Odsúdená "Smrť"

Pomaly som sa vznášala v oblakoch na krídlach teplého vánku. Prúdy vzduchu hladili šupiny na mojom tele, svišťali na koncoch mojich krídel. Bola som voľná.

Krajina sa podo mnou rozprestierala v celej nádhere svojej zelene. Kam až oko dohliadlo, stromy vypínali k oblohe konáre ako pozdrav, ako pozvanie. V hrudi sa mi zachvelo srdce. V tej chvíli som si pomyslela, áno, takto chutí dokonalé šťastie.

Nič ale netrvá večne, aj moje chvíle v oblakoch sa museli skončiť, aspoň načas. Pohľadom som vyhľadala teraz už známu dolinu obkolesenú útesmi a znášala som sa k nej. Uprostred doliny sa hrdo vypínal vysoký strom, ktorý mal na konároch zopár chumáčikov zelených listov, aj napriek tomu, že bol veľmi vážne poškodený. Pristála som vedľa neho a premenila sa do svojej ľudskej podoby. Pocit voľnosti sa vytratil, no stále vo mne doznievalo, nedávno celou dušou preciťované, šťastie. Slnko mi hrialo nahú pokožku. Natiahla som sa a slastne vzdychla.

Jediná zlá vec na premenách je, že oblečenie sa vždy roztrhne, nevydrží ten extrémne rýchly nárast hmoty. Preto som podnikla opatrenia a vydala sa na nebo nahá. Však čo, pomyslela som si s úškrnom. Za svoje telo sa nehanbím.

„Moja malá potvorka...“ spoza mňa sa ozval známy hlas.

Mierne som natočila hlavu, aj keď som veľmi dobre vedela, komu patrí. Hidan sa nedbalo opieral o kmeň stromu, premeriavajúc si ma hrdým pohľadom. Obrátila som sa k nemu a vykročila ku skrýši medzi koreňmi stromu, kde som si prezieravo ukryla šaty. Akonáhle som balíček látky držala v rukách, ovinuli sa mi okolo pása tie Hidanove.

„Potvorka sa chce obliecť, ty zombík,“ prehovorila som konečne. V hrudi som dusila smiech. Obrátila som sa k Hidanovi, ktorý to využil a spojil naše pery v nástojčivom bozku. Ten prerušil ďalší príchodiaci.

„Joshina, ak sa nemýlim?“ oslovil ma, keď sa k nám priblížil na dostatočnú vzdialenosť. „Moje meno je Pein. Tak teda, Joshina, prosím obleč sa a poď so mnou.“

Hidan si odfrkol, ale pustil ma. Dnes som sem neletela len tak pre zábavu. Čakal ma pravdepodobne najnebezpečnejší pohovor na svete s najväčšími bláznami pod slnkom. A ja sa k nim dokonale hodím.

Pein sa nehýbal a ešte stále na mňa priamo hľadel. V duchu som prevrátila očami.

„Veď ju nechaj sa aspoň v pokoji obliecť, do****, a neočumuj!“ skríkol Hidan a pod nosom si zamumlal ešte jednu šťavnatú nadávku na Peinovu adresu. V duchu som mu dala za pravdu, no ďalej som mlčala. Takéto veci predsa nepoviete šéfovi pred pohovorom. Obzvlášť, ak tú prácu fakt chcete. Usmiala som sa na Hidanovej reakcii.
„No dobre, ale švihni si a potom sa u mňa hlás,“ otočil sa na päte a zmizol v ústí vchodu skrýše. Zvýskla som, keď si ma Hidan drsne pritiahol. Mám pocit, že Pein bude musieť chvíľku predsa len počkať.

---

Pohovor dopadol nad očakávania. Musela som síce bojovať s dvoma členmi, avšak v mojej dračej forme to nebol veľký problém. Aspoň zo začiatku. Moje šťastie ukončil pohľad do červených očí Uchihu. Prijali ma však aj napriek tomu. Ale s ním už teda nikdy bojovať nechcem a nebudem...

Neskôr, keď som sa už mierne spamätala z toho šoku, čo mi uštedril, vykročila som do Hidanovej izby. Tesne pred dverami som zastala. Nejako sa mi nechcelo k nemu vracať. Je to zvláštne... Ešte nedávno by som sa náhlila, no teraz som sa cítila ako keby som kráčala na pranier.

Odkedy sme sa stretli, v mojom živote sa zmenilo naozaj mnoho. Ale čo všetko k tomu smerovalo... Itachimu sa podarilo oživiť veci, ktoré mali ostať skryté v najhlbších zákutiach mojej pamäti a čo som sa už roky pokúšala od seba odohnať. Spomienky.

---

„Zabite ju!“
„Nezaslúži si žiť! Monštrá ako ona iba ubližujú ľuďom naokolo!“
„Smrť!“

Hlasy rozzúreného davu mi trhali ušné bubienky. Muži, ženy, deti... Všetci okolo mňa vyjadrovali svoju nevôľu, že vôbec existujem. Akoby som si sama vybrala tento osud. Osud stvorenia zrodeného z ohňa, krvi a náreku.

Odmalička som počúvala príbehy o našich predkoch, v ktorých žilách prúdila dračia krv a vedeli sa premieňať na tie mohutné stvorenia. O pustošení krajiny a strašných vojnách z minulosti či už proti iným klanom alebo proti svojim vlastným bratom. Práve tieto neustále boje spôsobili takmer ich vyhynutie. Kvôli nedostatku žien sa miešali aj s obyčajnými ľuďmi bez kekkei genkai. Dračia krv splynula s ľudskou a premeny boli čoraz zriedkavejšie. Po čase vymizli takmer úplne. A ak sa predsa len niekto dokázal premeniť, bol to jeho koniec. Ešte ako dieťa ho zahubili, aby stará krv nepohltila tú novú.

Vždy, keď som tie príbehy počúvala, plakala som. Hrozila som sa toho a nedokázala som pochopiť takú krutosť. Nechcela som ju pochopiť. Musela existovať iná cesta. Ľudskejšia.

Avšak ľudia v mojej dedine sa báli desivého dedičstva svojich predkov. Nepremýšľali nad ľudskejším riešením, pretože v ich mysliach uviazol strach. Vo mne sa vrátila prastará sila, ktorá ho opäť prebudila. Výsledkom strachu je nenávisť, nenávisti krutosť.

Moji rodičia stáli v dave tiež. Otec s tvárou z kameňa držal moju mamu za ruku. Dnes ráno k nám nabehli ľudia z dediny, vytrhli ma z ich životov a oni nepohli ani prstom. Mohli za mňa bojovať, mali za mňa bojovať! Sú to moji rodičia, moja vlastná krv! Tak prečo ma zradili?!

Vedeli presne, ako ma zneškodniť. Na telo mi vytetovali pečať, aby som sa nemohla premeniť. Dračie telo z atramentu sa mi omotávalo okolo nohy a rozďavená papuľa končila na mojom bruchu. Označkovali si ma a urobili tak nedbalo, veď som sa aj tak nemala dožiť zajtrajška. Moja koža bola dodriapaná nešetrným tetovaním. Tieto opatrenia však boli zbytočné, svoje nedávno nadobudnuté dedičstvo som ani nevedela poriadne ovládať.

Slzy mi tiekli po tvári, zmáčali zem a kvapkali na špinavé potrhané a obhorené šaty. Vnútro akoby mi driapali železnými hákmi. Zažali vo mne oheň a jeho plamene sa už nikdy neuhasia. S každým slovom, s každým kopancom, s každou pozdvihnutou päsťou zasadzovali ďalšie rany môjmu telu i duši. Pýtať sa prečo mi toto všetko robia, prečo ma chcú bez milosti zbaviť života, prečo chcú nechať živel, z ktorého som zrodená, nech sa postará o moje ostatky a moje meno upadnúť do zabudnutia, bolo zbytočné. Vedela som to, pripravovali ma na to vlastne celý život. Ale dúfala som v milosrdenstvo.

Dav naokolo postupne utíchol. Predstúpil predo mňa vodca našej dedinky Kokero a prehovoril.

„Joshina, bola si usvedčená z premieňania sa do dračej podoby. Osoby, ktoré proti tebe poskytli dôkazy si neželajú byť menované a tak to aj ostane. Týmito dôkazmi sú zdrapy tvojich šiat obhorené zvnútra a vypálená plocha v tráve bez akýchkoľvek stôp ohniska neďaleko prvého nálezu. Aby som ochránil túto dedinu a ľudí na celom svete pred nenávidenou podobou nešťastia, ktorá sa v tebe ukrýva, odsudzujem ťa na smrť. Vieš prečo sa tak musí stať, prijmi teda svoj osud bez námietok a s vedomím, že sa tak deje pre záchranu mnohých životov.“

Bez námietok... A čo môj život?

Mlčala som. Kľačala som na priedomí hlavnej budovy uprostred dediny so zviazanými rukami aj nohami. Okolo mňa boli zhromaždení všetci obyvatelia, moji známi, priatelia, rodina. Báli sa ma... A ja som sa bála tiež. Výrazu v ich tvárach, ich zaťatých myslí a nenávisti v ich srdciach. Rovnakej, aká sa zrodila vo mne. Áno, aj ja som ich nenávidela.

„Nič som neurobila...“ šepla som s rastúcou hrôzou.

Až teraz mi došlo, že milosrdenstvo nepríde. Oni ma naozaj zabijú. Aj napriek tomu, že som nevinná. Moja vlastná matka, môj otec stále mlčia. Ešte je čas... Nebojujú, nepredierajú sa ku mne davom... Obišli ma mrákoty.

Nikomu som neublížila. Stalo sa to tak náhle a trvalo to iba chvíľu... Vtedy, na lúke za dedinou ma prepadla nevoľnosť. Bolesť, strach, oheň. Domov som sa vrátila nahá, ubolená a špinavá. Bála som sa, aby ma nikto cudzí nevidel a preto som sa vkradla dnu až v noci. Niekto ma musel prezradiť.
Dotieravá, šialená myšlienka. Nie, oni to nemohli byť, oni by nemohli...

Pozdvihla som oči k rodičom, ale obaja sa zahľadeli do zeme. To hrozné zistenie mnou otriaslo, z pľúc mi unikol razom všetok vzduch. Mama! Otec! Bolesť, strach...

„Nič som vám neurobila!“ zvrieskla som. Bol to zvuk, aký vydá iba človek, ktorého postavia smrti tvárou v tvár. Zúrivo som k nim upierala pohľad, zatínajúc päste a zuby v bezmocnom hneve a žiali a kričala som bez prestávky.

Neznesiteľný huriavk opäť presýtil okolitý vzduch. Zdvihli ma zo zeme a odvliekli k mohutnej kadi s vodou. Metala som sa a snažila sa im vytrhnúť, ale mocné ruky ma zvierali s neuveriteľnou silou. Bol to márny boj.
Keď ma skláňali nad hladinu, na moment som omdlela.
Čo sa deje? Snívam snáď?...

Pred očami sa mi rozostrovalo okolie. Ticho. Svišťanie vetra. Až po chvíľke som si uvedomila, že kľačím na zemi a moje ruky už nie sú spútané. Zmätene som zdvihla pohľad a výjav okolo mňa ma ohromil. Tesne pri mne stála postava v bordovom plášti. Hlavu jej zakrýval slamený klobúk a nebolo jej vidno do tváre. Zato mojim katom áno. Prázdne pohľady, hlavy naklonené mierne nabok.

A to ticho. To bolo na tom všetkom najdesivejšie.

„Vstaň.“

Sila v jeho hlase ma prinútila poslúchnuť. Bol to muž. Nikto z dedinčanov sa ani nepohol, aby sa ma zmocnil. Moji rodičia sa naďalej držali za ruky, vystavujúc na obdiv pokryteckú jednotu.

Neznámy ku mne sklonil tvár. Oproti mojej nízkej figúre bol neporovnateľne vyšší. Sivú bradu a fúzy mal pestované a čisté, pokope ich držali zlaté krúžky. Oči mu žiarili. Keď som sa do nich pozrela, hlava sa mi vyprázdnila a zasiahla ma vlna nesmiernej úľavy.

„Teraz poď so mnou,“ povedal mäkko. Jeho hlas bol ako med, lepkavý a sladký mi zamatovo tiekol do uší, spomaľujúc moju myseľ. Nechcela som mu odporovať, no aj tak som to vyslovila.
„Prečo? Veď netuším kto si.“ Tvár mu ozdobil jemný úsmev, akoby ho to pobavilo. Akoby mi to dovolil.
„Prišiel som ti pomôcť. Poď so mnou,“ odvrátil sa odo mňa a ukázal na nehybný dav. „Alebo ich mám nechať pokračovať?“ Pomaly pohol rukou. Ihneď ma zasiahla triaška, otupenosť zoslabla. Úľava sa kamsi vytratila a nahradila ju panika.

„Nie!“ skríkla som. Zastavil plynulý pohyb ruky, ale stále ju držal vystretú smerom k tým monštrám. Jeden z nich zažmurkal, ale inak ničím nenarušil nehybnosť.

„Pôjdem s tebou,“ podvolila som sa.

Nechcela som riskovať, že neznámy splní svoju hrozbu, ale nesúhlasila som len zo strachu. Tento muž mal nado mnou moc. Nevedela som kto je, ale túžila som byť s ním, aspoň načas pod jeho ochranou. A chcela som ešte niečo, čo to len bolo, Joshina, mysli... Myslieť bolo opäť čoraz náročnejšie, ale ja som si v kútiku svojej vyprázdnenej hlavy spomenula. Bolesť, hnev... Pomsta.

„Chcem ich mŕtvych. Bez výnimky a bez milosti, ako to mienili urobiť aj oni so mnou.“

Na perách sa mi rozhostil úsmev. Budú horieť. A tým ohňom budem ja. Naklonila som hlavu a spýtavo si premerala svojho záchrancu, ktorý odhalil belostné zuby v krutom úsmeve.

„Keď príde čas a budeš svoj dar vedieť ovládať, nikto ťa nezastaví.“