Dvaja Anjeli v Pekle 1

Prvá časť: Legenda 1

Pri plnení tajnej misie v Eure navštívili ninjovia i jednu z niekoľkých budov, ktoré slúžili miestnym na vzývanie Boha, menom kostol. Po kostole ich sprevádzal kňaz. Kňaz je osoba, ktorá riadi obrady na vzývanie Boha. Obrad na vzývanie Boha sa nazýva omša a vykonáva sa aspoň raz denne.
Kostol bol veľký a rozsiahli. Bol nádherný, s mnohými ornamentami na stenách, stĺpoch, dokonca i na plafóne. Mal mnoho menších okien, ktoré sa na vrchu zašpicatili a tri obrovské, guľaté okná, ktorým hovorili vytráž. všetky okná boli, akoby, zložené z mnohých rôznofarebných častí, ktoré vytvárali rôzne obrazy ľudí.
Tí ľudia sú vraj svätci, t.j. ľudia ktorý spravili počas svojho života nejaký zázrak a po svojej smrti boli uznaní za svätých. Mnohých vraj umučili, kvôli ich viere, pretože nie vždy bola táto viera uznávaná vládcami a štátmi.
Na stenách boli aj podstavce so sochami svätcov a na stenách maľby, ktorým hovorili fresky. Tento kostol má vraj vyše 450 rokov a mnohé fresky sú údajne tiež rovnako staré. Preto ich natreli špeciálnym lakom, ktorý ich konzervuje a chráni a práve tieto fresky ninjov zaujali.

„Pán kňaz! Pán kňaz!“ ozývalo sa po kostole.
Kňaz prešiel do uličky z ktorej vychádzali výkriky. Stálo v nej niekoľko ninjov zo skupiny, no ten čo ho volal bol chlapec zo zlatými vlasmi a v oranžovom úbore.
„Chlapče hovor mi prosím otec Marek, tak ako všetci miestny. Tak čo by si rád?“
„Otec Marek na tejto maľbe sú ľudia s krídlami a niečím okolo hlavy. Čo sú zač, sú to démoni?!“
„Nie chlapče to sú anjeli a tá vec okolo hlavy je svätožiara. Sú to bytosti svetla, pomocníci Boha, nášho pána, ktorý prebývajú v nebi. Existuje mnoho anjelov, ktorý plnia mnoho rôznych úloh. Každý z nás má svojho anjela strážneho, ktorý ho ochraňuje. Vidieť anjela je obrovská vzácnosť a niečo také dokázali mnohý svätí. Tieto obrazy sú často spomienkami tých, ktorý ich videli, no tento obraz je jeden zo série obrazov legendy o dvoch anjeloch, ktorý skončili v pekle.“
„Páni to som netušil a mohli by ste nám tú legendu porozprávať?“ povedal chlapec a napäto čakal čakal na odpoveď.
„Isteže, no to sa musíme presunúť na začiatok, do prvej uličky, tam je prvý obraz.“
„OK, tak ideme!“ povedal chlapec, zaceril sa a vykročil na začiatok.
Ostatných ninjov tiež zaujala legenda o dvoch anjeloch a tak sa pripojili k Narutovi a otcovi Marekovi.
Spolu s otcom Marekom ich bolo 9. Skupinu tvorili ninjovia Naruto, Saske, Sakura, Neji, Hinata, Rock Lee a dvaja dospelý Gai a Kakashi.
Otca Mareka však zaujali dvaja ninjovia, Saske a Naruto. Aj keď boli obaja s jedným dievčaťom vymieňali si pohľady akoby si chceli niečo povedať, no kvôli ostatným nemohli. To však nebol jediný dôvod prečo ho zaujali. Druhým dôvodom bolo to, že mu boli povedomí, no nevedel si spomenúť odkiaľ, čo bolo tiež zvláštne, pretože obaja navštívili Euru po prví krát. Chvíľu uvažoval, no po chvíli to pustil z hlavy a začal rozprávať. Rozprával a zároveň ukazoval na jednotlivé fresky.

„Kedysi dávno, žili v nebi dvaja anjeli, ktorý boli veľmi dobrými priateľmi. Volali sa Tozum a Kuči. Jeden mal oranžové a druhý čierne krídla.“
Ako to otec Marek dopovedal prezrel si obidvoch ninjov, ktorý ho zaujali už pred tým. Saske bol celý v čiernom a Naruto celý v oranžovom. Iba náhoda, nič viac! pomyslel si otec Marek a pokračoval.
„Trávili spolu mnoho času, takže sa medzi nimi vytvoril zaujímaví vzťah. Do ich zatiaľ priateľského vzťahu patril ešte jeden anjel, menom Harura.“
„Aby ste si to nevysvetlili zle, anjeli sú mužského i ženského pohlavia. Tezum a Kuči sú mužského pohlavia a Harura ženského,“ prerušil rozprávanie otec Marek.
„Harura mala ružové krídla,“ povedal otec Marek a prehliadal si pritom Sakuru, ktorej ružové vlasy ho zaujali, už pri zoznamovaní. V Eure mali ľudia bežné farby vlasou, ružová bola zvláštna.
Iba náhoda, nič viac, pomyslel si a pokračoval. Neskoro, semienko pochybností bolo zasiate.
„Bol to typický trojuholník. Harura milovala Kučiho, tú zas miloval Tezum, no ona ho neznášala. Či mal niekoho rád Kuči nieje známe. Ako čas plynul kryštalizovali ich vzájomné vzťahy a zlepšovali sa ich schopnosti. Tezum a Kuči patrili k strážnym anjelom, ktorý bojovali proti démonom, ktorý chceli ovládnuť nebo a zmeniť ho na peklo. Harura bola anjel liečiteľ, dokázala tak liečiť zranenia z boja. Týchto troch anjelov dali dohromady, do trojčlenného týmu, ktorý viedol starší skúsenejší anjel menom Šiha. Teraz sa museli naučiť spolupracovať. Postupne sa to naučili a boli vysielaný na misie na zem, kde udržovali rovnováhu dobra a zla.“
„Roky plynuli a pomaly nastával čas na zmeranie síl, medzi Tezumom a Kučim. No ešte pred tím sa stala zvláštna vec. Obaja si vyšli na zem, pričom sa postarali aby Harura nemohla ísť s nimi. Zfyzičnili si telá a stiahli krídla, takže vyzerali ako obyčajný ľudia. Nasťahovali sa do jednej z chatiek pri jazere a užívali si oddych. Čas trávili rybačkou, člnkovaním, opekaním diviny, ktorú ulovili v lese, proste typická ľudská dovolenka.“
„Počas jedného večera sa Tozum s Kučim opili a Kuči si, pri pohľade na spiaceho priateľa, konečne priznal, že ho miluje. Nedokázal odolať a pokúsil sa ho pobozkať. Na to sa však Tozum zobudil a Kučiho odvaha bola fuč. Na jeho veľké prekvapenie Tozum mu bozk vrátil a tak Kuči nechal voľný priebeh citom, ktoré tak dlho potláčal a strávili spolu vášnivú noc. Keď sa ďalší deň ráno Kuči zobudil myslel si, že to bol iba sen, no keď sa obrátil uvidel Tozuma ako ho drží v náručí. Jemne odsunul jeho ruky a vyšiel na terasu. Chcel odísť, ujsť pred tým čo spravil, pred Tozumom, pred sebou samím, no zadržali ho ruky, ktoré mu obopínali pás. Zozadu sa k nemu pritisol Tozum a namiesto pozdravu typu: Dobré ráno z neho vyšlo pár slov, ktoré Kučiho dokonale ochromili.“
„Milujem ťa Kuči a navždy budem!“
Po chvíli ticha, počas ktorej sa Kuči spamätával z toho, čo práve počul Tozum pokračoval: „Konečne som pochopil, prečo ma to k tebe tak priťahovalo. Aj keď milujem Harure teba milujem tiež. Neviem ako je to možné, no jedna polovica môjho srdca patrí jej a tá druhá tebe.“
Keď dopovedal Kuči sa obrátil a pozerajúc mu pri tom do očí sa spýtal: „Ty ma miluješ? Naozaj ma miluješ? Nieje to len jeden z tvojich vtipov, ktorým si chceš zo mňa vystreliť, ktorým ma chceš trápiť? Ne...“
Tozum mu zrazu zapchal ústa a povedal: „Pozri sa mi do očí, nájdeš v nich odpoveď!“
Kuči sa trochu ukľudnil, zapozeral sa mu do očí a hlavou mu začali víriť myšlienky.
Ach Tozum, v tvojich očiach je tak ľahké čítať. Vidieť v nich celú tvoju osobnosť i všetky tvoje city. Nikdy si ich neskrýval, vždy si ich dával na obdiv, ako tie najkrajšia šaty. A čo v nich vidím teraz? Všetko i niečo navyše. Vidím v nich dobro, láskavosť, radosť, smiech, bolesť, ľútosť, strach, priateľstvo, vernosť, lásku. Áno, toto všetko v nich vidím, no vidím v nich i niečo, čo neviem opísať. Akoby bol v nich hrozný strach, ktorý ti ničí srdce, no ty o ňom nesmieš nič povedať.
„Vidím v nich odpoveď, no i jednu otázku. Čo ťa trápi? Čo ti ničí srdce, že i v očiach máš taký veľký strach?“
Tozumova tvár zosmutnela, oči previnilo pozerali na zem.
„Prosím, nepýtaj sa, nechcem ťa tým zaťažovať, nechcem aby si sa kvôli mne trápil!“ povedal Tozum a otočil sa na odchod.
Kuči ho chytil a prudko obrátil. Stály tvárou v tvár, hľadiac si do očí.
„Hovoríš, že sa nemám trápiť, no ja sa trápim, pretože ťa vidím ako trpíš a nemôžem ti pomôcť. Povedz veríš mi?“ Tozum prikývol. „Tak mi povedz čo ťa trápi a ja sa ti pokúsim pomôcť. Bremeno ktoré nesieš nemusíš niesť sám, pomôžem ti a tak sa ti bude to bremeno niesť ľahšie. Tozum povedz čo ťa trápi?“
„Chceš vedieť čo ma trápi? Dobre poviem ti to, no neviem či ma budeš mať aj potom rád.“
Na chvíľu nastalo ticho. Obaja sa ponorili do myšlienok.
Milujem ťa Tozum a budem ťa milovať aj naďalej, nech ťa trápi čokoľvek budem tu vždy pre teba. Pomyslel si Kuči a pozrel na Tozuma.
Ten zatiaľ rozmýšľal ako to povedať bez toho aby to nemusel veľmi vysvetľovať. Rozhodol sa! Povie mu to natvrdo a bez príkras a potom uvidí, čo sa stane.
„Čoskoro sa zo mňa stane démon!“