Aj ja milujem...

Čo je to za pocit? Nedá mi to spať...Som nervózny, žalúdok mi brní, celý sa trasiem nedočkavosťou, kým ju uvidím...

Už by tu mala byť. Kde je? Takto ešte nikdy nemeškala. Muž hľadel z okna a rukami pevne zvieral parapetu. Idem jej oproti. Nepáči sa mi to...

Vybehol von a utekal smerom k dedine. Už z diaľky videl dym. Čo sa tam stalo? Zrýchlil, vbehol popod bránu, obzeral sa okolo seba, všetko bolo zničené. Vtom z diaľky začul rachot. Utekal tým smerom.

To nie! Uvidel nemocnicu. Bola z nej len kopa trosiek. Stislo mu srde. Shizune! Cítil, že je niekde tam.

Nevšímal si ostatných, zdravých alebo ranených, začal sa prehrabávať v troskách ako zúrivý.

Kto je to? Je mi nejaký povedomý. Znelo ľuďom, hľadiacim na neho, v hlave.

To, to je... Padol na kolená. V ruke držal prívesok, striebornú hviezdu. To som jej dal na narodeniny. Bože, ona tam naozaj je. A ešte väčšou zúrivosťou, ale aj zúfalstvom, sa dal do prehrabávanie trosiek. O nejakú chvíľu našiel, čo hľadal. Začal ju vyťahovať. Onedlho ju mal celú pred sebou. Bola bledá, mala veľkú ranu na bruchu a nejaký kôl jej prepichol rameno. Pomôžem ti. A pobozkal ju na čelo. Zamrvila sa. Ona žije! Usmial sa šťastne.

„Zmizni od nej!“ Skríkol niekto a mieril na muža katanou. Ten sa pomaly otočil a pozeral do očí blonďavého chlapca.
„Nechaj ju na pokoji!“ Vybehla na neho ružovláska stojaca pri ňom.
„Pusti Shizune a opatrne sa postav,“ povedala mu ľadovým tónom vysoká, staršia blondína.

Pokrútil hlavou. „Nie, ja sa o ňu postarám.“
„Nebudeš mať kedy. Lebo tu dnes zomrieš.“ Ozval sa nejaký muž so zakrytou tvárou. Všetci okolostojaci vytiahli zbrane a chystali sa zaútočiť.

Prečo? Konečne som aj ja dostal trochu šťastia, ale asi mi nebolo súdené. Ale, vďaka aj za tú trochu. Muž zavrel oči a čakal na náraz.

„Nieeee!“ Skríkla nejaká žena.
Všetci sa zasekli.
„Shizune! Ty si hore? To som rada!“ A blondína sa usmiala.
„Nechajte ho na pokoji.“ Shizune sa postavila, aj keď jej to robilo veľkú námahu.
„Jeho? Ale prečo? Je to vrah a náš nepriateľ!“ Ozval sa neveriacky modrooký chlapec.
„Lebo mi zachránil život. Niekoľkokrát.“ Povedala im, načo všetci od prekvapenia zabudli aj ústa zavrieť. „A aj preto, lebo ho milujem.“
„Čože?“ Blondína ňou pomykala, ale to už ju odhodil ten muž.
„Zabudla si, že je ranená? A ty jej ešte viac ubližuj!“ Cítil sa veľmi silne. Ona ma miluje.

„Ako, ako ho môžeš milovať? Veď on zabil, on zabil jeho...“ Ružovláska nechápavo pozerala na Shizune.
„Zabil som ho, áno... Nebudem sa ospravedlňovať, ale to bola vojna. A cez vojnu sa zabíja.“ Vzal Shizune na ruky. „Odchádzame a už sa nevrátime. Pokiaľ,„ odmlčal sa, „nás náhodou nezavoláte späť.“ A zmizol.
„Ale, to...“ A všetci od úžasu onemeli. Ona s ním dobrovoľne odišla.

„Nevadí ti to? Že si tu so mnou?“ Muž bol trochu nervózny.
„Keby mi to vadilo, nebola by som tu,“ a pobozkala ho.
Ležali vedľa seba, objímali sa a mysleli na to isté: Aké je nádherné, že som tu s tebou...
„Shizune?“ Nesmelo začal.
„Áno?“ Usmiala sa povzbudzujúco na neho.
„Shizune, ja ťa milujem. A som veľmi rád, že nás osud dal dohromady. Ďakujem ti, že si vo mne našla aj to dobré. A ďakujem ti aj za toto.“ A pobozkal ju na bruško. „Za naše dieťatko.“ Konečne viem, čo to znamená. Ten pocit. Konečne aj ja cítim lásku. Aj ja milujem.
„Ty mi ďakuješ? A čo mám potom vravieť ja? Veď ty si ma urobil šťastnou.“ Pevnejšie ho objala. „Milujem ťa, Pein.“ Uprela na neho svoje krásne tmavé oči a ich ústa sa spojili v dlhom bozku plnom lásky...