Slzy, ľútosť, láska, nádej...

Aj to posledné svetielko v Listovej zhaslo. Všetci si ľahli pod paplón a zavítali do krajiny snov. Len jedno dievča zostalo bdieť. Bdelo nad svojím osudom a aj nad osudmi svojich parťákov, no vlastne bývalých. Hoci jej posteľ bola široká a dlhá, sedela skrčená na jej konci. Hlavou sa opierala o kolená a slzy sa jej vsakovali do šiat. Vyzerala akoby mysľou nebola v jej posteli a ani v jej izbe. Mysľou totiž bola v minulosti...
„Keby som vtedy tú ruku zdvihla a povedala im o tom znamení... možno... nie určite by neodišiel z Konohy. Všetko čo sa stalo je moja vina... Len a len moja vina. Bola som príliš zaľúbená na to, aby som ho zastavila.Ľutujem...“
Sebakriticky vyjadrovala svoje myšlienky nahlas. Ale bol to len výkrik do prázdna, veď to nikto nepočul. Alebo žeby predsa?
Za oknom dievčaťa sa mihotal obrys postavy. Mal peknú postavu a dve pramienky vlasov sa mu pohupovali vo vetre. Mal temné oči, oči diabla, ktoré boli tento krát súcitné. Dokonca sa zdalo, že sa v tých temných očiach ligotali slzy. Asi... asi sa len zdalo.
„Prečo som odišiel? Prečo som zanechal toľko sĺz a utrpenia? Prečo som bol taký hlúpy? Ľutujem. Ľutujem, že som kráčal po nesprávnej ceste. Načo som vtedy myslel? Ľúbim Sakuru a bolia ma jej slzy tak isto ako ma boleli aj vtedy. V deň, keď som ju opustil. Urobil som veľa hlúposti, ale táto bola tá najväčšia. Ľutujem...“
„Prečo som ho nechal ísť? Nezastavil som ho... Prečo som nebol silnejší? Sľúbil som to, čo som nedokázal splniť? Privediem ho ešte? Prečo sa silou mocou ženie do záhuby. Prečo sa s tým jednoducho nezmieri... Prečo mi darovali tak skvelého brata a hneď na to ho nechali ísť? Prečo mi dávajú niečo čo mi hneď zobrali? Ľutujem...“
Traja ninjovia sa kedysi spolu smiali. Plnili misie, hádali sa, súťažili spolu. Závideli si. KEDYSI! Kým jeden z nich nerozbil to krásne puto. Teraz každý sedí sám a ľutuje. Lenže tým, že ľutujú nevrátia čas, nenapravia chyby. Nedá sa... Naozaj je ich priateľstvo stratené a pohltené ľútosťou. Keby tak vedeli, ako sú blízko seba. Ich priateľstvo je rozbité na črepy. Ale každý s tých črepov nosí nápis: NÁDEJ!