Zakázaná Láska

Zakázaná Láska

Stála nad hlavami hokagov a dívala sa dole na Konohu utíchajúcu v nočnej tme. Pozerala sa dole, tam kde prežila svoje detstvo, tam kde sa zaľúbila a tam, kde musela aj zomrieť. Musela? Nie nemusela, ale chcela. Už nedokázala klamať ľuďom do očí a ich opovrhujúce pohľady znášať s úsmevom, už nedokázala znášať nenávisť ostatných, dokonca aj vlastnej rodiny... Už nie. Možno, keby nebola taká hlúpa a počúvala by rady svojej sestry, možno by sa nič s toho nestalo a oni by mohli pokojne žiť. Možno... Ale ona by tak nedokázala žiť. Nie bez neho...
Milovala ho tak veľmi. Milovala ho, tak prečo ich nikto nechápal?? Prišlo to nečakane, no obaja vedeli, že to nemôžu zničiť. Najskôr to tajili, no i to najväčšie tajomstvo raz vyjde najavo a to ich tiež. Rodina i ľudia ich za to nenávideli. Posielali ich na rozdielne misie, ale ich láska tu bola stále a len sa tým upevňovala. Trvalo to už veľmi dlho a ľudia sa už s tým zmierili, no ich rodina nie. Psychický nátlak a posielanie na tie najnebezpečnejšie misie ich dohnalo k tomu, že sa opäť začali stretávať tajne.
Keď sa okolie konečne ukľudnilo a ich rodina ich prestala upodozrievať prišla ďalšia rana. Ona otehotnela. Zo začiatku sa to tajiť dalo, no rastúce bruško by si všimol každý. Nebyť jej sestry a zopár priateľov, už by asi nežila, no oni jej vždy pomohli a dali jej dôvod žiť. Tak to bolo aj teraz. Pomohli jej s genjutsu zakrývajúcim jej rastúce bruško a dôvod, pre ktorý žila, bolo dieťa.
Pomaly prešla ku zábradliu, preliezla na jeho druhú stranu a ešte chvíľu sa dívala dole.
„Nerob to,“ ozvalo sa za ňou: „ Kvôli mne a kvôli nášmu malému.“ Obzrela sa a zbadala tam jeho. Keď ho tam tak videla stáť mala chuť skočiť mu do náručia a na všetko čo chcela spraviť zabudnúť, no to nešlo. Nechcela, aby jej dieťa malo taký život ako oni. Aby ním opovrhovali a nenávideli ho za každú maličkosť.
„ Nemôžem,“ povedala ticho a odvrátila sa. Nechcela, aby videl jej slzy. Pomaly k nej podišiel a zozadu ju objal. „ Prosím, nesmieš ma tu nechať samého. Neprežil by som to.“
„ A ty to chceš?“ Spýtala sa a otočila sa naspäť k nemu. „Chceš, aby ho všetci kvôli nám nenávideli?“
„ Nie. To nie, ale kto sa o neho bude starať?“
„ Hinata mi sľúbila, že sa oňho postará. Ona mu dá lásku a všetko čo malé dieťa potrebuje. Viem, že jej v tomto môžem veriť.“ Povedala a smutne sa mu zahľadela do jeho levanduľových očí. Rovnakých, aké mala i ona a ich dieťa. Pobozkali sa. Do toho bozku dali všetko, pretože vedeli, že je to naposledy. On potom preliezol zábradlie a chytil ju za ruku.
„ Neji nemusíš to robiť.“
„ Nie musím, pretože ak by si sa zabila, zomrel by som. Ľúbim ťa, Hanabi!“ Pošepkal jej do ucha Neji. Obaja sa na seba usmiali a skočili. Zomreli šťastný so spojenými rukami. Vyrobili pre nich tak veľkú rakvu, aby ich ruky zostali spojené na veky. Až po ich smrti sa im dostalo pochopenia. Až po nej konečne všetci pochopili, čo je to láska.