Anjel smrti

“Heeeeeeej Seia! Pohni sa! Čakáme na teba už pol hodinu! Ešte chvíľku a ostávaš tu!” vrieskal mi pod oknom môj milovaný bratranček Sasuke.
No veď hej, keď ono niečo mi trvá chvíľku dlhšie, ako napríklad najsť si topánky (XD sa nedivte sa nestáva často že chodím na opätkoch tak je jasné, že na rýchlo nevim kde sú!)
Keď som sa konečne dotrepala dole tak na mňa len vyvalil tie svoje čierne oči. Heh toto bude zaujímavé.
„ Ty kokos! Škoda že si moja sesternica!“ povedal a hneď to aj oľutoval lebo dostal od Sakury po hlave.
Začal trošku kňučať a hundrať si čosi popod nos. Nebolo mu rozumieť ale ten pohľad bol veľmi komický.
Pousmiala som sa a poznamenala som: „Mňa budeš komandovať a ty sám teraz zdržuješ!“ Sakura mi to odkývala a mohli sme vyraziť.
„Ah bože Temari nemôžeš sa chystať ešte pomalšie? Takýmto tempom nám zavrú celí klub kým tam dôjdeme.!“ Gaara kričal na svoju staršiu sestru a bol podozrivo nedočkavý.
Ale kto mohol vedieť čo sa mu odohráva v hlave? Na koho alebo na čo myslí? Samozrejme len on sám.
„Veď už idem! Daj mi pokoj keď si taký nedočkavý tak choď dopredu.“ zvreskla Temari smerom dolu.
„Fajn! Ale potom sa nesťažuj, že som ti zdrhol!“ po týchto slovách bolo počuť len tresknutie dverí a potom ticho.

Sakura, Sasuke a Seia už stáli pred klubom z ktorého bolo počuť hlasnú hudbu. Všetci traja ukázali pozvánku a ochranka ich pustila dnu.
Ja som sa hneď stratila v tom najtmavšom kúte držiac v ruke darček pre Ten-Ten.
Nemohla som ju nájsť nikde v dave tak čakala kedy sa objaví niekto známi kto by o nej mohol vedieť. Ako som tak stála v tom svojom kúte tak sa okolo mňa mihali známe aj neznáme postavy.
Občas ma niekto pozdravil. Ale inak som mala kľud. Po pár minútach som našla Ten-Ten zablahoželala som jej a odovzdala darček.
„Paráda! Nová sada shurikenov! Super ďakujem!“ len som sa na ňu usmiala a odkráčala som k baru lebo som bola už trochu smädná.

Zase sa otvorili dvere a vošla mne taká známa postava až som sa skoro skácala z barovej stoličky.
Vo dverách stál Gaara. Bolo to veľmi dávno čo som ho naposledy videla. Možno - áno bolo to vtedy keď som odchádzala zo Suny.
Vtedy som sa s ním ani nerozlúčila. Len som mu venovala letmý pohľad a zmizla som v dave z ktorého som sa už nikdy nevynorila.
Hai. Bolo to tesne pred mojim návratom do Konohy.
Rýchlo som sa stiahla do svojho kúta a snažila sa nijak nevyčnievať z tieňa, ktorý vrhal.
Lenže som mala na sebe minišaty, ktoré boli čierno červené a musím uznať, že aj dosť sexi a bolo dosť ťažké nevyzerať v nich nápadne.
Na moju obrovskú smolu si to Gaara namieril rovno mojím smerom a vyzeralo to tak, že mieri do môjho kúta. Ach jo čo len mám robiť?
Na šťastie ho v polke cesty zastavil Naruto spolu s Hinatoou a zatiahli ho k baru. Bola som im strašne vďačná.

Okolo 12 hod. Sakura vyliezla na pódium a vzala mikrofón. Absolútne som nechápala čo to znamená.
„Taaaak lidičky bavíte sa dobre?“ takmer vykríkla.
Vyzeralo to, že na tom pódiu nie je prvý kráť.
Odpoveďou jej bolo zborové: „ Hai!“ pousmiala sa a pokračovala: „Tak dobre. Myslím, že väčšina z vás už pozná naše karaoke však?!“ nestačila som sa diviť.
Ľudia jej zase odkričali.
„Tak teda dobre! Sasuke,poď sem! Dnes si dáme ako tému.......SLAĎÁKY! V prípade že sa vám k ďalšiemu súťažiacemu nehodí slaďák tak nejakú smutnú pesničku aby bola pomalá! Dobre dnes začíname ako už tradičné my dvaja a ako prvá teda pôjde pesnička Just one last dance! Svetla prosím!“ obaja vzali do ruky mikrofón. Vyzerali ako profesionálny speváci nie shinobi
Keď dospievali (mimochodom fakt im to išlo) tak sa v celej miestnosti rozhostilo ticho akoby všetci na niečo čakali.

„Tak to by sme mali ako uvítanie. Tak Sasuke čo povieš kto pôjde ďalší?“ otočila sa Sakura na svojho priateľa.
„No ja by som mal jeden nápad ale neviem čí nás ta osoba potom neuškrtí!“ zasmial sa Sasuke.
Potom sa nahol k Sakure a potichu jej pošepkal koho mal na mysli.

Keď som vošiel do nášho milovaného klubu hneď do mňa narazila tlaková vlna zvuku. Nie preto, že by útočil nejaký zvučný ninja XD ale preto že hudba tu hrala strašne hlasno.
Vybral som sa k jednému stolu, ktorý vyzeral ešte ako tak prázdny a čistý ale pristavili ma Naruto a Hinata. Tak som sa teda zakecal s nimi.
Zrazu to však začalo. Sakura a Sasuke spievali ako vždy keď sme tu boli. Jedine čo ma štvalo bolo že dnes je blbá téma lebo pri slaďákoch je nuda.
Viete pri rýchlych pesničkách vždy robíme nejaké sprostosti v kruhu ale čo sa dá pri slaďákoch?
NIČ len tancovať v pároch takže ja sa vždy nudím. (heh čo to ja stváram s tou jeho povahou že? XD)
„Tak dobre Sasuke, riskneme to. Ďalší človiečik, ktorý nám tu zaspieva bude............SEIA UCHIHA!“ vykríkla Sakura a ja som myslela že ju v tej chvíli zabijem.
Ja a spievať? Tak to si odskáču. Všetky hlavy v miestnosti sa obzerali kto je to dievča čo má spievať.
Ja som v duchu vymýšľala plán ako tých dvoch umučím k smrti ale teraz na to nebol čas lebo Sakura zoskočila z pódia a mierila rovno ku mne.
Sasuke a Sakura podali ako vždy super výkon. Čakal som kto bude spievať ako ďalší a v duchu som sa modlil aby som to nebol ja.

Keď som však začul to meno tak som len nemo ostal sedieť. Seia Uchiha. Ak je to ona tak potom sa tým veľa veci vysvetľuje.
Sakura vytiahla na pódium dievča s čiernim vlasmi a štíhlou postavou v červeno čiernych mini šatách.
Chvíľu som jej nevidel do tvare lebo bola otočená chrbtom ale potom keď sa obrátila už nebolo pochýb - je to ona. Osoba, ktorú som sa tak márne snažil nájsť asi tri roky.
Na Sasukeho ešte hodila vražedný pohľad a potom chytila mikrofón.

„Tak dobre. Keď ma k tomu už dokopali tak nech sa páči. Ja nebudem spievať slaďák a Sasuke milostivo prehlásil, že ako satisfakciu si môžem vybrať song sama. Takže by som poprosila Evanescence a pesničku Missing.“ povedala. Z jej hlasu ma ako vždy mrazilo v chrbte. Jej pohľad na malú chvíľku zablúdil ku mne ale potom sa odvrátila.
Ach jaj ja som vedela, že to takto skončí. Na barovej stoličke sedel Gaara a svoje oči upieral priamo na mňa.
Vybrala som si song a čakala kým mi pustia hudbu. Na malú chvíľku som na neho pozrela ale radšej som rýchlo odvrátila pohľad.
On jediný vedel kto v skutočnosti som. Aj to bol jeden z dôvodov pre, ktoré som odišla zo Suny.

Ach jaj už znejú prvé tony. Asi budem musieť spievať však? Pomaly som sa nadýchla a začala som spievať.(upozorňujem, že text teda jeho časť píšem v slovenčine! Nie po anglicky!)
„Prosím, prosím odpusť mi, ale nebudem znovu doma.
Možno niekedy zdvihneš zrak a sotva si uvedomuješ,
že mi nepovieš: Chýba ti niečo?“
Môj pohľad zase zablúdil ku Gaarovi.

Vyzeral byt trochu vykoľajený. Ale ja som si tu pesničku zvolila schválne. Chcela som aby si niečo uvedomil. Sotva som sa stihla nadýchnuť prichádzali ďalšie slova piesne:
„Nebudeš plakať preto, že tu nebudem, viem -
už dávno si na mňa zabudol. Nie som dôležitá?
Som bezvýznamná?
Chýba mi niečo? Chýba mi niekto?“
tak som pokračovala až k poslednej slohe pri, ktorej som o5 otočila svoj pohľad na Gaaru.
Lenže tento krát som už neuhla. Posledná sloha posledne slová skôr ako sa ozve môj ortieľ nad ďalším spievajúcim :
„A keď krvácam, budem ďalej krvácať vediac,
že sa o to nestaráš a keď spím, snívam práve
o tebe a zobúdzam sa tam bez teba.
Chýba mi niečo? Chýba mi niekto?“
a už doznievala len hudba.

Konečne som sa nadýchla poriadne a odvšadiaľ sa ozýval potlesk. Keď sa to trochu utíšilo tak som zase zdvihla mikrofón a prehovorila som: „Tak. A mám to za sebou. Ak som správne pochopila váš systém, tak teraz mam vybrať ďalšieho a jemu aj pesničku?“ opýtala som sa a po celej sále sa ozvalo súhlasné mrmlanie.
Len som prikývla.
„Tak dobre. Začínam sa báť o svoj život, ale, Gaara, poď sem!“ zvolala som.

Teraz som z tej stoličky už naozaj skoro zletel. Ja som sa nemohol schovať tak ako ona. Mňa poznal skoro každý.
Grrrrrr toto si odskáče. Potom mi však na um prišiel obraz, ktorý som pravdepodobne nikdy nemal vidieť a tak trochu som si to rozmyslel.
Povzdychol som si ale kráčal som smerom k pódiu. Keď som tam vyliezol tak sa Seia pousmiala.
„Tak dobre. Teraz mi ostáva len dúfať, že nemáš niekde po ruke piesok lebo som ti vybrala aj pesničku.......H16, Milujem! Áno Gaara počul si ma dobre, netvár sa tak vyjavene a veľmi dobre viem, že ju poznáš. Tak sa môžeš do toho pustiť.“ povedala tak, ako to dokáže len ona.

Mala fakt šťastie, že piesok je až par kilometrov odtiaľ. Ale čo som mohol robiť? No ale nebol by som to ja keby som niečo nevymyslel. Seia mi podala mikrofón.
Ja som na ňu len nedôverčivo pozrel a potom som sa tak trochu zaškeril.
„Počkaj! Sama tú pesničku poznáš tak musíš vedieť, že refrén asi nezaspievam ja. Tak čo keby si mi s tým pomohla?“

Ach jaj prečo musí byt vždy aspoň o pol kroku predo mnou? Neznášala som ho za to, ale vzala som od DJ druhy mikrák a pozrela som na Gaaru štýlom ‚Prečo zase ja?‘
On sa len znova zaškeril a pozrel na DJ, ktorý už našiel pesničku a chystal sa ju pustiť. Nechcelo sa mi stáť, tak som si sadla na okraj pódia a čakala som na svoj čas.
Gaara začal. Prvá sloha sa mi vrývala do srdca a začínala som ľutovať ten výber. (teraz tu bude asi celí text, takže komu sa to nechce čítať preskočte nižšie tak)

Začal som spievať tak známi text akoby som ho písal ja sám:
„ Ako srdce veľmi bolí ako srdce stojí ako stará láska
odchádza a nová sa ťa stojí.
Vieš! Ako sa bojím ako bojím sa sklamania,
že všetko od seba odháňam všetko mi zas upadá.
Napadá mi jedine iba táto otázka
čo drží ma pri živote čo je to slovo láska?
Na srdci zjavila sa vráska ja prázdnotou praskám zase iba sám.
Svetom sa tackám úkryt si hľadám
zranený padám či vstanem či pomôžeš mi hádam
.Ja sám to nezvládam.
Hlbokým ranám sa zle odoláva,
že hovorím si aj to sa stáva. Klamem sám seba.
Čo mi ostáva?
Nežiadam veľa iba trocha lásky, chvíľky pochopení,
Trocha viery zopár sladkých pohladení.
Nechcem byť sám. Prosím ťa ver mi a ostaň,
ostaň so mnou iba chvíľu. Ja za tu chvíľu priblížim sa
k ôsmemu divu tu chvíľu zo všetkých krát chcem zažiť, zažiť chvíľu ešte raz.
Naposledy povedať ľúbim ťa chcem ťa,
poznám ťa snívam či môžem ťa mať.
Teba chcem ľúbiť moje srdce ti darovať.
Nie naposledy zamávať svoj lásku ti venovať. Nechcem už sny
zaplatím aj životom, že som láske otrokom
slzy tečú potokom ja som láske otrokom a slzy?
Slzy zase tečú iba potokom.“

Teraz som mal konečne chvíľku na poriadny nádych lebo prišiel refrén, ktorý mala spievať Seia.

„Chcem počuť tvoj hlas chcem hladiť ti vlasy chcem nájsť svoje šťastie chcem žiť len z krásy. Chcem cítiť tvoju lásku chcem počuť tvoj smiech. Chcem milovať ťa veď to nie je hriech...“ povedala a pri tom pozerala na mňa očami plnými citu mne neznámeho a predsa tak žiadaného. [jaaaaaaaaaj básnik zo mňa bude za chvíľku]

Lenže nebol čas polemizovať o tom zase raz som musel spievať ja:

„Oči plné žiaľu plné strachu plné sĺz plné šťastia plné lásky plné nekonečných múz.
Levie oči blúdia týmto svetom každí
jeden deň niekedy plačú ale žijú si svoj sen.
Plné zmien plné kríz a plné spomienok.
Levie oči milujú od mala už od plienok.
Plné predsavzatí plné chutí plné slóv plné túžby po
slobode život žiť nežiť z tmou ou. Hľadajú si svetlo hľadajú si svoje šťastie.
Pastier si paste ale láska teraz rastie. Ulica má svoju tvár každí
bude mať svoj kar. Život dostať ako dar každá diera má svoj zvar.
Neviem či mám pykať aj tak sme si ako cudzí. Rozlúčka plná sĺz
do dnešných nocí ma to mrzí.
Meno len bez spoluhlásky k tomu aj 3 čísla obidvaja mali masky,
ale láska bola čistá.
Milujem koľko krát chcel ti to povedať.
Milujem pri tebe sa nemusel len domnievať.
Jeho veci na stenách venované tebe aby ukázal, že čo to v ňom drieme.“

Zase som sa mohol vydýchať ale potom prišla najdlhšia sloha - ta posledná.
Keby som mohol tak z toho pódia utečiem ale nedalo sa. Musel som dospievať.
Tak som teda začal hovoriť slova, ktoré mi trhali srdce:

„Zranený holub vzduchom si lieta z posledných síl odoláva sile vetra.
Je sám bojí sa do strán ho zmieta. Lieta. Ide len za jedným cieľom
nájsť svoj úkryt nevie akým má ísť vlastne smerom.
Holub na veľmi silného sa hrá. Niekoho ľúbi niekoho rád má
láska ho zranila už nevládze mávať.
Veľký odpor vetru s krídlami dávať.
Ten vták má meno začína na S! Zbohom láska zbohom leť krásny sen.
Prečo prišiel ten osudový deň?
Veľmi som sa ho bál a on zase zradil do vlaku smútku
bez slova ma posadil.
Na tej ceste samoty zájdem ďalej sám dúfam,
že teba tebe v cieli mám.
Myslím, že teba, teba tam raz nájdem, padnem a možno niekedy vstanem.
Vážim si chvíle keď som s tebou mohol stáť
s tebou sa smiať, veľkú radosť mať.
Z toho keď som ti na tvár aspoň úsmev mohol dať.
Hovorím to zo srdca nejdem podľa žiadnych osnov čakám kedy sa mi splní jeden z nesplnených snov.
Už ďalej nemôžem bezducho snívať
so slzami v očiach na teba sa dívať.
Prečo nemôžem ja, ja v tebe bývať,
ale keď ťa vidím musím sa skrývať.
Prečo neprídeš a neutrieš mi tie slzy prečo nepovieš ako strašne ťa to mrzí?
Prečo nepovieš ver mi chcem vrátiť čas prečo
mi vlastne nepovieš skús to ešte raz?
Sú to myšlienky ktoré sa nedajú vysloviť. Ja ľúbim ťa a nechcem ťa stratiť.“

To bol koniec. Už len ona mala naposledy povedať tých par slov.
Ta posledná sloha mi pripomínala minulosť. Mal som sto chuti zaškrtiť ju za to, že ma donútila spievať ju.
Ani som si neuvedomil, že namiesto zvyčajného M, ktoré do tejto pesničky patri som tam vsunul S. S ako Seia.

Netušila som prečo, ale po celí čas ako sme spievali, som sa musela pozerať na Gaaru. Oči sa mi začínali plniť slzami už keď som počula v tej poslednej slohe písmeno S.
„Chcem cítiť tvoju lásku. Chcem počuť tvoj smiech. Chcem milovať ta veď to nie je hriech!“ dospievala som posledný krát refrén a zodvihla som sa zo zeme.
Podala som mikrofón Gaarovi a po líci mi stiekla slza. Potom som sa otočila a zase som zmizla v dave.

Už ani neviem koho som vytiahol na to pódium tak som sa ponáhľa za Seiou. Nechcel som to rozoberať na pódiu pred všetkými ale vedel som, že je úžasná v ukrývaní sa tak som sa rýchlo rozbehol za ňou.
Videl som ju vybehnúť von z budovy. Keď som sa virutil prednými dverami za ňou tak som zbadal už len rozmazanú šmuhu za ktorou na zemi ostávali drobučké kvapôčky.
Rozbehol som sa teda za ňou. Bežala na nejakú čistinku ale asi v polke cesty spadla na zem a tak trochu zakričala od bolesti.
Vedel som, že sa buď potkla alebo......... alebo nastal ten horší prípad. Pevne som veril v to, že zakopla lebo inak to nedopadne dobre.
Bežala som na čistinku za Konohou. Tušila som, že Gaara ide za mnou. Pocítila som strašnú bolesť niekde pri lopatkách. Nie teraz nie. Nemohlo by to počkať?

Prehovárala som samu seba, že to ešte musím vydržať aspoň tých par metrov na lúku. Mesiac bol schovaný za oblakmi.
Bolesť som cítila stále ale bola ešte horšia a každou minutou sa stupňovala. Bolo mi jasné , že už to dlho neudržím vo svojom vnútri. Dobehla som do prostred lúky a hodila som sa na kolená.
Pozrela som sa na svoje ruky a nechty mi začínali černať akoby som si ich nalakovala. Lenže toto bol neklamný znak toho, že akokoľvek sa snažím tak dnes ma niekto zomrieť.
Počula som Gaarov výkrik. Lenže bol prehlušený mojou vlastnou bolesťou keď sa mi z chrbta drali dve čierne krídla. Tak trochu ako anjelske.
Bolo to však čierne perie. Vlasy doteraz zviazane vo voľnom drdole sa mi rozpustili a oči boli odrazu zlovestne a krvilačné.
Šaty sa roztrhli a ostalo z nich len niečo ako mini sukňa a tričko. Všetko na mne bolo čierne. Teraz som počula Gaarov krik už úplne jasne.

Dobehol som na lúku a uvidel som ju kľačať niekde uprostred.
„Seia! Seia čo je s tebou?“ zakričal som no ona nereagovala.
Pribehol som o kúsok bližšie a uvidel som ju už po druhy krát v živote ako Čierneho Anjela - Anjela Smrti.
Rozbehol som sa k nej. Raz som ju už zastavil - keď som ju uzavrel v piesočnom väzení.
Lenže momentálne by mi to asi nepomohlo. Tak som sa teda rozbehol úplne nechránený smerom k nej.
Už stála na nohách a pozerala na oblohu. Akoby čakala len na vhodnú chvíľu kedy vzlietnuť.
Keď som pribehol k nej tak otočila hlavu a ja som uvidel jej tvár. Krvilačné oči, ktoré žijú len preto aby zabíjali.
Vedel som, že moje oči boli kedysi podobné. Lenže to bolo dávno ona taká bola teraz.

Gaara pribehol až ku mne ale keď zbadal moju tvar zastal.
Bol len kúsok odomňa. Ohnala som sa rukou a zasiahla som ho rovno do brucha.
Odletel asi päť metrov dozadu a už nevstal. Ja som len zamávala krídlami a stratila som sa za svojimi povinnosťami.
Zjavila som sa na nejakom bojisku. Nikto ma nemohol vidieť. Uprostred celej tej haravary som našla svoju obeť. Bol oproti súperovi a mal brucho prepichnuté mečom.
Len som podišla tesne za neho a švihla som rukou na úrovni jeho krku.
V tom momente sa pod ním otvorila akási priepasť voľným okom nevidená a jeho duša bol unášaná peklom.
Ach. Bolo tak malo ľudí, ktorých som mohla poslať do neba. Zase so mávla krídlami a bola som na lúke odkiaľ som pred chvíľkou zmizla.

Začala som sa meniť zase do svojej podoby. Po piatich minútach neskutočnej bolesti som sa ocitla na zemi zo slzami v očiach.
Postavila som sa a kráčala smerom k miestu kde ležal Gaara. Keď som ho uvidela skoro sa mi zastavilo srdce.
Nedýchal a nejavil ani iné známky života.
‚Och Bože snáď som ho nezabila? Jeho čas ešte neprišiel ja to viem! Prosím, prosím nech je živý!‘ kňučala som v duchu.
Ale keď som si k nemu kľakla bolo mi jasné, že nežije. Jeho duša sa stratila v nenávratne. Jedine že by som..... áno. Spravím to! On mal žiť ešte veľmi dlho.
Nemôže zomrieť len preto, že chcel pomôcť. Začala som robiť znamenia rukou a po chvíli som sa jednou dotkla Gaarovho mŕtveho tela. Cítila som ako zo mňa odchádza život.

Mal som príšerný sen! Chcel som sa priblížiť k Seii keď sa menila na Anjela Smrti ale ona sa len ohnala rukou a vtedy som prestal vnímať.
Po chvíli som sa však ocitol na nejakom zvláštnom mieste. Všetko tam bolo biele a bolo tam niečo ako okno kadiaľ som videl dole na zem. Seia kľačala pri............Pri mne!
Ale však ja som bol tu! Po tvári jej tiekli slzy a robila nejaké ručné pečate. Potom sa dvoma prstami dotkla môjho hrudníka a zvalila sa do trávy.
Mnou to však trhlo a zrazu som sa zhlboka nadýchol. [nevim nezdá sa vám že dýchajú v jednom kuse? Lepšie povedané dychčia? XD] S menšími obavami som sa pozrel vedľa seba.
Tam ležala Seia. Vyzerala akoby len spala až na tú maličkosť, že nedýchala. Skúsil som s ňou zatriasť ale nič nepomáhalo.
„Seia! Seia Prosím! Ty predsa nemôžeš byt mŕtva! Nechcem aby ďalší človek obetoval život len kvôli mne! Notak preber sa prosím! Ja, ja ta........ ja ta milujem! Prosím vstaň!“ vrieskal som na celu tú lúku ale bolo mi jedno, že by ma niekto začul.
Chcel som len aby otvorila oči a pozrela na mňa s úsmevom na tvarí. Tak ako vždy.

„Vážne ho chceš nechať takto trpieť?“ ozval sa za mnou mohutný hlas.
Lenže to bol len hlas, ktorý nikdy nemal podobu.
„A čo mam podľa teba robiť? On ešte nemal zomrieť a ja som svoj život obetovala len kvôli nemu. Nechcem aby zomrel. On sem ešte nepatri. Pokiaľ ma nedokážeš vrátiť tam dole tak fakt nemám náladu rozprávať sa s tebou!“ skríkla som naštvane.
Nechcela som sa sem vrátiť ale to bola jediná možnosť ako Gaaru zachrániť.
„Prečo myslíš, že ta nemôžem vrátiť tam dole?“ opýtal sa zase ten d****ný hlas.
„Ja veľmi dobre viem, že môžeš ale ty nechceš! Vieš to je ten problém! Ty by si ma mohol poslať s5 už dávno ale nechceš! Tak ak by sa ti náhodou zachcelo tak budem fakt rada. Lenže toho sa nedočkám!“ vrieskala som.
Ako vždy pri mojich výbuchoch bol teraz ticho.

Nie, nie! Prečo musí byt mŕtva? Ja som mal ležať na tomto mieste! Prečo musí každý obetovať život za ten môj?
Pozerala som na Gaaru a po lícach mi stekali slzy. Zrazu som však pocítila zvláštny tlak akoby ma nejaká silná ruka tlačila naspäť dole.
Nebránila som sa a o chvíľu moja duša stála kúsok od môjho tela. Podišla som ešte o kúsok bližšie a splynula som s nim.
Prvý nádych bol nádherný. Nikdy som si nemyslela, že si tak budem vážiť vzduch v pľúcach.
„Gaara!“ pošepkala som.
To bolo jediné slovo, ktoré som bola v tej chvíli ochotná povedať. Držal moju hlavu na svojich kolenách a plakal.
„Gaara!“ povedala som o čosi hlasnejšie. No on stále nereagoval. Tak trochu som sa uškrnula.
„Kazekage-sama!“
Stále som počul jej hlas. Ale myslel som, že je to iba ilúzia. Iba spomienka na milovanú osobu.
Lenže potom som začul oslovenie, ktoré som z jej úst tak neznášal.
„Kazekage-sama!“ ozva sa jej hlas.
Možno..........možno to nebola len ilúzia. Nikdy by som si jej hlas nedokázal predstaviť tak presne. Pomaly som zdvihol hlavu a uvidel som dve čierne oči upreté na mňa.
Konečne. Konečne sa na mňa pozrel. V jeho očiach sa zračil strašný šok radosť a neviem čo všetko zároveň.
„Kazekage-sama.“ Pousmiala som sa. Aspoň trosku. Teraz sa pre zmenu zamračil
„Kazekage-sama.“ Povedala a na perách jej zahral menší úsmev.
Zase ach jaj keby som toho bol schopný tak ju uškrtím.
„Vieš že neznášam keď mi tak hovoríš.“ Povedal som a trochu som sa nad ňu sklonil.
„A prečo? Ka-ze-ka-ge?“ tvárila sa strašne arogantne. Ale len ona dokázala, že mi to oslovenie vadilo.
„Hmmmm. Porozmýšľam...“ Na chvíľku som sa zamyslel. Na moju obrovskú smolu som sa na ňu zase pozrel.
Nikto by sa v tej chvíli na mojom mieste neudržal. Proste som sa sklonil ešte nižšie a pobozkal som ju. Vôbec sa nebránila. Skôr sa pridala a ešte ma k sebe pritiahla.

Potiahla som Gaaru za tričko a on na mňa skoro spadol pretože som mala hlavu ešte stále položenú na jeho kolenách tak to vyzeralo dosť zvláštne. Ale vydržali sme sa bozkávať asi päť minút.
Potom už ani jeden z nás nestačil z dychom tak sme sa len odtiahli a len z ťažka dýchali. Po líci mu stiekla posledná slza ale skôr ako stihla spadnúť so mu ju zotrela prstom.

„Prečo plačeš?“ opýtala som sa starostlivo.
„Ja len....... ja len, že jeden z nás mal byt mŕtvy. Ale namiesto toho obaja žijeme a sme spolu.“ Pousmial sa.
„Ani jeden z nás nemal byt mŕtvy. Mňa zabiješ len ťažko a tvoj čas ešte neprišiel.“
Na chvíľu som sa odmlčala a potom som vyslovila po prvý kráť v živote tie dve slova: „Milujem ťa!“
„Milujem ťa!“ vykĺzlo jej z úst.
Niekde hlboko vo svojom vnútri som kričal radosťou ale navonok som sa prejavil inak. Zase som sa sklonil a vtisol jej bozk.
„Aj ja ťa milujem.“ Povedal som napokon.
„Ale asi by sme sa mali vrátiť. Nikto nevie kam sme zmizli.“ Ach jaj keby to tak nebola pravda. Ale bohužiaľ bola.
Seia len prikývla a vstala. Podala mi ruku a ja som ju pevne chytil.
Tak ruku v ruke sme vošli do Konohy.
Nechcelo sa mi už ísť do klubu tak ma len Gaara odprevadil domov a pred dverami som dostala tu najkrajšiu pusu na dobru noc vo svojom živote.
Cela šťastná som dvere zavrela a oprela som sa o ne.

Odprevadil som až ku dverám kde sme sa rozlúčili. Škoda. Ale veď život je predsa krásny a stále môžem ako jediný tvrdiť, že chodím zo skutočným anjelom - hoci aj anjelom smrti, ale pre mňa bude vždy len ta jediná!

End!