Boj súrodencov, rovnakej krvi........

V daždi stáli proti sebe dvaja bratia, rovnaká krv. V ich srdciach bola vrytá nenávisť voči tomu druhému. Stali tam zo zámerom prebodnúť srdce tomu druhému a pozerať ako naposledy dodýcha. Kankuro a Gaara stali oproti sebe, nie ako bratia ale ako súperi. Stali tam a v rukách tisli katany. Temari iba prizerala nato ako dvaja bratia zahadzujú to všetko. Ničili seba ale hlavne ju. Po tvári jej stekali slzy a triasla sa. Vo chvíli, keď sa otočila sa oproti sebe rozbehli. Vtedy sa začal boj na život a na smrť. Po chvíli bolo počuť už len škripot a rinčanie katán. Vôkol boli len úlomky zo stromov a obom stekal pot po tvári. Krv na katanách sa rozpíjala a pomáli sa strácala v kalužiach vody. Gaara bol vyčerpaný a po bratovi poštval piesok. Kankuro nestihol utiecť a o par sekúnd ho pod krkom držala ruka s piesku. Pomáli mu sťahovala krk a lámala kosti.
„Gaara prestaň veď ho zabiješ! Prestaň! Nebuď ako náš otec... nebuď ako on...neprelievaj krv!“ kričala Temari, ale Gaara to nebral na vedomie.
„Nedovoľ aby sa s teba stala taká obluda ako z neho! Nechoď v jeho stopách!“
Vtedy ho odhodil niekam ďaleko. Bol počuť len krik a pukot kmeňa stromu. Zrazu všetko zadunelo a zaľahlo ticho. V tom okamihu sa spoza úlomkov kmeňov vyrútil oproti Gaarovi Kankuro a Temari vedela čo musí urobiť. Postavila sa pred brata a povedala: „Už nikdy nebudú zomierať nevinný len kvôli tebe otec...“
Za okamih jej telom preletela čepeľ katany. Prebodla jej žalúdok a Temari sa skácala na zem. Kŕčovite sa triasla na zemi a pomaly vyťahovala katanu z tela. Krv jej zaliala tvár a po tvári jej stiekla posledná slza.
„Temari... nie... nie! Ty nesmieš zomrieť! Toto nerob, sestrička... takto nesmieš odísť!“ kričal zúfalo Gaara a hľadel Temari do očí.
Kankuro klesol na kolena a položil hlavu do dlani.
Temari pozerala vyjavene a v jej očiach nebol život. Gaara zvieral jej telo v náručí a plakal. Po prví krát vedel čo to znamená milovať a stratiť. Cítil že život bez jeho sestry nebude mať zmysel.
„Kankuro... ona nás tu nesmie takto nechať... nesmie!“ kričal a udieral do zeme päsťou.
Nechcel tomu všetkému veriť. Vzal jej telo a šiel s ňou v daždi. Niesol jej telo do Konohy a dúfal, že ju ešte dokážu zachrániť. Nik však nepomohol. Jej sny zanikli v prachu a jej telo bolo pochovane na lúke blízko Konohy. Tam sníva svoj večný sen.