Bolesť v srdci ,strach v očiach .

V mojom vnútri nič necítiť. Moje srdce dusí skaza tohto sveta. Moja zranená duša leží v prachu a krváca. Moje telo zohyzďuje mnoho rán ktoré sú nevyliečiteľné. Hľadám to dobré v tom prázdnom ničotnom svete plnom neznámych ľudí. Nik nedokáže hľadieť na mňa, ja na nich. Sú to ľudia, ktorý zradili, opustili, podviedli. Oni sú ten prach, čo dýcham, ktorý ma dusí.
Oni zväzujú moje ruky a ja sa nedokážem brániť. Za sebou zanechali spúšť v mojom srdci, ktoré trpí stále viac a viac. Myslím na to, ako sa mi smejú, ako mnou pohŕdajú. Tam kde nikoho niet, tam ma to bolí najviac. Pretože tam nik nieje, nik, kto by ma mal rád. Kto by dokázal mat rád bez toho, aby ubližoval? Nik. Pretože ubližovať znamená mať nad niekým kontrolu. Chovajú sa ku mne ako ku psovi. Som len kus ničoho, ktorý čaká na niekoho, kto by ma nebral ako slušného priateľa, ale ako slušnú ľudskú bytosť. Ktorý by chápal moje trápenie.
Vedel by o mne všetko a predsa by sa na mňa díval ako nikto iný. Vedel by, že som človek a nie prelud, zlý sen. Cítil by to, čo ja, a moje rany nezasypával soľou, ale umyl by ich vodou. Aby mi nespôsobil utrpenie, ale doprial mi trocha pokoja, doprial mi aspoň chvíľu bez strachu otočiť sa za seba a uvidieť tam len smútok, to čo po mne zostalo. To čo zostalo po mojom bývalom ja. To, čoho sa toľko bojím. Zostať sám v tom tmavom kúte duše s vedomím, že ma nik nemá rád. S tvarou, ktorú brázdili slzy po mnohé tie ťažké dni.
Chápal by, že niesom ako ostatný, že som výnimočný človek.