Nerozľučiteľní

Pozerala sa na tie nádherné oči, ktoré ju fascinovali už odmalička. Stále tomu neverím. Je to pravda? Nesníva sa mi to? Padol jej pohľad dole, na ich spojené ruky a usmiala sa. Je to skutočné. On je naozaj môj manžel. Konečne.

Hľadel, ako jej pozdĺž tváre padajú pramienky vlasov. Všimol si aj pár neposlušných vláskov, ktoré si robili čo chcú. Pousmial sa a zdvihol ruku. Chytil ju za vlasy, cítil ich hebkosť, a jemne ich uhladil. Stalo sa to. Pozrel jej do tváre. Je taká krásna. Taká hypnotizujúca. A je moja. Moja žena.

Nemôže nám to už nič prekaziť. Konečne sme spolu. Spojení navždy, nech sa deje, čo sa deje. Ich myšlienky boli rovnaké, ich dotyky plné citu, pohľady plné vášne, srdcia naplnené láskou.
****

„Nieeee! To nemôže takto skončiť! Prečo?!“ Ozývali sa hlasné výkriky nešťastnej osoby.
„Prosím, poď. Tu už sa nič nemôžeme robiť.“ Ticho niekto povedal.
„Nejdem! Ostanem tu. Nemôžeme sa oddeliť. Naše srdcia, naše telá a naše duše sú jedno. A to sa predeliť nedá.“ Prečo sa to stalo? Prečo mne? To všetko pre tú hlúpu vojnu. S ním! S ním... Postava vstala a otočila sa. Ako sa zablyslo, bolo na jej tvári vidieť stopy po slzách.

Muž stojaci za ňou sa mykol, keď zbadal, ako sa tvári.
„Pôjdeš za ním a zabiješ ho, áno? Ty jediný to dokážeš. Už to vieme.“ Smutne povedala.
„Ja? Ale... Ale čo ty?“ Pozrel na telo za ňou. Na svojho najlepšieho priateľa. Krv v ňom vrela. „Áno, zabijem ho, ale čo bude s tebou?“
„So mnou? Už som ti povedala. My dvaja patríme k sebe. Spolu sme žili, spolu aj umrieme.“ Vrátila sa svojmu manželovi a vzala ho na ruky. Už sa neotočila, len povedala: „Veľa šťastia, a zbohom.“ A odišla. Kráčala na vrchol hory. Tam, kde sa prvýkrát stretli, prvý raz pobozkali, tam, kde to všetko začalo...

„Zbohom, priatelia, raz sa ešte stretneme.“ Usmial sa a hľadel, ako miznú jemu dvaja najbližší ľudia. Potom mu výraz tváre stvrdol a on sa vydal na cestu. Cestu, na konci ktorej ukončí jeden ľudský život a zachráni životy mnohým ľuďom...
****

Položila ho na kamenný podstavec. Zahľadela sa do diaľky, tam, kde žila. Zbohom Konoha, zbohom priatelia. Teším sa na naše stretnutie, ktoré dúfam, ale nebude tak skoro.“ Povedala a ľahla si vedľa muža, ktorému patrila a ktorý patril jej. Naveky.
Otvorila fľaštičku, napila sa a zahodila ju. Cítila, ako slabne. Tvár otočila k nemu a chytila ho za ruku. Jej posledný pohľad a myšlienky patrili jemu. Mužovi, s ktorým zažila to najväčšie šťastie, aké existuje...