Křižovatka osudů - 4. kapitola - Skutky nepodliehajú rozumu

Dvere sa otvorili a dnu vošiel ich väzniteľ. Vatari sa uškŕňal, keď videl, ako tam visia zviazaní chrbtom k sebe.
„Tak čo, holubičky moje, ako sa vám to páči?“ Spýtal sa ich posmešne.
Itachi na neho len zazrel. Nepovažoval za nutné sa s ním rozprávať.
Emi len sklonila hlavu. „Ďakujem, že ste ma potrestali, pane. Nabudúce tú chybu už nezopakujem.“

Hlupaňa! Ona mu je ešte aj vďačná! Naštvane prižmúril oči Itachi.

Vatari podišiel k nej a rukou jej zdvihol hlavu. Pozerali si chvíľu do očí bez jediného slova. Potom z ničoho nič luskol prstami a jej pri pravej nohe niečo vybuchlo.
Emi to dosť poranilo, nevydala však ani hláska.
„Tak ty mi ďakuješ. No máš aj za čo. Buď rada, že si moja obľúbenkyňa a nedopadla si ako Morino.“ Začal sa strašne smiať, keď pocítil, ako sa chveje od strachu.

Morino. Ešte teraz mi pri tom naskakujú zimomriavky. Veľmi dobre si spomínala, ako ho on potrestal. A to Morino zapríčinil len bezvýznamnú nehodu v laboratóriu. Najprv ho mučil. Týral kým neodpadával do bezvedomia a potom ho surovo preberal, aby mohol pokračovať. Keď ho to prestalo baviť, dal mu uviazať nohy a ruky o kone a tie potom rozohnal na štyri strany. Ešte teraz mala pred očami tie štyri kusy jeho tela.
Spod privretého viečka jej vykĺzla slza.
„Ale no no, ty plačeš? Odkedy?“ Odfrkol ironicky a zotrel jej ju. „Vieš ako ich neznášam,“ zamračil sa.
„Viem,“ odpovedala mu potichu.
„Slzy sa mi hnusia, predstavujú slabosť...“ Luskol prstami a jej niečo vybuchlo na bruchu.
Silno sa mykla a zaťala zuby, aby jej neušiel žiaden zvuk. To by bolo potom ešte horšie.

Itachi cítil, že ju zase zranil. Nechápal, prečo mu to vadí a prečo robí to, čo robí. Nejako sa mu podarilo otočiť sa a z celej sily kopol Vatariho, až ten odletel na stenu, kde tvrdo pristál.
Vatari sa pomaly postavil a oprášil sa. „Niekto si dovoľuje, že? Čože sa ti uľútostilo nepriateľa?“ Podišiel k nemu a päsťou ho tresol po tvári, až Itachimu začala tiecť krv.
„sv*ňa!“ Napľul mu ten do tváre.
Emi len ticho zhíkla.
Vatari prižmúril oči. „V poriadku.“ Otočil sa. „Poďte dnu!“ Zakričal k dverám.
Dnu vošli traja chlapi. Odviazali Itachiho a vzali ho so sebou preč.
„Ty tu ešte chvíľu ostaneš,“ povedal Vatari Emi, len ju odviazal dole a sotil do kúta, kde padla na zem. Potom odišiel.
Prečo si to urobil? Veď som tvoja nepriateľka. Ignorovala bolesť a aj to, že krvácala. Nechápala ho.
****

Otvorili sa dvere. Dnu vošli dvaja muži a pod pazuchami držali Itachiho. Hodili jej ho k nohám a odišli.

Emi sa vrhla k nemu. Bol v bezvedomí. Krvácal na hlave, rukách, na bruchu... Vyzeral, akoby ho prešiel valec.
„A to len pre mňa! Ty si naozaj blázon, Itachi Uchiha,“ šepla a začala ho ošetrovať.

Otvoril oči. „To nebolo len pre teba.“ Začal potichu.
„Si hore!“ Pozrela mu do očí a náhle sa usmiala. „A prečo ešte?“
„Neviem. Jednoducho som ho chcel nakopnúť.“ Uškrnul sa.
„Hlupáčik,“ zotrela mu krv z tváre. „Nabudúce si to odpusť, áno? Ja som na to zvyknutá.“
„Zvyknutá? On ťa takto trestá často?“ Hľadel na ňu a premýšľal, prečo sa do toho zaplietol. Bolo mu jej ľúto?
Prikývla. „Časté to síce nie je, ale ani sa mu nedivím, že to teraz urobil, keďže si mi ušiel,“ povzdychla si.
„Urobím to zase,“ ozval sa.
„Ja viem, ani nečakám, že by si prestal utekať. Kto by chcel byť mučený? Ale ja budem dávať dobrý pozor,“ aj keď mi je to ľúto. Pozerala na neho smutnými očami.
„Nič iné by som nečakal, ale uvidíme, kto to vyhrá,“ uškrnul sa. Celkom dobre sa s ňou rozpráva. A má pekný úsmev. Jashine, nad čím to premýšľaš? Je tvoj nepriateľ! Spamätaj sa! Zamračil sa a odstrčil ju.
Nechápavo na neho pozrela a keď zbadala, ako sa tvári, len posmutnela. Bolo jej ľúto, že to musí byť takto. Odsadla si do iného kúta a už nepovedala ani slovo.

Po nejakej dobe sa otvorili dvere a dnu vošiel jeden z Vatariho poskokov. „Poď! Pán ťa volá,“ povedal Emi a ona s ním bez slova išla.
Vo dverách sa ešte obzrela, ale Itachi hľadel kamsi na stenu. A tak sa otočila a zmizla za dverami, ktoré sa zabuchli.
Vtedy tam otočil hlavu. Je preč...
****

„Uniesli Itachiho? A to vravíš len tak?!“ Deidara ho schmatol sa rukáv a rýchlosťou blesku sa hnal do sídla za ostatnými. „Šéfko! Šéfko!“ Vrieskal, ako letel.
„Čo sa deje?“ Vyrútil sa Pein spoza rohu a len pozeral na tých dvoch, ako sa snažia polapiť dych.
„U-u-u...“ Koktal Deidara.
„Uniesli Itachiho,“ ozval sa Kisame.
„Čože? To nie je možné! Kto do pekla to bol?!“ Pein nechápal, ako by niekto mohol uniesť toho Uchihu. Veď je neuveriteľne silný.
„Boli to...“ Začal Kisame...