OČI - 08.Môj sen je stať sa Hokage

Kapitola ôsma: Môj sen je stať sa Hokage

Ulice Konohy žili rušným životom, deň sa blížil k poludniu a slnko začínalo vyháňať ľudí do tieňov budov, prístreškov, či slnečníkov. Pred hlavným vchodom stáli dvaja malí ninjovia, dievča a chlapec. Obaja vyzerali netrpezlivo a napäto.
V zápätí sa chlapec otočil a hľadel cez hlavný vchod do centra dediny. Uprostred ulice zbadal druhého chlapca s veľkými okuliarmi, náhliaceho sa smerom k nim. Keď prišiel k nim zložil si veľký batoh z chrbta a utrel si pot z čela.
„Meškáš.“, nahnevane odfrkol Konohamaru.
„Veru Udon, Konohamaru-kun má pravdu, kde si toľko?“, spýtalo sa dievča.
„Mrzí ma to, Konohamaru-kun, Moegi-chan, naozaj ma to mrzí, ale musel som si ešte niečo pribaliť.“, povedal Udon, pričom si musel zotrieť kvapku stekajúcu z nosa.
„Radšej sa ani nebudem pýtať čo si si tam pribalil,..“, zamračene dodal Konohamaru a vytiahol pokyny k misii. Pomaly si ich ešte raz prečítal.
„Takže, našou úlohou je zájsť na juhozápad do jednej malej dedinky a prevziať zásielku od niekoho z piesočnej.“, krátko vyvsetlil pokyny.
„Keby sme tam tak videli Gaaru.“, zasnívala sa Moegi.
„Nemyslím že by sám kazekage cestoval kvôli takej maličkosti.“, profesorsky povedal Udon, pričom Moegi skysol úsmev na tvári.
„Dobre, poďme teda. Máme úlohu.“, zavelil Konohamaru.
„Udon veď nás.“
Udon vytiahol dôkladne poskladanú mapu ohnivej zeme, vykročil a Moegi sa vydala za ním. Konohamaru ešte chvíľku postál, otočil sa ku Konohe. Päť tvárí vytesaných z kameňa sa vynímalo na pozadí.
„Dedo, splním svoj sen, to ti sľubujem.“
Po týchto slovách sa Konohamaru otočil a rozbehol sa za svojimi priateľmi.

Za okrúhlym oknom z hrubého skla zúrila výchrica, žltohnedé oblaky prachu a piesku oblizovali kopulovité budovy veľkou rýchlosťou. V miestnosti s oválnym stolom stál jeden človek a pozeral sa von. Jeho chladné oči hľadali v oblakoch vzory a tvary, cítil energiu skrytú v pohybe toho piesku. A predsa jeho pohľad smeroval až za piesok, za púšte.
‘Aká bezútešnosť, prach a nič iba prach, bez vody, bez života. Ale predsa je to miesto, ktoré môžem nazývať domovom, miesto ktoré mi vraví, že niesom sám.’, pomyslel si Gaara.
Chodbou za dverami zasadacej miestnosti sa ozvali náhlivé kroky. Dvere sa otvorili a do miestnosti vošiel muž. Oblečený v jednoduchom čiernom odeve, vyzeral ako keby práve vstal z postele. Dokonca aj jeho hnedé vlasy vytŕčali rôznymi smermi. V jeho očiach však bolo vidieť odhodlanie a v tvári dospelosť spojená so skúsenosťami.
“Gaara,”, odlovil muž kazekageho.
Gaara stál stále otočený k oknu a nehýbal sa, ako keby ani nezaregistroval že niekto vošiel.
„Kankurou,“, odpovedal kazekage stále hľadiac von do búrky.
„Čo sa deje že si prišiel v túto nočnú hodinu?“
Kankurou sa pozrel na svojho brata, ešte stále si nevzykol spávať, aj keď Bijuu v ňom už nebol.
„Máme problém, jeden náš špión zistil, že tú správu čo sme poslali do listovej sa niekto pokúsi zachytiť. Prinajmenšom vieme, že správa je vyzradená, aj keď sme sa obsah v nej i celý jej prenos do listovej snažili čo najviac utajiť.“
Gaara sa odvrátil od okna a zahľadel sa Kankurouovi do očí. Ten neuhol pohľadom, už dlho neuhýbal a Gaara si to na ňom cenil, bol to jeho brat a nielen to, bol to jeho priateľ.
„Správa sa musí dostať do Listovej, obsahuje dôležité informácie určené iba Hokage, nesmie padnúť do cudzích rúk.“, vážne odpovedal Gaara.
„V tom prípade okamžite vyrážam.“, povedal Kankurou.
Gaara sa otočil späť k oknu, nebolo treba ďalších slov. Dôveroval Kankurouovi a vedel že on to vie.
Kým však jeho brat odišiel, kazekage povedal.
„Vezmi so sebou svojho študenta.“
Dvere za Kankurouom sa zavreli a jeho rýchle kroky pomaly zanikali v diaľke. Víchrica vonku stále zúrila a dávala tak najavo nehostinnosť tohto kraja.

Medzi stromami sa objavovali prvé lúče vychádzajúceho slnka, vtáctvo veselo štebotalo okolo. Konohamaru zhlboka oddychoval na zemi, vedľa neho schúlení spali jeho druhovia. Nevedeli že trénoval a on trénoval každé ráno, nielen v Listovej, ale aj počas tejto úlohy. Vždy si bral poslednú stráž, ale nielen kvôli tréningu, miloval svitanie. Okamihy kedy slnko pohladí zem svojimi lúčmi, keď zdanlivo mŕtvy svet ožíva.
Jeho spoločníci sa pomaličky začali prebúdzať. Vonku bolo teplo, nemuseli sa ani zahrievať ohňom, a od cieľa ich delila už iba posledná časť cesty. Onedlho budú v dedinke, preberú zásielku a vydajú sa na cestu späť.
Moegi sa posadila a pretierala si oči. Udon smrkol a hlasno zazíval.
„Dobré ráno Konohamaru-kun.“, ospalo povedala Moegi.
Konohamaru sa usmial a sledoval list, ktorý práve odpadol zo stromu. Lístok padal k zemi v kruhoch.
‘Ako to vravel Naruto? ... Čakra sa v každom z nás točí.‘, myslel na rotujúcu guľu, ktorú videl v Narutovej dlani a túžil po tom aby aj on dokázal vytvoriť niečo také. Lenže Naruta to naučil legendárny Sennin. Nie on je vnuk tretieho Hokage, sám sa naučí nové jutsu a dokáže všetkým, že s ním treba rátať.
Pomaly vstali, pobalili si veci a vyrazli na cestu. Po pár hodinách zistili že skratkou cez les zišli trošku južnejšie ako chceli, ale to nevadilo, narazili na cestu vedúcu do dediny z juhu. Po ceste z juhu sa však blížil človek, bol ešte veľmi ďaleko. Rozhodli sa teda že sa skryjú v kríkoch a počkajú. Keď sa priblížil, zistili že to je ninja z piesočnej podľa jeho čelenky. Všetci traja sa na seba pozreli a usmiali sa, pekná náhoda. Ninja ale pár krokov pred tým než by sa k nim priblížil zastal a obzeral si ostražito okolie. Odrazu z lesa na druhej strane cesty vyletelo niekoľko shurikenov a zasiahli svoj cieľ presne. Traja malí pozorovatelia nemo sledovali to čo sa práve stalo. Piesočný ninja padal mŕtvy k zemi, ale namiesto jeho tela na zem dopadla iba kôpka hliny a shurikeny.
„Doton bunshin.“, zašepkal Konohamaru a zvedavo sledoval čo sa bude diať.
Chvíľku napätého ticha prerušil náhly výkrik. Zo stromu vyskočil piesočný ninja a za letu odrážal ďalšiu spŕšku shurikenov pomocou kunaiu v pravej ruke. V ľavej zvieral malý valcovitý balíček zviazaný v koži. Ninja pristál uprostred cesty a na líci sa mu skvela červeňou malá rezná rana, spôsobená priveľmi rýchlym shurikenom. Teraz už nevyleteli shurikeny, ale sám útočník. Bol to mohutne stavaný ninja s čelenkou Dažďovej a mal cez tvár natiahnutú šatku, takže mu boli vidieť iba oči.
„Daj mi ten zvitok a nechám ťa žiť!“, posmešne zakričal na muža z piesku.
Piesočný ninja si zabalený zvitok strčil do malého batoha na jedlo, čím dal jasne najavo že s tým nech útočník nepočíta. Uvoľnila sa mu tak ľavá ruka, aby mohol lepšie bojovať.
„Dobre teda, sám si si vybral!“, zakričal dažďový ninja a skôr než dopovedal hodil šesť shurikenov priamo na cieľ.
„Doton Doroku Gaeshi!“, vykríkol muž z piesku a vytvoril pečať, čím sa pred ním urobil hlinený štít a zachytil všetky letiace shurikeny.
Skôr ako však stihol zareagovať, od chrbta ho mečom prebodol ďalší útočník. Piesočný ninja sa zvalil na zem a štít ktorý vytvoril z hliny sa rozpadol. Druhý útočník s mečom vytiahol z batoha zabalený zvitok a s uspokojením v tvári si ho prezeral.
„Misia splnená.“, zasmial sa držiac v ruke meč červený od krvi.
„Nie tak celkom,“, povedal muž so zahalenou tvárou a otočil sa smerom kde sa v kríkoch skrývala skupinka geninov z Listovej.
Konohamaru a jeho priatelia ukrytí v kríkoch sledovali ako sa ninja s maskou pozerá ich smerom. Odrazu Konohamara Udon chytil za rameno.
„Sú traja!“, zakričal pričom odstrčil Konohamara stranou.
Konohamaru už nestihol nič iné iba sledovať ako jeho dvoch priateľov zasiahol tretí ninja z dažďovej drevenou palicou a obaja v odleteli pár metrov von z krovia.
V zápätí ho niekto chytil pod krk a vyhodil ho na cestu. Tvrdo dopadol a odrel si pravé koleno, ale na tom nezáležalo, jeho druhovia ležali pár metrov vedľa v bezvedomí.
“Decká z Listovej, bude zábava.”, rozosmiali sa všetci traja útočníci pričom sledovali Konohamara.
‘Strach, mám strach, čo sa to deje? Neviem sa hýbať, ako keby boli moje údy z kameňa, všetkých nás zabijú. Nie, ja ešte nechem umrieť. Ja ....’
“Pozrite sa na ten jeho vystrašený výraz, asi ešte nikdy nevidel smrť a boj o život.”, posmešne povedal jeden z útočníkov a ostatní sa začali smiať.
Konohamaru sa pozrel na svoje ruky ale nedokázal sa pohnúť, od stachu ako keby skamenel. Jeho pohľad sa zatúlal k priateľom, Moegi ležala na zemi, ale mala už otvorené oči, z úst jej tiekla krv a z očí slzy, držala sa za brucho a jemne sa triasla. Konohamaru sa na to nedokázal pozerať, zase sa pozrel na svoje ruky a nútil ich aby sa pohli, aby sa prestali triasť. Zavrel oči a sústredil sa.
‘Ty sa chceš stať Hokage? Hokagom sa nestaneš zo dňa na deň. Ak chceš byť naozaj Hokage, musíš drieť a cvičiť a bojovať o každý kúsok toho slova! Musíš poraziť mňa!’, v mysli sa mu vynoril Narutov pohľad, plný odhodlania. Spomenul si aj na deda, starého Sandaimeho a na jeho usmiaty obrázok vystavený na pohrebe.
‘Pravý ninja bojuje a nevzdáva sa a iba pravý ninja sa môže stať Hokage.’, pri tých slovách v jeho myšlienkach pomaly vstal, telo ho už poslúchalo. Ak má umrieť tak umrie, ale umrie ako shinobi a nie ako zbabelec.
“Pozrite, ten malý s nami chce asi bojovať.”, povedal muž v maske a znovu sa všetci rozosmiali.
“Vzdaj sa krpec, a možno ťa necháme žiť, aspoň chvíľku.”, posmešne povedal muž s mečom.
“Ja ....“, hlas sa mu trochu triasol, ale pohľad mal pevný a uprene sledoval muža, ktorý sa mu vysmieval.
„Ja sa nikdy nevzdám!”, zakričal Konohamaru a so vzdorovitou tvárou vytiahol s príručného vrecka kunai.
“Pretože môj sen, ... môj sen je stať sa Hokage!”