Kvôli Tebe!

Znova a znova ju zaplavoval nekonečný prúd sĺz. Aj napriek všetkej snahe, ktorú vynaložila, sa jej nepodarilo prestať plakať. Nikomu sa nepodarilo ju utešiť, a ani o to nestála. Chcela len, aby jej všetci dali pokoj, aby mohla byť aspoň chvíľku sama. Sama so svojimi pocitmi a myšlienkami, momentálne o mnoho smutnejšími, ako kedykoľvek doteraz. Ešte nikdy sa necítila tak hrozne osamelá. Už nikdy nebude môcť byť šťastná...
Keby bola niečo urobila, nemuselo by sa to stať. Bola to len a len jej vina. Celý čas tam len stála a prizerala sa. Bezmocne sa pozerajúc, ako umiera človek, ktorého milovala najviac na svete. Jej život už nemá cenu. A teraz je po všetkom. Už sa nič nedá robiť. Tá hrozná bezmocnosť ju prenasledovala kamkoľvek išla.
Z jej pochmúrnych myšlienok ju vyrušil akýsi hlas.
„Hinata! Musíš sa ísť nachystať. Pohreb je už za hodinu. Dobre?“
Ledva to vnímala. Najradšej by ostala len tak ležať v posteli premýšľajú o zbytočnosti jej života. Ale vedela, že sa musí nachystať a ísť sa s ním posledný raz rozlúčiť. Dať mu posledné zbohom.
„Áno, mami! Už idem...“
A tak sa postavila a išla sa nachystať. Obliekla si dlhé čierne kimono, vlasy si nechala len tak voľne rozpustené. Oči si orámovala čiernou ceruzkou. Nikdy sa nemaľovala a už nikdy sa ani nenamaľuje. Spravila to len teraz, tento jediný raz. Kvôli nemu. Tá tmavá čierna totiž presne vystihovala jej náladu. Ani tá najhoršia nočná mora sa nemohla rovnať tomu, čo teraz prežívala.
A je to tu. Už ho pochovávajú. Je tu dokonca aj Ayame, ale on si už nikdy nedá rámen, ktorý tak miloval. A ona ho už ho neuvidí... nikdy...
Okolo nej bolo mnoho ľudí a všetci smútili, im všetkým bude chýbať. Oni všetci boli jeho priateľmi. A ona ho obdivovala o to viac, že najskôr nemal nikoho (alebo si to aspoň myslel). Ale nevzdal to. A postupne si našiel priateľov. Najskôr len pár, ale každým dňom pribúdali. A teraz tu všetci tí ľudia stoja a plačú. Plačú za niekým, koho kedysi dávno neznášali. Nepoznala nikoho iného, kto by dokázal ľudí meniť natoľko, ako to dokázal on. Ale ona to už nevydrží. Toľko bolesti... a smútku.

„Hinata! Hinata, čo ti je?! Hinata odpadla! Odneste ju do nemocnice, ale rýchlo!!“