Príliš prázdny

Vstupujem do dverí,
cítim akoby dážď padal do môjho okna,
to je hudba, tá hudba môjho okna,
vybieham na ulicu, ale neviem...
Kde tá hudba zmizla, kde zmizla,
...kde padla

Môj najkrajší svet padol,
moje obľúbené hviezdy padli,
môj obľúbený svet padol,
to je všetko čo som mal...

Áno, mám osamelú dušu,
naráža na sklennú tabuľu okna,
berie mi dych,
berie mi pohľad,
každý je rovnaký, ukazuje na mňa prstom,
každý ich pohľad mi berie kus srdca...

Môj najkrajší svet sa rozbil,
moje obľúbené hviezdy sa rozbili,
môj obľúbený svet sa rozbil,
to je všetko, čo som mal...

Stále padám,
neplávam, topím sa,
všetko padá dole,
z lásky je nenávisť,
sila ma láme,
všetko padá dole...

Dívam sa do hĺbky svojich očí v odraze kvapiek na skle,
človek ma už dávno zatratil,
hudba mi mizne zo srdca,
to tiché padanie,
to tiché vzlykanie,
to tiché prosenie, to tiché milovanie, v dáždi padajú slzy,
v nás padá dážď,
všetky úsvity sú mimo nás...

Áno, mám veľké srdce, ale príliš prázdne,
bije v ňom tichý, chladný dážď,
ak padneš, chcem padať s tebou, vraj som ale príliš prázdny, nepadám,
chcem sa viesť v tvojom tieni, ale vraj som príliš prázdny nestíham tempo...

Milujem tvoju dušu,
milujem zvuk tvojich krokov, ale nie keď v diaľke doznievajú,
milujem tvoje pery, ale nie keď sa vzďaľujú...

Netopím sa, som totiž príliš prázdny,
všetko ostatné však padá dole,
z lásky je znova len nenávisť,
šarlátová v mojich očiach,
sila ma láme,
všetci odchádzajú, nechávajú ma za sebou,
oni a všetko ostatné padá dole...

Viem, spravím pre teba čokoľvek,
viem, v tichosti zapĺňam ticho znova len tichom,
snažím sa padať rýchlejšie, ale ako si odišla, som príliš prázdny...

Vstupujem do dverí,
cítim akoby dážď padal do môjho okna,
vybieham na ulicu, ale viem...
...kde tá hudba zmizla, kde zmizla,
...kde padla...

...pri páde v stave beztiažie, počujem biť svoje srdce...