Linn Hyuuga - 20. časť

Tak, máme tu dvadsiatu časť. Kto by si to bol pomyslel. Je to zvláštne ako to ide rýchlo. Hoci to píšem straaašne pomaly. Veď prvú časť som sem dala pred 210-timi dňami. To je doba. Preto by som sem rada dala, a aj dám, také malé zhrnutie, čo sa zatiaľ v Linninom živote stalo. Lebo myslím, že odkedy bola malá, až kým vyrástla, toho bolo, a je, naozaj dosť.

Samé otázky

„Konečne sme tu!“ Linn hľadela na mesto pre nimi.
„To som rád,“ ozvalo sa zadychčane spoza nej.
Linn sa otočila a pozerala sa na zadýchanú trojicu. „To som išla tak rýchlo?“ Uškrnula sa. „Neulievajte sa, musíme byť čo najskôr u Feudálneho pána.“ A rozbehla sa a oni za ňou.
****

„Prišli, môj pane,“ ozval sa do ticha hlas.
„V poriadku. Pusti ich,“ odvetil niekto.
Dnu vošli štyria ninjovia.
„Rada vás zase vidím, pane. Hoci okolnosti nie sú veselé.“ Uklonila sa Linn a ostatní traja tiež.
Kývol im na pozdrav. „Je dobré, že si prišla ty. Poznáš to tu a ja ti verím. Určite ho nájdeš.“
„Nesklamem vás,“ uklonila sa zase.
„A toto je kto?“ Ukázal na tých, čo stáli za ňou.
„Ninjovia z Konohy. Shino Aburame, Kiba Inuzuka a jeho pes Akamaru a Hinata Hyuuga.“ Predstavila ich Linn.
Hm, zaujímavé. Samé silné rody. Aj Hyuuga. No, je tu celkom dobrá šanca... „Choďte si odpočinúť. Pošlem vám to, čo sme zatiaľ zistili.“
Prikývla a všetci odišli za sluhom, ktorý im ukázal ich izby.

Stretli sa v Linninej izbe, keď tam doniesli nálezy.
„Takže, podľa tohto sa Ayashi prechádzal v záhrade, kde ho naposledy videli sluhovia. Odvtedy o ňom nikto nič nepočul.“ Vravel Kiba.
„Je tu aj list od únoscov. Chcú, aby Feudálny pán okamžite odstúpil a aby vyhlásil nového. A to má byť nejaký Gori Shimo.“ Ozvala sa Hinata.
„Kto je to? To meno mi niečo vraví,“ uvažovala Linn nahlas. „Ale viem, čo by sme mali urobiť.“
„Čo?“ Opýtal sa Kiba.
„Ideme do tej záhrady. Pozrieme sa, či tam niečo nenechali.“
„Potme?“ Nechápal Kiba.
„To vôbec nevadí. Ja poznám dobre tie záhrady. Viem aj, kde je tá časť, odkiaľ zmizol. Je to kúsok od hory. Takže ideme!“ Postavila sa a vykročila von.
****

„Tá hora ma znervózňuje,“ šepla Hinata.
„Ako keby mala oči,“ zahundral si Kiba.
„No taaak, nevymýšľajte a pozerajte ďalej. Lebo nič...“ Linn zmĺkla a načúvala.

Niekto ich obkľúčil.
„Je ich desať,“ len čo to Hinata dopovedala, oni zaútočili. Bolo vidieť, že tma im nevadí.
„Sakra!“ Zanadával Kiba. Útočníci boli veľmi rýchli.

Vtom náhle všetko prestalo. Po nepriateľoch nebolo ani stopy.
„Kde sú?“ Ozval sa Shino. „Ani moji chrobáci ich nemôžu nájsť.“
„Nevidím ich. A ani...“ Linn vytreštila oči.
„Hinata!“ Skríkol Kiba. „Oni ju uniesli! Musíme ich chytiť!“ A rozbehol sa do tmy.
„Kiba! Stoj! Po-čkaj,“ dopovedala už tichšie. „Hlupák. Nesmieme sa rozdeliť. O to im ide.“ Otočila sa k Shinovi. „Pôjdeme za Feudálnym pánom a povieme mu, čo sa tu stalo. Potom ich pôjdeme hľadať, áno?“
„V poriadku,“ prikývol jej a obaja išli do hradu.
****

„Vyrážame!“ Dve postavy sa rozbehli v ústrety nie veľmi prívetivej hore.
„Musíme ich nájsť.“ Ozval sa Shino.
„Neboj sa, nájdeme ich. Ale mám taký pocit, že sa nám to nebude páčiť.“ Povzdychla si Linn.

Išli bez slova. Každý mal o čom premýšľať. Linn uvažovala najmä o únoscovi. Gori... Kto je to dopekla? Shimo, to mi niečo vraví... Ale čo? „Shino, ty...“ Otočila sa tam, kde mal byť chlapec, ale nebol tam nikto. „Shino? Kde si?“
Obzerala sa okolo seba, ale nikde ho nevidela. „Sakra!“ Ale viem, že idem dobre. Myslím, že ho nájdem s nimi. Pokračovala ďalej v ceste.
****

„To je ale dom!“ Prekvapene vediac, že je to pasca, aj tak vošla dnu...

Zapálila sviecu a ukázali sa jej schody dole. Tak sa nimi vydala. Zišla až k mramorovým dverám, ktoré otvorila. A tam ich zbadala. Boli tam všetci štyria.
„Konečne!“ Vydýchla si a rozbehla sa k nim.
Vtedy zbadala Shina, ktorí zúrivo mykal hlavou. Podišla k nemu a dala mu dole pásku z úst.
„Zmizni odtiaľto. Je to...“ Stíchol a pozeral za ňu. Aj Linn sa otočila.
Stálo tam dvadsať ninjov s vytasenými katanami. Uprostred nich bol jeden starší muž a traja, dosť nebezpečne vyzerajúci, shinobi.

„Tak, už si tu,“ ozval sa ten starší muž
„Ty si Gori Shimo, že?“ Opýtala sa ho, ignorujúc katany namierené na ňu.
„Aaa, tak ty ma poznáš? To ma te...“ Začal, ale ona ho prerušila.
„Nepoznám. Tipla som si. Ale ako vidím, len taký slaboch ako si ty, sa môže chcieť dostať takto podlo k moci.“ Odvrkla.
„Drzaňa! Mám tvojich priateľov a ty si budeš vyskakovať? Vari si si nevšimla, že ja som neni veľmi milý?“ Ukázal na Hinatu.
Hin! To nie! Pozerala sa na jej zakrvavenú tvár, doráňané ruky, nohy, telo. Potom pozrela na Kibu a Shina. Vyzeralo to, že aj ich už začali mučiť. Dočerta!
„Nepáči sa ti to, ale máš smolu. A ty budeš na tom rovnako.“ Uškrnul sa.
„To si nemyslím. Ale povedz mi, prečo to robíš?“ Nenápadne chytila do rúk zbrane.
„Prečo? Lebo ja mám právo byť Feudálny pán a nie on,“ kývol na Ayashiho, ktorý bezvládne visel na reťazi.
„Právo?“ Nechápala.
„No, povedať ti to môžem. Ja som brat terajšieho Feudálneho pána. Nevlastný. Ale môj otec vládol tejto krajine. Ja som jeho prvorodený syn. A on namiesto mňa ustanovil za vládcu toho hlupáka, čo je tam teraz! Tak som sa vtedy naštval. A zabil som ho.“ Vravel to, ako keby sa nič nedialo.
Linn prudko vydýchla. „Vrah! Hnusák! Úbožiak!“
„Som len praktický. Ale potom som musel utiecť, lebo by ma brat dal zlynčovať. Idiot!“ Nahnevane zaťal päste.
„Však počkaj, keď...“ Rýchlo sa otočila s vytasenou zbraňou, pripravená zabiť. Ale za ňou stál len malý chlapec.
„Nie, ty nikomu nič nepovieš.“ Usmial sa podlo Gori.
„Čo?“ Ten chlapec ju vyviedol z pozornosti a tak si ani nevšimla, že jej niečo pichol do nohy. Začalo sa jej zahmlievať pred očami. „Ty... Prečo...“ Jej posledný pohľad patril malému chlapcovi, ktorý sa smial. Potom sa zošuchla na zem.
****

Pomaly roztvorila oči. Čo sa stalo? Chcela sa pohnúť, ale nedalo sa jej. Pootočila hlavou a zistila, že je pripútaná okovami, ktoré boli v stene. „Dopekla!“
„Aaa, naša kvetinka sa už prebrala. To som rád. Vieš, práve sme začali s mučením. A ty to máš v prvom rade.“ Ukázal na štvoricu pred ňou.
Linn zacítila pach spáleného mäsa. „Sviniar!“ Opľula ho.
Podišiel k nej a vrazil jej päsťou do tváre. „No no, kroť sa malá, lebo pôjdeš za nimi.“ A vrátil sa bližšie k nim.

Bolo vidieť, že tých ninjov, ktorí ich mučili, že to baví. A ešte viac ich bavilo pozerať sa na vzpínajúcu sa Linn. Ktorá, keby nebola tak silno prikutá k tej stene, tak by s na nich vrhla.
Mučili ich pred ňou, smejúc sa na jej kriku, vyhrážkach a nadávkach. Keď však zbadali, že omdlela, aspoň oni si to mysleli, odvrátili od nej svoju pozornosť a venovali sa tým štyrom.
****

Padala a padala. Všade okolo nej bola čierno-čierna tma. Nič viac. V tom zbadala v diaľke biely záblesk. Nevedela ako, ale smerovala priamo tam.
Zrazu to zmizlo a ona zastavila. Nechápavo sa obzerala okolo seba, ale nič nevidela. Až vtom...
Pred ňou sa ukázali obrovské zelené oči. Pozerali sa na Linn s veľkým záujmom.
„Kto si? A kde to som?“ Spýtala sa.
Ozval sa strašný smiech. Linn od neho zamrazilo.
„Kto som? Kde si? To sú dobré otázky. Kde si, to neviem. To by som aj ja rada vedela. Celkom ma zaujíma, kde to som a prečo tu som. A kto som? Ty to nevieš? Asi sa ti ukážem.“ Zasmiali sa oči a potom sa zablyslo.
Linn odstúpila o pár krokov. „Panebože!“ Pred ňou sa zjavilo zviera. Obrovitánsky tiger. Biely ako sneh, s niekoľkými striebornými prúžkami na chrbte. Tie jeho veľké zelené oči mu ako keby svietili a vraveli: „Dávaj si na mňa pozor!“
„Kto dočerta si?“ Skríkla na neho.
„Ty to stále nevieš? Nemožné. Veď ma poznajú všetci. Žijem už predsa tak dlho. A tu som len chvíľu.“
Pokrútila hlavou. „Tu? Ako...“ Nedopovedala. Zbadala chvost. A potom ďalší a ďalší. Až ich videla desať. Desať! Čo je zač?
„Vidím, že si zbadala moje chvostíky. Skvelé. Tak už si spomínaš, že?“ Tiger roztiahol papuľu, ako keby sa smial.
Linn zrazu napadla jedna rozprávka, ktorú kedysi vravela Sasukemu. O Desaťchvostej šelme. Démonovi, ktorý všetko ničil a zabíjal. O tom najstrašnejšom zo všetkých.
Pozrela na neho. To je on! „Juubi no Tora... Ty si živý...“ Šepla, ale on to počul.
„Som, ako vidíš.“ Uškrnul sa veselo. „Ale musím ťa opraviť. Živá, nie živý. Ešte to by mi tak chýbalo, aby som bola mužského rodu.“ Odfrkla si nespokojne Tora.
„Démon. Ale kde si bola doteraz? A keď si živá, ako to, že som pri tebe? Vari ja ešte žijem?“ Pýtala sa nahlas Linn.
„Ako, kde som doteraz bola. Veď som tu len pár dní. Viac nie, v tejto temnote. Zavreli ma sem, keď som zaútočila na jednu dedinu. Pamätám si to dobre. Postavili sa mi dvaja mladí blázni. Žena mala niečo na rukách a muž robil čudné pečate. Potom si spomínam na oheň a už len na túto tmu. Tak ako je možné, že si ma nepamätáš? Mňa, tú najvýznamnejšiu zo všetkých!“
„Kedy si zaútočila na tú dedinu?“ Linn niečo napadlo, ale strašne sa bála pravdy.
„Bolo to, počkaj, hm, teraz je marec. V januári 1786.“ Tigrica sa trošku zamračila, lebo nechápala, čo tým chce dosiahnuť.
„1786.“ Zopakovala Linn. „Tora, teraz je rok 2008,“ pozrela na démonku.
„Č-čože? 2008? Nemožné! Ako... Veď si na to všetko spomínam. A... To je predsa viac ako dvesto rokov. Kde som akože doteraz bola? Sakra! Kde to som?“ Zviera sa začalo hnevať.
„Ja asi viem, čo sa stalo. Bohužiaľ.“ Ozvala a Linn.
„Áno? A čo to teda je?“ Dychtivo sa pýtala Tora.
„Vieš, stalo sa to, že...“