Aspoň na chvíľu nebol sám!

Veril som, že život je o zabíjaní.
Veril som, že život je temnota.
Veril som, že život nemôže byť pekný.
Veril som, že ma nikto nikdy nebude mať rád.
Veril som, že som nesmrteľný.
Veril som, že sa to nezmení.

A teraz... Keď viem, že všetko, v čo som veril, je preč. Všetko, prečo som žil, je preč. Keď vidím tu správnu cestu, keď chcem pomáhať a nie zabíjať. Teraz, keď mám možnosť všetko zmeniť. Teraz umieram. Ďaleko od tých, ktorých milujem. Ďaleko od tých, ktorých chcem a mám chrániť. Nikdy som si nemyslel, že zomriem. Neveril som tomu a ani som si nemyslel, že zomriem takto...

Chlapec, ktorý sa rozhodol navždy uzavrieť svoje slzy, teraz opäť plakal. Slzy mu stekali po stále studenšej tvári. Umieral tak sám, taký opustený. Keď sa jeho srdce začalo roztápať a začalo byť teplé, jeho telo zamrzlo.

Aspoň na chvíľku, na stotinu života... Som si myslel, že nie som sám.

Chlapcovi sa pomaličky zatvárali oči. Posledná slza jemne vykĺzla zo skoro zavretého oka. Naposledy vydýchol.

,,GAAAAAAAAARAAAAAAAAAAAAAAAA!“ Vykríkol blonďavý chlapec, keď ho ráno našiel. Nechcelo sa mu veriť, že nie je s ním.

Prečo si musel umrieť takto??? PREČO????? Slza mu tiekla po líci a jeho modré oči boli plné žiaľu.