Potrestaná pre lásku

Stále mi čosi vravelo, že to, čo robím nie je správne. Ale srdce to nevnímalo. Slepo som ho milovala. A potom mi Sasuke povedal: „Ino, odíď so mnou z Konohy, budeš šťastná.“

Odišla som, ale vtedy som to ešte nevedela. Nevedela som, že sa znova vrátime. Teraz však ako nepriatelia.

Rozhliadla som sa po okolí. Zakrvavená tráva bola posiata mŕtvolami. Ja som proti nim nebojovala.
Nedokázala by som bez zľutovania zabíjať priateľov. Ale Sasuke to dokázal. Už na nohách stál len jeden ninja. Bola to Tsunade a práve teraz začínala útočiť na Sasukeho.
Pozerala som sa na súboj a znervóznela od strachu. Sasuke už nevládal a stalo sa to, čoho som sa najviac obávala. Nestihol sa uhnúť a kunai sa mu zapichla do hrude.

„Sasuke!“ zakričala som a rozbehla sa k nemu.

Na tvári Tsunade sa objavil víťazný úsmev a otočila sa ku mne. Bola som na rade. V tú chvíľu som ju znenávidela, ale skôr, ako som mohla čokoľvek urobiť, do chrbta jej vrazil shuriken. Pozrela som sa tým smerom. Hodil ho Sasuke z posledných síl. A tým ma zachránil.
Dobehla som k nemu, ale už nedýchal. Nevedela som čo robiť. Vedela som len, že moja jediná láska je preč a už sa nikdy nevráti. Po tvári mi stekali slzy.

„Ino, ty si nás zradila. A za to zaplatíš!“ Vyľakane som sa mykla, keď na mňa Tsunade skríkla.
Podobne ako Sasuke, ani ona nezomrela okamžite. Jej zranenie však bolo natoľko vážne, že práve prežívala posledné sekundy svojho života. Ale ani to jej nedovolilo zabudnúť na pomstu, o ktorej vravela. Urobila rukami nejaké pečate a mňa zasiahlo modrasté svetlo.
Nemohla som sa nadýchnuť, ale ten pocit za pár sekúnd prešiel. Nechápala som, čo to malo znamenať. Opustila som Konohu s presvedčením, že sa do nej už nikdy nevrátim.

Od tejto udalosti už ubehlo mnoho rokov, ale ja som vôbec nezostarla. Som prekliata. Žiadna zbraň nieje natoľko ostrá, aby prebodla moju kožu. Žiadna doba nieje natoľko dlhá, aby sa moje telo rozpadlo. A žiaden jed nieje natoľko silný, aby ma zabil.
Stále pociťujem neznesiteľný smútok, chlad a bolesť. Ale nemôžem plakať. Slzy sú iba pre ľudí. Človekom však už dávno niesom. A radosť, smiech, spokojnosť? Ani neviem čo tie slová znamenajú, nedokážem pocítiť ani jedno z toho. Dávno som nikoho nevidela usmievať sa a myslím, že ani neuvidím.

Pretože ja som smrť. Som hlad, bieda, nenávisť či choroba. Kam prídem, tam ma nenávidia. A boja sa ma. Vedia, že pre tú krajinu nastanú tie najhoršie časy. Prinesiem so sebou choroby, úroda uschne, nastane hladomor.
Pozerajú sa na mňa z odporom, ale mne to nevadí. Neviditeľná sila ma ťahá za ľuďmi, ktorí z mojim príchodom umrú. Dotknem sa ich, a už nieje cesty späť.

To je moja práca. Niekedy však závidím tým, ktorí opustia tento svet. Ja takú možnosť nemám. Neviem ako dlho budem takto chodiť, neviem koľkých ešte budem musieť zabiť, aby som aj ja konečne mohla zomrieť. Ale vždy, keď niekomu beriem život, tak mi hlavou prebehne veta: Však ja som nič zlé nespravila, len som milovala.