Beznádej

Ale prečo? Prečo mu nedokážem pomôcť? Nemôžem sa ani pohnúť. Tá bolesť! Snažil sa postaviť. Natiahol ruky, ale vtom niečo puklo a spod kolena mu vystrekol pramienok krvi. Padol späť na zem. Dopekla!
Okolo neho sa začala tvoriť červená kaluž. Bola to krv, ktorá mu vytekala z rán, ktoré mal po celom tele.

Jaskyňa sa zatriasla a na zem začali padať kusy obrovských skál.
„Auu!“ Sakra! Pozeral sa na kameň, ktorý sa práve kotúľal dole smerom od neho. Pred chvíľou mu pristál na nohách.
Znovu sa pohol. Rukami sa začal posúvať po zemi. Nohami sa už nedokázal hýbať. Prsty na nich mal polámané odvtedy, ako mu na ne spadol ten balvan.

Posunul sa o pár metrov bližšie k nemu. Takto sa to nedá. Som príliš slabý. Prepáč mi to. A zavrel oči.

„Bum! Bum! Bum!“ Do uší sa mu vkrádalo nejaké dunenie. Pomaly a namáhavo roztvoril oči. Zem okolo neho sa triasla. Jeho prvý pohľad smeroval tam... Tam, do kúta jaskyne, kde bol on... Zastavil sa mu dych. Jaskyňa okolo sa začala rozpadávať. Všade boli kusy skál. A mnohé padali príliš blízko neho. „Ja... ti... pomôžem!“ Ruky sa mu triasli od námahy, ako sa snažil nadvihnúť. Konečne! Už kľačal. Radostne sa usmial, keď vtom ucítil strašnú bolesť v hrudi. Naklonil sa a z úst začal vykašliavať krv. Nie! Ešte nie! A päsťou tresol do zeme.
Prisunul sa k stene, rukou nahmatal výčnelok, oprel sa oň a snažil sa postaviť. Na tretí pokus sa mu to podarilo.
Zatackal sa a skoro znovu padol na zem, keď spravil prvý krok a ozvala sa mu bolesť zo všetkých kútov jeho tela.

Na zem dopadla ďalšia skala. Teraz nie je čas zaháľať. Pomaly, krok za krokom, sa posúval bližšie a bližšie k nemu. Vtom sa zem zatriasla tak, ako ešte nikdy predtým. Jaskyňa sa začala už úplne rúcať.
Videl, ako sa na neho rútia skaly. „Sakra!“ Rozbehol sa. Nevšímal si bolesť, ani krv, ktorá mu vystrekovala z rán. Bežal a bežal, cestou rozbíjal skaly, ktoré mu padali do cesty. Konečne bol nad ním. Avšak to bol aj jeden balvan. Naštval sa. Z celej sily, ktorá mu ešte ostávala, do neho tresol päsťou a ten sa rozletel na tisíce malinkých kúskov.
Zohol sa k nemu, odpútal ho. Vyložil si ho na chrbát a utekal s ním von. V poslednej chvíli vykĺzol z jaskyne smrti a vydýchol si. Východ za ním sa zasypal. Vonku sa on zrútil na zem.

Čo sa to deje? Kde to som? Pomrvil sa. Otvoril oči a uvidel nádhernú modrú oblohu. To som už dávno nevidel. Pootočil hlavu a zbadal, že leží vedľa niekoho. Niekoho veľmi povedomého. On? Otočil ho tvárou k sebe. „Nieee!“ Prečo si to urobil? Pre mňa? „Narutooo!“ Slzy mu začali stekať po tvári.

„Sa-sa-sasuke,“ ozvalo sa spod neho.
„Ty žiješ!“ Skríkol on.
„Sasuke, som rád, že si v poriadku. Prosím, sľúb mi, že sa vrátiš do Konohy.“ Naruto sa na neho slabo usmieval.
„Sľúbim ti to, Naruto, ale veď ty tam pôjdeš so mnou. Vrátime sa a znovu budeme Tým Sedem.“ Opätoval mu aj on úsmev.
„Nie, ja už tam po svojich neprídem.“ Zakašlal a z kútika úst mu stekal pramienok krvi. „Prosím ťa, vráť sa k nej. Čaká na teba. Celé tie roky. Strašne ťa miluje.“
„K nej... Sakura...“ Staré spomienky ožívajú. „Aj, aj ja ju stále milujem.“
„Ešte o dve veci ťa chcem poprosiť.“ A Naruto sa trochu nadvihol.
„O čo? A nevrav mi to tak, ako keby tu bol koniec.“ Sasuke sa začínal na neho hnevať. On nesmie zomrieť!
„Prosím ťa, odnes moje telo Tsunade, nech ma pochová k môjmu otcovi a povedz,“ znovu zakašlal, „povedz Hinate, že ju veľmi ľúbim a je mi hrozne ľúto, že nebudem môcť byť s ňou a s naším synkom.“
„Nie, Naruto, ty musíš žiť!“ Sasuke to odmietal pripustiť.
„Sasuke, sľúb mi to! Prosím. A postaraj sa mi o nich.“ Naruto sa šťastne usmial. „Som rád, že som tu, v tejto chvíli s tebou. Konečne spolu.“
„Naruto, ja...“ Nedokázal nič povedať. Len ho chytil za ruku a obaja si hľadeli do očí.
„Si ten najlepší priateľ, akého si kto môže priať. Rád ťa budem volať bratom.“ Dopovedal a Naruto mu od vďaky tuho stisol ruku.
„Zbohom, Sasuke... Braček...“ Naruto zhlboka vydýchol a umrel. Umrel s úsmevom a pohľadom upreným na človeka, kvôli ktorému riskoval svoj život, pre človeka, s ktorým boli odmalička rivali a predsa najbližší priatelia...
„Naruto...“ Sasuke pomaly vstal, vzal ho do náručia a vydal sa na cestu. Na cestu domov. Do Konohy. Konečne. Len cena bol príliš vysoká...

No, ehm, zase smutný koniec. Prepáčte, mňa sa to nejako drží...