Nepouci sa.. NIKDY

„Stále som dúfala, že prídeš. Snívala som o tejto chvíli, ale teraz... teraz.... Nechcem ťa už!“ Chladne vyslovila. Mladá a krásna kunoichi sa otočila chrbtom. Odchádzala... počuť jej tiché kroky. Boli to kroky konca.
Tým slovám sa nedalo utiecť. Mal vo zvyku pri takýchto príležitostiach nasadiť kamennú tvár. Zvykol sa tváriť, že mu je to jedno. Hoci v hĺbke duše vždy trpel. Teraz sa rozhodol dať voľný priebeh svojim emóciám.
Stále tam stál. Tie slová mu stále zneli v hlave. Nemohol sa ich zbaviť. Bolo to akoby vošla do jeho vnútra s kladivom a rozbila mu ním srdiečko na kúsočky.

Tak veľmi ju miloval. Tak veľmi ju chcel pobozkať a pomaznať sa s ňou. Teraz jej chcel povedať, že ju ľúbi. Teraz, keď ho prestala ľúbiť chce jej vyznať lásku.

Nikdy sa nepoučil. Osud mu mnohokrát ukázal, že si má vážiť to čo má, lebo o to môže ľahko prísť. Mal rodinu, ale prišiel o ňu. Mal úctu, ale sám ju zničil. Mal kamaráta, ktorý mu bol ako brat, ale aj ten jeho kamarát ním začal po čase opovrhovať. Existovalo dievča. Dievča, ktoré medzi stovkami iných chlapcov videlo len jeho. Milovalo ho, venovalo mu lásku. Urobilo by pre neho čokoľvek...
Ale on ju opustil a ani jej nepovedal ako veľmi ju miluje. A tak ho nechala v minulosti. Nechala ho zomrieť vo svojej hlave.

Mal všetko, no časom o to prišiel. No nie celkom. Nechala mu košík, veľký košík plný smútku, utrpenia, bolesti, žiaľu, plný sĺz.