Kuroiakuma, Čierny démon 002

Konečne dorazili pred obrovský kamenistý kopec.
„To sú Dračie hory,“ povedal Kazuya a pohybom ruky odstránil štít nad ich hlavami. Na ich veľké prekvapenie padal obyčajný chladný dážď. Ayame spojila dlane prstami smerujúc do neba. Zavrela oči a po chvíli vyľakane ustúpila.
„Cítim obrovskú energiu vo vnútri hory, akoby mala čochvíľa vybuchnúť. Zároveň som zacítila slabý závan čakry dvoch osôb, čo to dopekla je Kazuya?!“
Kazuya bol zarazený. Ostro prebodával horu pohľadom a hľadal vchod. Búrkové sestry ho bez pohnutia sledovali a čakali, čo bude ďalej. Zrazu horou zatriasol obrovský výbuch, Kazuya aj Ayame takmer spadli na zem, bleskové sestry už zvierali pripravené shurikeny. Mračná ustúpili a nahradili ich takmer penové mraky. Dážď ustál taktiež, čo zmiatlo oboch ochrancov. Kazuya sa poriadne nadýchol. Prstom prešiel po veľkej mláke na zemi a ochutnal jazykom. Obyčajná voda.
„Niečo tu nesedí. Mali by sme čím skôr zistiť čo sa to v hore stalo, tu už nie sme v bezpečí, tá búrka neustala sama od seba. Ten čo ju ovláda vie, že sme blízko, inak by svoju hru neukončil. Pokračujeme!“ zavelil Kazuya a všetci piati vyskočili na akýsi výbežok na hore, po ktorom šla cesta k mohutnej jaskyni. Jej vchod lemovali vybrúsené skalné zuby.
„Tu akiste sídli Yeti.“
„Heh, možno áno,“ zasmial sa Kazuya a vošli do ozrutánskej papuli jaskyne. Upokojovalo ho, že má Ayame dobrú náladu. Otočil hlavu za Arashimai. Doteraz neprehovorili ani slovo, ich pohľad sa stále upínal na jaskyňu. Kazuya im neveril. Počul o nich mnoho čudných príbehov, zaujali ho najmä tie o zradách a podlých vraždách.
„Kazuya!“
Ayame ukazovala prstom do malej pukliny v stene pred nimi. Len č ňou prešli ocitli sa v obrovskej miestnosti, všade naokolo páchol dym, zo stropu viseli mohutné stalaktity. V strede miestnosti ležalo telo s roztrhanými šatami, ešte sa z neho dymilo. Bol to muž s hnedými vlasmi s obhoreným copom a výraznými ušami. Ležal tvárou k zemi. Kazuya kývol hlavou na búrkové sestry. Tie už mali saie v rukách a skočili do trhliny. Jedna z nich urobila štyri pečate a z rúk jej vyšiel zafírový dym, ktorý sa prehnal celou miestnosťou ako víchor. Kývla ochrancom. Kazuya sa s obavami pozrel na Ayame. Bola krásna, mladá, tak mladá. Len jej úsmev dokázal rozžiariť jeho srdce aj v temnote sveta. Zoskočili dolu.
Miestnosť mala zuhoľnatené steny. Kazuya pomaly otočil telo na chrbát. Ayame odvrátila zrak, búrkové sestry strážili tri vchody, ktoré ako jediné viedli do miestnosti. Jeden z nich bol vytvorený násilím, akiste ďalším výbuchom.
Mŕtvemu mužovi chýbali oči, mal obhorenú tvár a ruky, oblečený sedliacky pracovný odev a ľanový plášť. Vedľa jeho hlavy ležala tuba v akej sa prechovávali vzácne zvitky.
„Je prázdna. Ale je tu čosi horšie, Ayame! Pozri na vrchnáky!“
Ayame len ťažko obrátila hlavu a pozrela na tubu. Akonáhle uvidela vrchnáky otvorila ústa a vytrhla ju Kazuyovi z rúk.
„To nie je možné! Čierne vrchnáky! Čiže zvitok, čo bol vnútri musel obsahovať niektorú zo zakázaných techník! To nie je dobré. Musíme zlodeja a toho vraha ihneď nájsť!“ povedala Ayame a zaťala päste. Kazuya sa opäť zahľadel na mŕtveho. Len ty vieš čo presne sa tu udialo, ty jediný vieš čo za zakázanú techniku tvoj vrah uniesol. Ale prečo si ju mal práve ty a kto si? Od vraha šikovný ťah, zbaviť ťa očí, mohol si mať kekkei genkai, z čoho by sme ľahko uhádli odkiaľ pochádzaš, ale teraz sme úplne bezmocný, povedal v duchu Kazuya a prehľadal šaty mŕtveho. Nič okrem troch špinavých ryov v nich však nenašiel.

...
Dvaja shinobi, z rovnakého rodu, sa rozhodli bojovať na život a na smrť. Len dvadsaťročný Doylo Bushida bojoval so svojim strýkom Datsukim, ktorý ho chcel použiť na jeden zo svojich experimentov.
„Zbláznil si sa Datsuki! Nemáš šancu ma ovládnuť, poznám každú jednu tvoju slabinu, každý tvoj útok! Kirytayi!“ zakričal Doylo, urobil potrebné pečate a zoslal na Datsukiho roj svojich bleskových ôs. Ten ich však lenivo odrazil silou vzduchu.
„Teraz ťa ovládnuť nemôžem, preto ťa musím poraziť, úplne poraziť!“ povedal Datsuki a vzniesol sa do vzduchu. Z jeho rukávov vychádzal čierny dym až bola o chvíľu v celej jaskyni nekonečná tma. Doylo chcel prehovoriť, ale tma mu v tom zabránila, mal pocit, akoby mizol, akoby strácal existenciu.
„Genjutsu, tak už ovláda aj to. Je nebezpečnejší než som čakal,“ hovoril si v duchu Doylo a celou silou mysle sa pokúšal prelomiť bariéru nereálnej tmy. Datsuki s úškrnom sledoval ako Doylo tuhne, až nakoniec stál ako socha. Strýko k nemu podišiel a zaklopal po ňom svojim kunaiom.
„Vidíš, vidíš Doylo, ešte sa máš čo učiť. Ale teraz, môj experiment!“
Datsuki spojil ruky prstami k nebu. Naraz ich rýchlo roztiahol a v rukách držal rozvinutý zvitok so zlatým papierom. Začal ním krúžiť vo vzduchu a ten sa sám začal omotávať okolo stuhnutého Doyla.
„Čo to robí? Cítim, že sa ma niečo dotýka,“ hovoril si v duchu Doylo a kdesi v diaľke tmy uvidel slabučký záblesk zlatej. To mu dalo nádej.
Datsuki urobil pár pečatí a udrel dlaňou do obaleného Doyla. Zlaté stránky zvitku začali černieť, vychádzal z nich dym. V tme ktorú Doylo uvidel vzplanuli dve obrovské nepriateľské oči. Zahorel v nich fialový plameň. Akési sivé rozleptané ústa sa pod nimi roztvorili a pohltili ho. Konečne videl a cítil, cítil sa ľahký, ako dym. Vznášal sa, akiste nemal nohy. Okolie bolo razom úplne biele. Pozrel sa na ruky, mal ich kostnaté a čierne ako uhoľ. Zaťal päste, okolo nich sa vytvoril fialový oheň. Kdesi v hlave počul hlas.
„Odteraz si môj. Ja som ty, som život, tvoje kroky a úmysli, ja som Doylo!“
Hlas bol prerývaný a príšerne hlboký, ako zo záhrobia. Doylo pozrel na horiacu päsť, zavrel oči a celou silou si ju vrazil do tváre. V diaľke počul sklamaný krik jeho strýka, ktorý sa neustále približoval. Začalo ho bolieť celé telo, otvoril oči. Bol na zemi, z tváre mu kvapkala krv. Ťažko vstal a otočil sa k Datsukimu ignorujúc krvácajúce rany. Obe ruky mal tenké, s dlhými, ostrými prstami a cítil nesmiernu silu. Cítil, že čosi v jeho hrudi chce vyjsť. Zaťal päste. Zvláštny pocit prešiel z hrude do rúk a tie zahoreli fialovým plameňom. Datsuki sa uškrnul a urobil pár pečatí.
„Kursekai no Jutsu! Pečať temného sveta!“
Z jeho rúk opäť vychádzala hmla a obalila Doyla. Snažila sa ho zovrieť ako do klieští, no ten ju svojimi horiacimi rukami pretrhol. Jeho oči sa zmenili na sivé, tvár sčernela, vlasy zmizli. Z jeho úst vychádzalo hlboké bručanie. Datsuki sa usmial.
„Takže experiment vyšiel! Vytvoril som čierneho démona, jedinú vec na ktorej som toľké roky pracoval! Týmto sa pomstím každému, kto mi ublížil a vyhnal do hôr! Už len stačí...“
Datsukimu sa posledné slová zasekli v hrdle. Čierny démon vzplanul fialovým plameňom, nepríjemný škrek mizol. Čierna koža padala v roztopených kropajách na zem a kdesi v tom zhluku sa ukázala Doylova tvár. Datsuki sa tváril prekvapene.
„Ako to...?“
„Vieš...zabudol si na jedno...“ začal ťažko dýchajúci Doylo.
Datsuki stál ako obarený.
„Vybral si si nesprávnu obeť strýko,“ povedal Doylo a jeho oči sa zmenili na ryakagi, oči klanu Bushida.
„Heh, myslíš, že ma zastavíš vlastnou technikou?“ zasmial sa Datsuki a čochvíľa mal taktiež ryakagi. Tentoraz sa však uškrnul Doylo. Kryštáľová dúhovka v smaragdovom bielku sa zmenila z modrej na fialovú, nechal otvorené len pravé oko. Spojil obe démonické ruky prstami namierenými na Datsukiho, roztiahol ich a tlieskol. Datsuki sa nehýbal a po krátkom čase padol na kolená. Z úst mu tiekla ružová pena, oči stratili farbu. Z očí mu vyšľahli fialové plamene a padol tvárou na zem. Doylo sa zasmial, no hneď na to sa bolestivo chytil za hlavu a padol na chrbát. Príšerná bolesť mu zožierala oko a opäť mu čosi v jeho hlave rozprávalo.
„Nevyužívaj moju moc len tak, inak ťa zničím! Nesnaž sa ma ovládnuť, ináč ťa roztavím! Ja som Doylo, ty si ja!“
Až teraz začal všetko vnímať reálne. Pred sebou uvidel nehybné telo strýka. Nebola v ňom však ani štipka ľútosti, nenávidel Datsukiho za to, že zabil dvoch z jeho najlepších priateľov. Jeho strýko mal na chrbte veľkú tubu na jeden zo zakázaných zvitkov, ktorý sám vymyslel. Čierneho démona, démona nekonečnej tmy a chaosu, démona Kuroiakumu. Doylo ho vybral a roztvoril, dúfal, že tam nájde verše o odňatí kliatby. No hľadal márne.

Poznámka pod čiarou:
Arashimai bola veľmi mladá a schopná organizácia, ktorá neraz pomohla štvrtému Raikagemu, no častokrát narobili aj mnoho škôd. Bolo v nej presne desať sestier, na vlas rovnakých, no každá mala jedinečné vlastnosti. Mnoho mužov sa jej obávalo, aj tí z najvyšších a najslávnejších shinobi skupín. Ich sídlo bolo v tesnej blízkosti Oblačnej a nikto k nim nechodil, preto nikto nikdy nevedel čo robia a kde sú.