Keby...

Nechápem na čo dakto vymyslel keby. To slovo je plné smútku. Nikto nedokáže vrátiť čas, nedokáže zmeniť udalosti a predsa existuje. To slovo je len iný názov pre výčitky, svedomie, ľútosť, sklamanie a bolesť. Vyvoláva v nás pocit, že niečo mohlo byť inak a pri tom samo hovorí, že sa to zmeniť nedá. Podlamuje nám kolená, ubíja k ešte väčšiemu zúfalstvu, prebúdza sklamanie. Donúti nás plakať. Chlapcove myšlienky prerušil studený lejak. Za pár minút premokol do nitky, aspoň nebolo vidieť tie stekajúce slzy. Bol skoro celý v čiernom, tú dokonalú ladnosť prerušila červená kytica ruží, ktorú držal v ruke. Jemne vstal z lavičky a položil kyticu kvetou na mokrý hrob. Prstom prešiel po menovke, pozrel sa na fotku a nachvíľu (fakt malú) sa mu na tvári zjavil úsmev. Ale aj ten pominul na miesto, kde je aj ona. Na miesto večného odpočinku, lebo ani ju ani jeho úsmev už nikto a nič nevskriesi.

„Keby som ťa nebol opustil, tvoje zelené oči by sa ešte stále na mňa tak pekne pozerali. Keby som ťa nebol opustil, tvoje pery by ma ešte stále bozkali. Prekliate keby...“ Zašomral si Sasuke. Ešte na chvíľu sa pozeral na fotku a venoval ešte chvíľu jeho jedinej ružovo vlasej láske. A potom sa navždy stratil v temnote.