Dni potom - 07

Akatsuki

Prešlo už sedem rokov, ako prišla Riko do učenia ku Chinatsu. Jedného dňa sa pred ňu jej učiteľka postavila s vážnym výrazom v tvári.
„Riko, myslím si, že je načase, aby si skončila tu u mňa. Už ťa nemám viac čo naučiť. Je čas, aby si sa vrátila opäť do sveta.“
Tá sa pousmiala. Už dlhšie s radosťou, ale aj so smútkom, čakala na tento deň. Deň odchodu... „Áno, sensei.“ Uklonila sa jej. „Ďakujem vám za to všetko, čomu ste ma naučili.“
Chinatsu sa zaleskli oči. A kývla jej.
„Len chcem od vás ešte jednu vec. Povedzte mi meno toho desiateho, toho, čo tiež dokončil tréning.“ Riko cítila, že to potrebuje vedieť.
Jej učiteľke potemnela tvár. Pokrútila hlavou. „Nemôžem ti to povedať. Raz som prisahala, že to meno vyslovím, až keď nastane jedna situácia. A k tej ešte nedošlo.“ Až keď s ním... „Ale neboj sa. Keď ho stretneš, spoznáš ho. Nedá sa prehliadnuť. A jeho schopnosti sú unikátne.“ Až veľmi...
„V poriadku.“ Čo iné som mohla čakať. Tak, ale aspoň som to skúsila.
„Zbohom, Chinatsu-sensei.“ Riko sa jej ešte raz uklonila a kráčala k obrovskej bráne, cez ktorú pred siedmimi rokmi prešla. Sedem rokov. Aká som bola vtedy slabá a naivná.
Zbohom, Riko. Mám také tušenie, že sa ešte uvidíme. A Chinatsu sa uškrnula.
Obrovská brána sa otvorila dokorán a Riko bez obzretia sa vyšla von a zmizla svojej učiteľke z očí.
„Veľa šťastia,“ zašepkala tá a vrátila sa do domu.
„A hor sa do sveta,“ povedala Riko za bránou a pobrala sa na západ, hľadať nejaké stopy.

O niekoľko týždňov neskôr.

Čo to tam je? Pozerala sa na kŕdeľ vrán, ktoré krúžili nad jedným miestom v diaľke. Pobrala sa tam.

No pekne. Hľadela na zakrvaveného muža. Na tvári mal piercingy, ale viac z nej nevidela, lebo ju mal celú dorezanú. Ruky aj nohy mal v zvláštnych uhloch povykrivované, z pravej nohy mu trčala kosť von, ostatné časti mal polámané na viacerých miestach. Z brucha mu vytŕčal hrot železnej tyče, ktorou bol prirazený k stene polozrúcaného domu. Hlavu mal ovisnutú a vôbec sa nehýbal. Ale vrany sa k nemu ani nepriblížili. Podišla k nemu a priložila mu prst na tepnu na krku. Žije! Opatrne mu vytiahla tyč z brucha a zložila ho na zem. Začala ho liečiť. Prečo to robím? Ani ho nepoznám, možno to ani nemá cenu. Chcela odtiahnuť ruky od neho, keď vtom otvoril oči. Hľadela do nich ako zhypnotizovaná. Kto je to? Niekoho mi pripomína. Videla v jeho očiach prosbu o pomoc, ktorú nedokázala odmietnuť. Začala ho znovu liečiť. Po niekoľkých hodinách ho dala ako tak do poriadku. Na chvíľu si oddýchnem. A uložila sa vedľa neho, aby mohla zasiahnuť, keby sa mu priťažilo. A zaspala.

„Mmmmm,“ Riko sa pomaly prebúdzala s menším mrnčaním, ako ju pomaly začali budiť slnečné lúče.
„No a si hore,“ ozvalo sa spoza nej.
Prudko sa posadila a otočila sa s kunaiom v ruke. „Ty? Si už v poriadku?“ Ako?
„No, liečila si ma dosť dlho, a som aj ja celkom prekvapený, ako rýchlo sa moje rany zacelili.“ Spokojne si muž prezeral svoje telo, aj keď sa občas strhol od bolesti. Jej to neuniklo.
„Počkaj, ešte si nie celkom v poriadku. Prezriem ti tie rany a previažem ich, dobre? Tak sa teraz nehýb.“ Prisadla si k nemu a začala s jeho ošetrovaním.

„Tak a hotovo.“ Spokojne si vydýchla. Ešteže ma Chinatsu naučila tak skvele liečiť.
„Ďakujem ti,“ slabo sa usmial.
Skúmavo sa na neho zahľadela. „Kto vlastne si? A čo sa ti stalo?“ Zachránila som ho, mohol by mi aspoň toto povedať.
„No, niekomu sa nepáči, kým som, preto sa ma mnohí chcú zbaviť. Tento krát ich bolo príliš veľa a predtým som mal jeden vyčerpávajúci súboj.“ Uškrnul sa.
„No, ale, kto si? Keď ťa chceli zabiť? A kto to bol?“ Kroť sa, Riko, lebo ti nič nepovie.
„Volám sa Pein a som vodca organizácie Akatsuki.“ Čo teraz urobí?
„Pein?“ To meno jej niečo vravelo. Áno, už viem, Akatsuki, tá banda odpadlíkov a vrahov. Chinatsu ma to učila. Učila ma všetky organizácie na svete, lebo len odtiaľ môžem najlepšie pozisťovať informácie o ňom.
„A kde máš ostatných? Keď si bol taký slabý, mali ťa chrániť.“ Ignorovala jeho trochu naštvaný výraz v tvári.
„Mali prácu. Ešte ju aj asi majú, inak by sem už prišli.“ Drzé decko...
Prácu? Prišli? To znamená, že som si mala dávať pozor. Nenápadne sa posunula k svojim veciam. „A kto ťa to napadol?“
„Eh, nejakí shinobi z Konohy a Suny. Klasika.“ Je obozretná. Otočil hlavu mierne doprava. Čo je to?
„Puf!“ A Riko sa rozplynula.
„Ts, klon,“ ozvalo sa spredu. Stál tam Itachi a Kisame.
„To som rád, že to bol len klon.“ Povedal Pein.
„Rád?“ Neveriacky sa ozval Kisame.
„Hej. Ona mi, na rozdiel od vás, pomohla.“ A zaškľabil sa. „Ako vidím, je aj celkom schopná.“
„Ďakujem,“ Riko sa zjavila pred nimi.
Itachi aktivoval svoj sharingan, a keď mu ona vyzývavo pozrela do očí, chytil ju do svojho genjutsu. Riko sa ocitla v tmavom dome, plnom krvi. Tá jej pomaly stúpala od členkov stále vyššie a vyššie a ona sa nemohla ani pohnúť. Najprv strnula od strachu, lebo spoznala ten dom, ale potom sa začala smiať. Strach ju úplne prešiel. Itachi sa na ňu len nechápavo pozeral. Čo sa zbláznila?
„Toto má byť tvoje silné genjutsu?“ Stále sa smiala. „No, bolo pekné vidieť môj dom po toľkých rokoch, hoci len takto ako ilúziu. Ale na to nemám čas.“ Spojila ruky: „Kai!“
Pein, Itachi a Kisame neveriacky pozerali na Riko. Ona sa z toho tak ľahko dostala!
„Pein,“ otočila sa na neho, „mám na teba prosbu. Chcem sa na čas pridať k vám, k Akatsuki.“
Dobrovoľne? Ale prečo? Prebehlo mu hlavou. „Prečo to chceš?“
„Potrebujem si pozisťovať nejaké informácie, a kde inde sa to dá tak ľahko, ak nie v skupinke zabijakov.“ Ak nič nezistím, možno sa u nich ešte zdokonalím.
„Na čas?“ Itachi sa pozrel na Riko už normálnymi očami.
„Áno. Len kým nezistím, čo potrebujem, aby som to potom mohla využiť.“ Potom to už bude ľahké.
„Dobre.“ Prikývol Pein. Jej sila sa nám zíde.
Itachi chytil Peina pod pazuchy a nasledovaný Riko a Kisamem sa pobrali do sídla Akatsuki.

Pein, moje prvé stretnutie s ním. Aj keď som u nich nebola dlho, je zvláštne, ako sa moje city voči nemu zmenili. Od ničoho k... K čomu vlastne? V deň, keď som odchádzala, bol smutný, ako aj ja. Ale prečo? Hm, odísť som musela, konečne som ho vystopovala, hoci mi potom znovu ušiel, ale stopa ostala.
Zastala a hľadela na domy pod sebou. A som tu. Tori, teš sa!

No, je to teraz trochu krátke, ale chcela som to ukončiť jej príchodom do Konohy