
„No to nie...“ Odsadol si od nej a myšlienkami bol už niekde inde.
„Orochimaru?“ Sadla si za neho a zozadu ho objala. Položila mu hlavu na plece. „Nad čím premýšľaš?“
„Nad tým, ako by som to tu všetko zmenil. Keby som mohol... A nad mojím pokusom. Nemôžem rozlúštiť jeden problém, ktorý tam mám.“ Sklonil hlavu a vychutnával teplo, ktoré z nej sálalo.
„Také myšlienky sa do postele nehodia,“ šepla a otočila ho k sebe. Pozrela mu do očí a pomaly si ľahla. Jeho stiahla so sebou...

„Prečo si to urobil? Prečo? M-môj brat! Nikdy by som neuverila, že ty... Že by si bol schopný...“ Udierala ho päsťami a kopala ako besná, ale on sa len smial.
„Ale Mio, veď ma poznáš. Musel som vyriešiť tú záhadu a on mi s tým pomohol. Síce ho to stálo život, čo mi je ľúto, lebo to bol milý chlapec, ale zase mi dosť pomohol.“ Chytil ju, aby sa nemohla hýbať.
„Pusti ma!“ Vykrútila sa mu z náručia a odišla o pár krokov ďalej. „Poviem to tvojmu senseiovi. On už bude vedieť, ako ťa správne potrestať! Za to, čo si urobil ťa budem do smrti nenávidieť!“ Hodila po ňom shuriken a otočila sa, že ide preč.
„Nikam nejdeš, miláčik. Prepáč, ale nemôžem dovoliť, aby si mi prekazila plány, hoci ťa milujem...“ Ozvalo sa za ňou.
Zacítila ostrú bolesť v chrbte. Pozrela dole a zbadala ako jej z brucha vytŕča meč. „Ty... Ty si naozaj...“ Vykašlala krv. „Naozaj slizký had, ako to o tebe vravia. A ja hlúpa som tomu neverila.“ Smutne sa usmiala. „Dúfam, že raz niekto pomstí všetkých, ktorým si ublížil a ešte ublížiš.“ Pozrela na neho, pohladila ho po tvári a posledný raz vydýchla.
Vytiahol z nej meč a položil ju na zem. Vedel, že keby ja našli, mal by problémy.
„Kuchiyose no Jutsu!“ Pred ním sa zjavil obrovský had. „Manda, vezmi si ju. Potrebujem sa jej zbaviť...“ Obrátil sa a snažil sa nemyslieť, čo sa stane s telom ženy, ktorú ako jedinú v živote miloval a asi aj milovať bude. Život je krutý...