Ďakujem

"Pamätám si ešte na ten deň, keď som prišiel do Konohy. Na ten deň, keď sme sa prvý raz uvideli. Vyzerala si, ako každé iné dievča, no predsa si bola iná, nenapodobiteľná. Nikto sa ti nikdy nemohol rovnať, nikto koho som dovtedy poznal a koho aj dnes poznám. Niečo z teba vyžarovalo a vyžaruje to z teba i dnes. Niečo, iné.... Sila to nie je, je to niečo jemné. Niečo ako jemnosť, múdrosť a krása o ktorej nikto nikdy nemal poňatia.
Vtedy si bola nádherná no dnes, dnes si ešte krajšia. Nikdy som nepochopil prečo Sasuke od Vás odišiel, nikdy som to nepochopil a asi to ani nikdy nepochopím, prečo to urobil keď mal v týme teba, ktorá si bola podpora týmu 7.
Ale keď Sasuke odišiel, rozpadla si sa spolu s týmom. Svoj smútok si sa snažila skryť tvrdým tréningom Tsunade, no aj tak to bolo na tebe vidno. Aj cez to všetko si si ale svoj sen nesplnila. Aj tak si ho nepriviedla naspäť, ale pri plnení svojho sna si sa dostala na pokraj smrti. Takmer ťa zabil bez jediného zľutovania, bez jediného mrknutia oka.
Až teraz som pochopil, čo bolo tvojím snom. Tvojím snom bolo priviesť ho späť za každú cenu, aj za cenu vlastného života. Chcela si ho priviesť na správnu cestu, tak ako na ňu priviedol mňa Naruto.
Prepáč mi to Sakura, že som nechápal. Prepáč mi prosím, že som ti neveril a že som ťa nepočúval. Nikdy sa s tým nevyrovnám, nikdy sa nevyrovnám s tou myšlienkou že nebyť mňa, žila by si ešte. Veľmi nechcem, aby si umrela, ale ty si si tak vybrala." Hovoril Gaara umierajúcej Sakure, keď ležala polomŕtva v tráve a okolo nej bola kaluž krvi.
"Gaara, toto sú predčasné závery, ešte stále ju môžeme dopraviť do nemocnice, aj keby sme ju mali za sebou ťahať ako vrece zemiakov." Povedal Kankurou otrávene, no Gaara na neho zazrel.
"Keď sme ju tu našli, prosila nás, aby sme ju neodniesli do nemocnice..... Bolo to jej prianie, a my by sme jej ho mali splniť, keď sme predtým nepočúvali." Povedal Gaara a otočil sa naspäť k umierajúcej Sakure.
Chcela niečo povedať, no z jej hrdla nevyšiel ani hlások. A aj keď náhodou vyšiel, Gaara bol tak ďaleko že ho nepočul. Dal hlavu bližšie k jej ústam a nastavil ucho.
"Ďa-ku-jem." Ozvalo sa potichučky a Sakura sa naposledy nadýchla a naposledy aj vydýchla. Zavrela svoje oči a už nikdy ich neotvorila. Všetkým, čo stáli okolo, začali po lícach stekať slzy. Sakuru mali všetci radi, aj pre jej povahu ale aj preto, lebo všetkým okolo seba rozdávala šťastie.

O niekoľko dní sa konal pohreb. Prišli tam všetci, čo Sakuru poznali. Či ju už poznali krátko a či dlho, prišli. Prišiel aj ten, čo jej smrť spôsobil. Uchiha Sasuke sa odvážil prísť medzi toľkých Sakuriných priateľov, medzi jej obdivovateľov.
Keby vedeli pohľady zabíjať, Sasuke by bol už mŕtvy milióntymi spôsobmi. Každý mu chcel uštedriť aspoň jednu ranu, každý mu chcel jednu vraziť. Tsunade museli Jyraiya a Shizune držať, aby ho nezmlátila, Naruta upokojovala Hinata a Shikamara upokojovali zasa Temari a Ino. Nezdržal sa takmer nikto.
Bolo len niekoľko ľudí, čo si dookola opakovali: "Sme na Sakurinom pohrebe, nesmieme ho zneuctiť bitkou." Toto si hovoril aj Gaara, hoci na ňom bola zlosť asi vidno najviac.

Po nejakej chvíli, keď už bola Sakura pod zemou, všetci jej na hrob hádzali ruže. Všetci jej na hrob hodili ruže až na jedného jediného človeka. "Ďakujem." Povedal Sasuke, keď jej na hrob hádzal už aspoň desiatu ružu a odišiel. Jediný Gaara jej na hrob hodil snežienky, jediný on vedel, že iba snežienky ju dokážu naozaj potešiť.