Večné ticho

„Kde sú naše sny o slobode teraz? Tak dlho sme dúfali, že sila nás oslobodí do všedných problémov a teraz sme tu zviazaný ako dva psy! Toto si myslel tou slobodou bez zábran?“ očami zničenými od ich techník som pozrela na muža zviazaného kúsok odo mňa,

Jeho pohľad bol však rovnako nič nehovoriaci ako posledné dva roky čo som strávila v jeho prítomnosti. Za celú tú dobu som v jeho očiach nevidela jedinú zmenu. Teda videla... rovnakú aká bežne nastával aj v mojich očiach. Nepovedal ani slovo. Nepokladal zrejme za dôležité odpovedať mi. Nie na tom mu nezáležalo. Stačí, že za minútu možno budeme obaja mŕtvy, ale prečo by sa aspoň teraz mal správať ako obyčajný človek.

Raz som mu túto otázku položila. Najprv som dostala facku, ktorá ma zhodila na zem a odpoveď bola až príliš prozaická- „Ja nie som obyčajný!“ Vtedy som bola ešte malé dievča.
No bola som o rok mladšia ako on ale to nezavážilo. Dokonca ani to, že som schopnejšia ako on.

Zavrela som svoje unavené oči. Prečo len mňa musí postihnúť niečo takéto? Dokonca ani jeho očiam sa nič nestane. Len ja. Zavrela som viečka a spomínala som na dávne dni keď som sa ešte len učila svoje oči používať. Lenže to bolo tak dávno, a on mi s tým pomáhal. A ešte sa mi smial, že to možno nikdy nezvládnem. Keď som ho za jediný rok predstihla uzavrel sa do seba. Nemohol to prekusnúť. On ktorí mal byť najlepší z celého klanu, bol prekonaný mnou.

Na moju obrovskú smolu sa to dozvedeli nesprávny ľudia. Bola som sirota a v klane sa o mňa zaujímal jedine on. Ale keď sme došli do toho problematického bodu tak jeho záujem sa obmedzil len na to či žijem a či niečo nepotrebujem.

Dosť mi chýbali naše rozhovory. Bol mi ako brat. Keď si ma prestal všímať tak som ušla. Netrápilo ma čo si pomyslí. Keď ho nezaujíma nič iné tak si poradím aj bez neho.

Našiel ma o dva roky. To bolo potom rečí ako sa o mňa bál, ako ho strašne ubíja celí klan... Vraj keď budeme obaja dosť silný tak budeme mať šancu oslobodiť sa, byť voľný a nikto nám v ničom nezabráni. Na moju obrovskú smolu som uverila.

Trénovala som s ním až do úmoru, každý deň padla na svoju provizórnu posteľ ani mŕtvola a už za svitania chodila behať. Potom s ním cvičila taijutsu a ninjutsu o mojich schopnostiach v genjutsu nechcel ani počuť lebo by som musela trénovať na ňom.

Za celí ten čas ma učil aj to, že sa nesmiem nechať ovládať emóciami a tiež to, že by som ich ani nemala prejavovať. Od prvého dňa ako mi to povedal ich prestal ukazovať aj on. Zostal chladný ani skala.

A teraz keď nás tu väznili kvôli blbým očiam mala 100 chutí vrátiť čas a nikdy na tréning nepristúpiť. Mohla kľudne žiť vo svojom malom domčeku. A teraz tu sedí v malej cele pár minút pred smrťou s človekom, ktorí jej aj teraz odmieta povedať čo i len jediné priateľské slovo.

„Neji do frasa nehraj sa na najväčšieho machra pod slnkom a začni sa so mnou rozprávať! Zostáva nám možno 10 minút života a ty sa tu hráš na najlepšieho ninju klanu keď vieš, že ním aj tak nie si a komunikuj!“ keby som mohla strelím mu facku. Lenže zo zviazanými rukami to ide dosť ťažko. Pozrel na mňa bledými očami.

„Ja možno viem o tvojej sile ale nikto iný nie. Tvoje oči za chvíľu budú slepé tak načo sa vzrušovať. Aj keby si odtiaľ vyšla bez ujmy tak za chvíľu oslepneš. Tvoje oči slepnú tým viac čím používaš byakugan. Načo sa vzrušovať? Nikto ťa nepozná. Nebyť mňa tak nežiješ. Nemala by si byť taká nevďačná, Mariko.“

Pozeral na mňa znova rovnako ako posledný rok, úplne bez výrazu.

„Ach to je milé. Hádate sa ako dvaja novomanželia. Tak kto pôjde prvý? Budeš gentleman a obetuješ sa pred dámou?“ opýtal sa ninja, ktorý práve vošiel do našej cely.

Neji pozrel na mňa a potom na neho. Akoby čakal na moju reakciu na takúto výzvu. Mňa napadla posledná myšlienka, ktorá nás možno nedostane odtiaľto ale aspoň nezomrieme bez očí, ktoré sú našou najsilnejšou zbraňou.

„Je jedno koho z nás dvoch odvlečiete prvého. Ja som takmer slepá a každé ďalšie použitie byakuganu to len zhoršuje. A on má na čele pečať vedľajšieho klanu. Ak zomrie tak byakugan spolu s ním. O mojej smrti sa nedozvie nikto, ale on bude chýbať takmer celej Konohe.“
Pozrela som sa vzdorovito na väzniteľa.

Neji sa na podlahe pomrvil ako by sa ho moje slová dotkli. Ninja pozrel najprv na mňa a na Nejiho. Nakoniec vybehol z cely a ani sa nenamáhal zavrieť dvere- boli sme predsa spútaný. Lenže to bola osudová chyba. Tým malinkým zvyškom chakry čo vo mne prúdil som pretrhla povrazy na svojich rukách. Potom som si rozviazala nohy. Vstala som a pošúchala si stuhnuté zápästia. Na Nejiho som ani nepozrela a vybrala som sa k dverám.

„Hej a ja čo?“ opýtal sa s vyzývavým pohľadom. Zrejme si myslel, že som na neho len zabudla.

Ja som k nemu otočila hlavu. „Nemajú ma predsa ovládať emócie nie? Tie vravia, že ťa mám pustiť. Ale to by bolo zdržiavanie. Takže prepáč ale nie. Budem raz taká ako ty a budem sa riadiť chladnou logikou. Sayonara, Neji, môj bratranček.“ S týmito slovami som sa prešmykla dverami a sotva nimi pohla.

Keď som bola vonku osvietil ma mesiac okolo ktorého plávali ťažké mraky predpovedajúce oslobodzujúci dážď. Nebolo to silné svetlo pretože bolo tesne po nove a z mesiaca bolo vidieť sotva kúsok veľký ako lístok zo stromu. Jeho svetlo mi svietilo na cestu. Na moje obrovské šťastie som sa dostala domov bezpečne.

Znova som sa zvalila na posteľ ako po nekonečných tréningoch s Nejim. Zamyslela som sa nad tým prečo som ho tam vlastne nechala? Začala ma z toho pobolievať hlava ale to som ignorovala. Zistila som, že Neji ma využíval pre svoje vlastné ciele. Niekedy keď som s ním trénovala som mala pocit, že si na mne vybíja zlosť. Ale veď jeho nemali ovládať emócie.

Lenže kto to mohol spoznať? A vôbec komu by som chýbala keby ma aj zabil? Nevedel o mne nikto len on. Z toho premýšľania som zaspala.

No Neji ma prenasledoval ešte aj v snoch. Asi 20krát som sa prebrala pretože som počula jeho hlas ako volá moje meno. Od vyčerpania som však stále po pár sekundách znova spadla do prikrývok.

Potom prišiel jeden sen, ktorý bo taký reálny, že som sa nemohla prebrať. Stáli sme na lúke kde sme zvyčajne trénovali. Na chvíľu som v sne skutočne aj trénovala a získavala nad Nejim prevahu. Zrazu som však zacítila jeho chakru za sebou, hoci som na neho útočila a mala ho pred sebou.

Otočila som sa a to bola zrejme moja osudová chyba. Vo chvíli keď som bola chrbtom k tomu Nejimu na ktorého som útočila som pocítila v chrbte ostrie kunaja. Aj Neji ktorí stál predo mnou v ruke držal kunaj a nebezpečne sa s ním blížil k môjmu bruchu. „Zarazila si mi dýku do chrbta a to poriadne hlboko! Prečo si ma tam nechala? Mohli sme byť slobodný, mať všetko čo sme len chceli! Nikto by proti nám dvom nemal šancu! A ty si ma tam nechala nech ma kľudne zabijú! Si zradkyňa Nikdy som ti nemal veriť!“ kunaj priložil k môjmu bruchu ale potom sa mu v očiach zlovestne zablýsklo a prešiel k mojej tvári. Najprv ma len škrabol akoby skúšal či je kunaj dosť ostrí aby prerazil moju pokožku.

„Sám vieš, že by sme nikdy neboli slobodný! Moc zväzuje ruky ešte viac ako bezmocnosť! TVOJE sny nemali žiadnu budúcnosť. Trénovala som s tebou len preto, že som sa ti chcela odvďačiť za všetko čo si pre mňa spravil. Ale až v tom väzení mi došlo, že ti bolo úplne jedno čo sa zo mnou stane! Keby ma boli zabili tak by si mal len menej starostí však? Tým, že som ťa tam nechala som získala slobodu ktorú som nikdy nemala lebo ty si ma vlastne riadil! Nebola to chyba, možno to raz oľutuje ale teraz určite nie lebo som voľná!“ hystericky som sa rozosmiala.

Neji mi kunaj zaryl hlboko do líca ale smiala som sa ďalej. Potom zamierila na srdce. V okamihu keď sa kunaj zabodol do môjho snového ja som sa zobudila.

Ale uvedomila som si, že v chrbte skutočne cítim nejakú bodavú bolesť. Podvedome som aktivovala byakugan aby som videla kto to je.

„Mala si slobody oveľa viac ako by si, si zaslúžila.“ Ozval sa mi pri uchu ľadový hlas Nejiho a potom som pocítila bolesť na krku a nemohla som dýchať. Dusila som sa krvou. Začula som ešte Nejiho chladný smiech a potom ma obklopilo večné ticho.