Danzo - skutočná pravda... 2

Keď Jiraiya otvorilo oči videl pred sebou iba tmu. Bola všade.
„Si v poriadku?“ ozval sa hlas, ktorý dôverne poznal.
„Tsunade.“
Pozrel sa smerom, odkiaľ počul ten nádherný hlas. „Kde sme to?“ znelo zo sanninových úst.
„No po tvojom výbuchu nemal Sarutobi na výber. Musel nás dať zavrieť.“ Jej hlava klesla a bolo vidieť že ju to dosť trápi.
„Chápem prečo som tu ja, ale prečo si tu Ty?“
Pozrela naňho dosť previnilým pohľadom a spustila.
„No vieš, Ty si nebol jediný, kto vybuchol. Potom, čo si takmer zničil budovu hokageho a začal bojovať s Danzom, zaútočilo niekoľko verných Danzových ANBU na Naruta, ktorého som mala v náruči. To ma trochu vytočilo a pár rán som rozdala. Bolo to dosť ťažké, keďže som musela neustále vykrývať útoky smerujúce na Naruta. Keď sa však objavila Shizune, tak som jej ho zverila a bol to jednoduchšie. Niekoľko z nich sa zameralo priamo na mňa, aby odviedli moju pozornosť od neho. To ma ešte viac vytočilo a všetkým som im prerovnala rebrá ako tebe pred rokmi. Avšak začalo sa ich objavovať čoraz viac a ja som už nedokázala obrániť Shizune. Vtedy do toho vstúpil Danzo. Sensei privolal Enmu a ten odrazil útok na Shizune a Naruta. Potom som už len zacítila bodavú bolesť na hrudi. Ten bastard ma zranil svojou katanou. Posledné, čo si pamätám je, ako ku mne uteká Shizune a ako sa Enma vrhá tvojím smerom.“

Pozerala na neho a videla výraz, na ktorý u neho nebola zvyknutá.
„Prepáč, Tsunade, nemal som Ťa do toho zatiahnuť. Keby som ho bol odrovnal prvou ranou, nemusela si sa do toho zapliesť.“
Ešte skôr ako stihol dorieknuť posledné slovo, bol prerušený obrovskou ranou priamo do zubov.
„Ty pako, myslíš si, že si jediný, kto cíti za Naruta zodpovednosť?! Danzo mal jediné šťastie, že si si ho zobral na starosť Ty, lebo inak by som mu zakrútila krkom. Neznášam ho. Keby nebol pod priamou ochranou rady, tak neviem. Jeho chladnokrvná logika bez štipky súcitu ma desí. To, s akým pokojom povedal, že musíme zabiť syna Hokage, ktorý položil svoj život za ochranu Konohy a tým pádom aj jeho, tak to ma skutočne zaráža.“
Stíchla, lebo si všimla jeho výraz na tvári. Díval sa na ňu tými svojimi veľkými očami a na perách mu hral výraz šťastia. „Ďakujem,“ riekol a úprimne jej hľadel do očí.
„Za čo? Neurobila som nič, čo by som sama nechcela, tak za čo mi ďakuješ?“ hodila naňho svoj tvrdý výraz.
„Vieš, ide o to, že Minato mi bol ako vlastný syn. On a Kushina boli niečo ako moje vlastné deti. Potom, čo som sa dozvedel, že je tehotná, som sa cítil šťastný. Hodne som im to prial a keď sa mi ešte dostalo tej pocty, že som sa mohol stať krstným otcom tomu malému, tak to bolo niečo, čo ma vážne urobilo šťastným. Ich šťastie sa prenieslo na mňa, a ja som mal znovu pocit, že život shinobiho má zmysel. Ten zmysel, ktorý mi Orochimaru pred zobral. Bol som pevne rozhodnutý ochrániť ich voči celému svetu, aj keby ma to malo stáť život. Preto som tak vybuchol. Nikdy nedopustím, aby sa Narutovi niečo stalo. Nedokázal som zachrániť jeho rodičov, osoby, ktoré mi boli najbližšie a najdrahšie. Jemu sa nesmie nič stať.“
Začal sa zbierať zo zeme. Postavil sa a vzápätí si kusol do palca. „Kuchiyose no Jutsu!”
Sekvencia znakov sa rozľahla po miestnosti a na zemi sa objavila pečať.
V temnej miestnosti sa zjavila menšia žaba.
„Gamasan, musíš okamžite kontaktovať Hatake Kakashiho. Musíš mu odovzdať túto správu. Nech okamžite potajme začne sledovať, čo sa deje okolo Naruta. Budeš stále s ním a v prípade nejakého nebezpečenstva mi to okamžite oznámiš, je to jasné?“
„Hai!“ vykríkla malá žaba a už aj zmizla v obláčiku dymu.
„Ty si vážne myslíš, že by si to skúsil ešte raz?“