OČI - 01.Itachiho slzy

Kapitola prvá: Itachiho slzy

V temnote plnej ticha stojí sám, nevidí, ale vníma. Tichý vánok smerujúci, od nikiaľ nikam. Nie, nie je tu úplné ticho, počuje kvapkať vodu, tam niekde v temnote, tam niekde na dosah a predsa v odraze stien, ano sú tu steny, nemôže rozoznať smer odkiaľ tie kvapky počuje. Ale cíti ešte niečo, niečo teplé, a predsa čím je to nižšie, tým je to studenšie a studenšie.
„Kvap“, ďalšia kvapka sa ozvala ozvenou.
Jeho ruka siahla na tvár, a na chvíľku akoby skamenel v tom nepatrnom pohybe.
„Slzy, moje slzy?!“, otvoril ústa, ale zvuk ktorý sformuloval v myšlienkach, z nich nevyšiel.
„To ticho, kde to som?“, ako náhle vyslovil otázku uvedomil si, že táto otázka nie je správna, nie táto nie.
„Kto som?“
Chvíľu tak stál, zahľadený do prázdnoty, ako keby myšlienky, spomienky a celá minulosť už nebola podstatná, ako keby všetko čo sa stalo už nemalo zmysel.
„Všetko je stratené, všetko čo cítim, všetko čo bolo.“
Zrazu ho omámil záblesk, ale nie obyčajný, nie taký ktorý by uvidel očami, záblesk myšlienok, matná spomienka, tvár.
Tvár mladého chlapca, ktorý sa usmieval a zároveň ako keby si niečo žiadal. Obraz sa vyjasňoval, tento krát už nie iba v mysli ale všade okolo neho bola tá tvár.
„Nie, nie to nie je správne, niečo nie je správne.“
Tvár sa zmenila, čas sa posunul a chlapec bol už starší, už sa neusmieval, pohľad tej tváre sa upriamil na neho, a z očí, z tých tmavých ..., ...nie, nie tmavých, očí bola cítiť nenávisť.
„Čo je to s tými očami?! Prečo na mňa tak hľadia?“, klesol na kolená a odvrátil zrak, už to nezniesol.
Hlavou sa mu premietala jediná otázka, čoraz naliehavejšia, on to musí vedieť, musí.
„KTO SOM?!!!!“ , jeho hlas naplnil temnotu, ktorá sa rozplynula.