ČERVENÉ ISKRIČKY 2

No, trošku mi to trvalo .... prepáčte ... len chcem povedať, že dej sa odohráva po troch rokoch ...

[i],,V žiadnom prípade to nespravím!!...Ani keby od toho závisela moja budúcnosť!´´vrieskalo dievča na osobu, pohodlne usadenú v kresle.
,,Ja chcem pre teba to najlepšie, tak ma počúvaj.´´ ozval sa Orochimaru, už značne naštvaný.
,,Najlepšie? ...chceš ma poslať k tým idiotom!´´
,,Nie su to žiadni idioti, ...až na pár výnimiek.´´odpovedal s úsmevom.
,,Ale...ale ..ale,´´ dievča už strácalo nádej, tak sa radšej otočilo a odkráčalo preč.
,,Aspoň, že netrieskla s dverami.´´ pomyslel si Orochimaru s úsmevom.

,,Už to nie je to malé dievčatko, ...´´ ozvalo sa po chvíľke z dverí.
,,Všimol som si.´´ povedal Orochimaru s veľmi kľudným hlasom, v ktorom bolo počuť aj neistotu a starosť.
,,Čoho sa bojíte, pane?´´
,,Je toho veľa. Musí sa ešte veľa vecí naučiť, a hlavne ovládať svoju schopnosť. Sľúbil som to jej matke, a aj tak nie je najbezpečnejšie, aby tu ostala.´´
,,Chápem, ... máte pre mňa ešte niejaké rozkazy?´´
,,Zisti, koľko im bude trvať cesta, kým tu dorazia.´´
,,Áno, pane.´´ odpovedal Orochimarov poskok a zmizol.

Medzitým v izbe...

,,Ja už niesom malá. Prečo sa o mňa tak stará?´´ pýtalo sa dievča, sediace pred zrkadlom, samo seba.
Nachvíľu sa zadívala do zrkadla a videla tam ten istý odraz ako pred tromi rokmi v jazierku, keď ušla, len už očosi iný.
Bola staršia, vlasy mala dlhšie, pleť stále rovnako bledú a v očiach ten úžasný pohľad.
,,Mám sedemnásť! Prečo si to nechce uvedomiť!?´´
Dievča sa zdvihlo a pomaly odkráčalo k oknu. Slzy sa jej opäť tlačili do očí. Dobre vedela prečo, no snažila sa to popierať.
Netrápilo ju ani tak, že sa o ňu otec tak stará ako to, že ju chce poslať preč. Mala pocit, ako keby sa jej chcel zbaviť, hoc vedela, že je to pre jej dobro.
Jednoducho sa bála odísť. Bála sa odísť od jedinej osoby, ktorú má.
Stála v okne dosť dlho a slzy jej stekali po líciach. Bola unavená a tak sa rozhodla ísť si ľahnúť.

Ráno, keď sa Himeka (Orochimarova dcéra, v zkratke Him) prebudila a pozrela sa do zrkadla, skoro odpadla . Oči celé červené a ešte k tomu kruhy pod očami.
Stála tam asi päť minút a obdivovala svoju prirodzenú krásu. Keď konečne odtrhla zrak od zrkadla, šla do kúpelne niečo so sebou spraviť a obliecť sa.
Po dlhom pobyte v kúpelni vyšla von z izby a zamierila si to rovno do jedálne.
Sadla si vedľa svojho otca. Ten ako obyčajne zo začiatku ju skoro vôbec nevnímal, ale neskôr si všimol jej prítomnosť.
,,Aaa, dnes si vstala akosi skoro.´´ spustil Orochimaru, keď cítil napätie, ktoré z nej vychádzalo.
,,No, vieš oci, ja, ... chcem sa ti ospravedlniť za včerajšok. Asi som to trochu prehnala, ale ja k ním vážne nechcem ísť!´´
,,Ani nemusíš.´´ povedal s úsmevom Orochimaru.
[i],,Čo? To myslíš vážne?´´
,,Áno. Nechcel som ti to vravieť včera, pretože si bola trošku rozrušená, ale oni prídu dnes sem.´´