Dno mora...

Život je len cesta a ich cesty sa skrížili v nevhodnú chvíľu. Boj na život a na smrť, bol plný krvi. Všade sa rozliehal zvuk slov a hlások, ktoré vyjadrovali rozličné techniky. Bojovali na pustatine, boli tam sami. Boli si ako bratia. Obidvaja boli vynikajúci ninjovia, ktorý bojovali za svoje sny a ciele. Počas boja ich sprevádzal studený ba až mrazivý dážď. Po čase už boli techniky k ničomu a tak vytiahli kunaie. Bolo už len počuť šuchanie kunaiov a po chvíli už nič. Prúdy krvi tíško stekajú a oni? Oni sa na seba usmievajú. Do mláčky krvi padajú. Ich srdcia stále slabšie bijú, no nikdy nezostanú chladné. Ich srdcia sú putom zviazané. Možnože tam ležali štyri hodiny, možno tam umierali viac, možno menej. No po celý ten čas sa na seba usmievali. Dotýkali sa navzájom rúk, no nič nepovedali. Nemali čo... pohľady, úsmevy, to všetko prejavovalo ich zdravú kamarátsku náklonnosť k sebe. Ležali tam spolu, ležali tam šťastný, hoci sa zdá smiešne, že boli šťastný v takej chvíli, ale je to tak. Nebáli sa smrti, tá ich netrápila. Len mali trošku strach, že ich smrť rozdelí...
Našli ich dve krásne kunoichi. Našli ninjov, ktorých ľúbili. Našli ich ležať vedľa seba so stuhnutými úsmevmi na tvári. Mali otvorené oči a držali sa za ruky. Pozerali sa na seba, hoci z ich očí už dávno vyprchal všetok život. Kunoichiam klesli hlavy na hrude svojich milovaných. Plakali, plakali tak smutne, až bolo cítiť, že práve ich život stratil zmysel. Ich slzy sa primiešali do krvi ninjov. V tej krajine vraj nikdy neprestalo pršať, nikdy... Najprv vznikol rybník, neskôr jazero a nakoniec more. More, ktoré malo na dne kosti ninjov. To more skrývalo smutný príbeh. Slané more, more plné sĺz a zatrpknutosti.
Pravdu povediac... tie kunoichi nikdy neprišli na to, ako tí dvaja zomreli. Vedeli len, že sú mŕtvy, nenávratne preč. Možnože tam plačú dodnes ak sú ešte na žive. A ak nie sú, tak sú určite so svojimi ninjami... Áno sú určite spolu a šťastný...