Ani smrť ho nechcela

Myslel som si, že keď sa stanem Kazekagem, tak sa všetko zmení. Ľudia ma prestanú nenávidieť a začnú sa ku mne konečne správať tak, ako k jednému z nich. Ale nič také sa nestalo. Tie pohŕdavé pohľady som videl aj naďalej. A teraz sa na mňa rovnako pozerala aj moja sestra Temari, a dokonca aj brat, Kankurou.

Snažil som sa to prehliadať, ignorovať ich správanie, ale pohár trpezlivosti musí raz pretiecť. A tak sa aj stalo.

„Vrah,“ zašepkala.

Obzrel som sa na osobu, ktorá to povedala. Bola to žena, sotva o pár rokov staršia, ale už v takom mladom veku si dovolila odsudzovať ma. Možno ani nechcela, aby som to počul, ale aj tak jej to bolo jedno. Keby sa jej však na tvári objavil ospravedlňujúci výraz, tak by som to nespravil.

Ale urobil. Zabil som ju. Stačilo len natiahnuť ruku a piesok rozdrvil jej kosti. Stačilo len pár sekúnd a pre ňu sa všetko zmenilo. A vtedy som si to uvedomil.

Nikto sa so mnou nemôže porovnávať, nikto ma nemôže poraziť, tak prečo by som to mal nechať len tak? Nenávidím ich všetkých, vždy to tak bolo. Ale až teraz s tým niečo urobím.

Zamieril som do nemocnice. Keď som odišiel, nikto nezostal živí. Ani Temari, hoci patrila do mojej rodiny. Ona pre mňa nikdy nič neznamenala.

Do večera som ich zavraždil. Miesto, v ktorom som vyrastal teraz zostalo neobývané. Chcel som zabiť všetkých, ktorí neboli ako ja. Ale čo sa stane potom? Čo sa stane, keď nikto taký už nezostane? Možno ani ja nemám zostať na tomto svete.

Išiel som na cintorín. Nezaujímali ma pomníky, kráčal som až úplne na koniec. A tam bolo to, čo som hľadal. Zo steny trčal nôž, o ktorom sa vravelo, že ním boli zabitý tí, ktorí zradili Piesočnú. Tento nôž už stovky rokov nepocítil krv. Vedel som, že takto chcem zomrieť.

Počul som za sebou čiesi kroky a tak som sa obrátil. A predsa som nezabil všetkých. Predo mnou stálo malé dieťa. Smutne sa na mňa pozeralo a z dôverou po mne načiahlo ruku. Kľakol som si k nemu a spod plášťa som vytiahol kunai. Vrazil som mu ju do chrbta. Aj keď to bolo len dieťa, ktoré sa ničím neprevinilo, chcel som, aby zomrelo spolu so mnou.

Potom som silno narazil hruďou o stenu a nôž mi prenikol cez pľúca a to spôsobilo, že som nemohol dýchať. Len som tam stál a čakal na smrť. Ihneď som pomyslel na to, či to mali aj tí, ktorých som zabil také ťažké. Aj im pripadala každá sekunda ako hodina? Aj oni túžili po smrti, tak ako túžim ja a nemohli zomrieť?

Neľutoval som to, čo som spravil a bol som presvedčený, že to má takto byť. Ale Smrť mala iný názor. Keď sa mi už privierali oči a lúčil som sa so životom, niečo ma odhodilo od steny a narazil som do stromu. Otvoril som zaslzené oči a uvidel to dieťa. Ešte stále žilo a usmievalo sa.

Hneď na to som zistil, že moja rana sa zahojila. S námahou som sa postavil. Vytrhol som nôž so steny a pokúsil sa vraziť si ho do ramena. Kedysi ma chránil piesok, ale teraz sa okolo mňa vytvoril neviditeľný štít. Ale tento štít ma nechránil pred nepriateľmi, chránil ma pred sebou.

Ešte stále sa mi krútila hlava a zachytil som sa o strom. Ten sa v okamihu premenil na popol. Otočil som sa o pozrel na dieťa. Naďalej sa na mňa usmievalo. Chytil som ho za ruku. Bolestivo vykríklo a zostali po ňom len kosti.

Až teraz som si uvedomil čo sa vlastne stalo. Predtým som zabíjal pretože som chcel. Teraz som zabíjal, lebo som bol donútený. Mám trpieť za to, čo som urobil? Ale prečo? O čo som horší? To oni mi zničili život, keď som bol ešte malý.

Nebolo mi dovolené zomrieť. Ani sama Smrť ma nechcela. Zato ja som po nej túžil. Nasledujúce roky som hľadal niekoho, kto by mi pomohol ukončiť život, no nikoho takého som nenašiel.