Skutočnosť

„Za to, že si sa postaral, aby zomreli moji úhlavný nepriatelia, smieš pristúpiť ku mne bližšie.“ Mizukage sa trochu pootočil na stoličke.
Blonďavý muž pristúpil bližšie tak, že bol len niekoľko krokov od neho. Plamene sviečok, rozostavených okolo, sa málinko zachveli.
„A teraz mi povedz, ako si toho dosiahol,“ uprel na neho tvrdý, ale aj zvedavý pohľad Mizukage.
„Bolo to veľmi jednoduché, môj pane.“ Muž sklopil oči.
„Jednoduché? Ani stovky bojovníkov mojej zeme ich nedokázalo poraziť a pre teba to bolo jednoduché?“ Mizukage sa zamračil.
„Áno. Poštval som ich proti sebe. Využil som ich malichernosti.“ Odmlčal sa. „To, že boli do seba zamilovaní, asi viete. Ale to, že sa spolu už rok nerozprávala, asi nie.“
„Nie, to som nevedel. A prečo to tak bolo?“
„Lebo Ružovláska ho podviedla. S Kazekagem. Aspoň tak som to zistil. A preto bolo celkom jednoduché, rozdúchať túto driemajúcu ranu.“ Blonďák sa uškrnul. „Keď som k nim prišiel, žili síce spolu v jednom dome, ale každý na inom konci. Ako na privítanie som im ukázal hlavu. Kazekageho hlavu. To v Čiernovlasom prebudilo starý hnev. Najmä keď videl, ako jej vyhŕkli slzy do očí. Chcel ju raniť, preto si ešte v tú noc priviedol do izby slúžku a vyspal sa s ňou. Tak, aby ich ona uvidela. Potom ešte išiel za ňou a vyhodil jej to na oči.“

„Viem, že si nás videla! Chcel som, aby to tak bolo!“ Skríkol Čiernovlasý, potom sa otočil a išiel späť.
„Ty....“ Ružovláska vstala a išla za ním.

„Ona ho v hneve prebodla svojim vlastným mečom. Náš súboj, ktorý sa odohral nasledujúci deň pred zrakmi vašeho vojska, bol už len slabá napodobenina toho, čo by mohlo byť. Ona bola už tak vyvedená z miery, že ju to značne oslabilo. Jej osud bol spečatený, ako vidíte,“ dopovedal a ukázal na truhlice, kde boli dôkazy jeho slov.

Mizukage mierne pokýval hlavou. „Neviem prečo, ale nemôžem ti uveriť. Čiernovlasý a Ružovláska boli skvelí bojovníci. Neverím, že by len tak podľahli svojim citom.“ Uprel na Blonďavého pohľad. „Kto si? Naozaj. Prečo si tu, už viem. Prišiel si ma zabiť.“
Blonďákom trochu myklo. Zdvihol oči a pozeral mu do jeho. Potom sa zvláštne usmial. „Áno. Ako ste to zistili?“
Mizukage ukázal rukou na sviečky. „To ony. Tvoj vražedný zámer ich rozhýbal. Bolo to z nich cítiť. Takže takí ste mali plán. Moji úhlavní nepriatelia sa obetovali, aby si sa ty mohol dostať ku mne a zabiť ma.“
„Áno, máte pravdu. Až na jednu maličkosť.“ Blonďák sa pomaly postavil
„Akú?“ Zvedavo sa ho opýtal.
„Jeden z nich vás už nechcel zabiť. Bol to Čiernovlasý. Predtým, než som sem išiel, mi povedal, aby som vás nezabíjal. Vraj on to už dávno nechce. On už chápe, prečo ste museli zabiť tých, ktorých ste zabili. Pre väčšie dobro sa občas musí niečo obetovať. To presne mi povedal.“ Blonďák zavrel oči a spomínal.
„Zvláštne. Nikdy som si nemyslel, že ten, kto ma dokáže pochopiť, bude práve môj nepriateľ. Že tých, čo som zabil, som musel. Nedalo sa tomu zabrániť. Keby som mohol, tak nikdy nikoho nezabijem.“ Zasmial sa smutne. „Aká irónia.“
Blonďák zdvihol katanu a otvoril oči.
„takže môj koniec nadišiel.“ Mizukage sa postavil.
Skočil. Ozval sa tupý úder a muži stáli ako skamenení. Okolo nich sa zhromažďovala stráž Mizukageho. Sekundy pomaly plynuli.
„Presvedčil ma. Aj vy. Nezabijem vás. Len sa držte toho, čo ste mi povedal.“ Pustil zbraň na zem a kráčal od Mizukageho preč.

No tak. Kde sú? Chcem vidieť tie šťastné tváre, že je mŕtvi. Hľadela do diaľky už celé hodiny a nič. Čo je to tam? To je ona! Konečne! „Tak ako?“ Kývala mladej žene.
Tá pokrútila hlavou.
Nie! Ale ako? Veď... Otočila sa. Stál tam. Čiernovlasý. „To ty! Čo si mu povedal? Prečo ho nezabil? Veď bol taký odhodlaný.“
„Povedal som mu, že Mizukage dobre vládne. Tvrdo ale pevne. Ak ho zabije, ostatní budú trpieť oveľa viac. Občas totiž treba obetovať malé ciele pred veľkými.“ Hľadel, ako zúri.
„Vieš, že mi pozabíjal rodinu, priateľov, a ty chceš, aby žil?“ Hodila mu k nohám zbraň. „Zdvihni ju a bojuj! Poďme!“
Pozeral na ňu, ale po niekoľkých minútach ju zdvihol a začali spolu bojovať. Ju viedla zúrivosť, jeho rozvážnosť.
„Aaaaa!“ Zakričala a skočila smerom k nemu, s mečom mieriacim na jeho hruď. Zastaviť to už nešlo.
Usmial sa. Namiesto toho, aby to odrazil, pustil svoju zbraň na zem a nechal, aby ho meč prepichol. Padol na kolená.
„Prečo? Prečo si to neodrazil?“ Zašepkala plačlivo.
„Nechcel som, aby ho zabil aj preto, lebo som sa s tebou chcel vrátiť konečne domov a žiť s tebou. Mať deti, rodinu.“ Usmial sa na ňu. „Uvidíme sa tam.“ A zavrel oči.
„Prečo? Prečo si to neodrazil?“ Zašepkala zase.

Bežala, čo jej sily stačili. Utekal k vrcholu kopca. Niečo jej zvieralo hruď. Konečne ich zbadala. „Nieeeee!“ Skríkla nešťastne.

Žena, kľačiaca za mužom, hľadela na okolitú krajinu. Potom zašepkala do ucha mužovi: „Už ideme domov. Konečne budeme naozaj spolu.“ A pravou rukou pritlačila rukoväť meča tak, aby prepichol aj ju. Zomreli spojení nielen láskou...

„Prečo ste to urobili?“ Pozerala na dve nehybné postavy, ktoré osvetľovalo zapadajúce slnko.

„Musíte ho dať popraviť za to, že sa opovážil na vás siahnuť, Musí to byť výstraha pre ostatných.“ Hučali do neho ľudia. On to vedel. Ale nechcel. Nevládal. Hľadel, ako si jeho bojovníci pripravujú kunaie a shurikeny a čakajú na jeho pokyn.
Blonďák medzitým zastal pred veľkou bránou, otočil sa a pozeral na neho. Aj on to vedel. Vedel, čo sa teraz stane. Nebál sa toho. Očakával to.
„Musí zomrieť,“ ozývalo sa celým dvorom.
Mizukage zdvihol ruku a potom ju spustil. V očiach mal slzy. Nezabudnem...
Stovky zbraní leteli na neho a on len nehybne stál a hľadel hore, na Mizukageho. Ani sa nepokúšal utiecť. Zbrane narazili do brány. Zapichovali sa, kde sa len dalo.

Ulicou išiel obrovský smútočný sprievod. Niesli telo muža, ktorý zomrel ako odsúdenec ale pochovávali ho ako hrdinu...

No, hm, neviem, čo vy na to....

Ak sa to niekomu zdá byť trošičku povedomé, máte pravdu, ako takú predlohu som mala film Hero s hercom Jet Lim v hlavnej úlohe. Som to sem zabudla dopísať, ale vďaka samovrahovej poznámočke, to tu už je, ešte že sú ľudia všímaví, niektorí ;-)