"Nebojím sa umrieť..."

Ostávaš so mnou ďalej?
Zabáram prsty do nevinnej beloby,
Osamelá slnečnica vo veternej búrke,
Obláčik, ktorý nikdy nezmizol z môjho neba,
Každá rastlinka mala tŕne...

Nemám odvahu pozrieť ti do očí,
Nedívam sa už nikam,
Po červených cestičkách, kvapká dole môj smútok a strach,
Po zaprášenej ceste, po ktorej sme kedysi kráčali,
Bol to len detský bláznivý sľub,
Nesmrteľný útek do bezpečia,
Do niečiej náruče,
Tma padla príliš skoro aby si v nej rozsvietil,
Padala tak skoro, že si sa v nej stratil...
Bol to len detský hlúpy sľub,
Že budem navždy žiť pokiaľ sa nesplní môj sen!

Dýcham, srdce mi bije,
Žijem, vzdychám,
No svoj život nemám silu zmeniť,
Svietim si na cestu,
Plamienok mi zhasína v očiach,
Tak kedysi prašná cesta, je dnes plná sĺz,
Po malých krokoch, stratil som sa vo vlastnom srdci,
Zatváram oči, počítam, prosím,
No stále na mieste klesajúc pod hladinu,
Zvieram posledné útržky vzácnych spomienok,
Už môžeš ísť...ja sa nedívam...

...padám až príliš často,
rany, už sa necelia...
Kto, by mohol pozbierať kvapky...
Slzy, ktoré sú tak márne...?

Dýcham, srdce mi bije,
Žijem, vzdychám,
No svoj život nemám silu zmeniť,
Cesta sa mi stráca, rozteká v potokoch roztopených nádejí,
Klesám ku dnu s obrazom, posledným svetlom na ceste...
Po malých kúskoch som sa stratil vo vlastnom srdci,
Zatváram oči, počítam, prosím,
Zvieram útržky vzácnych spomienok,
Už môžeš ísť, ja sa nedívam...

Len to svetlo čo som kedysi mal,
Len ten malý plamienok,
Nebol som skutočný,
Príliš rýchlo padám,
Príliš často som arogantne vzlietal...

No ty si stále so mnou,
Brániš mi nerozletieť sa na tisíce črepín...
Si ako moja osamelá slnečnica v mojom búrkovom svete,
Biely obláčik, ktorý nikdy nezmizol z neba,
Tŕne na tých rastlinkách...
Vždy si bol so mnou...

................