Spomienky nezmiznú

Je to tak dlho. Prešla tak dlhá doba od chvíle, čo sebecky odišiel. Kvôli čomu? Kvôli pomste, ktorú neskôr oľutoval. Kvôli slepo následovanom chtíči zabil človeka, ktorého vlastne miloval. Nepremýšľal, či to, čo mu v ten večer Itachi povedal, bola pravda. Jednoducho si tvrdohlavo šiel za svojim a za chrbtom nechal priateľov, Naruta, senseia Kakashiho a aj dievča, ktoré ho vždy bezmedzne milovalo.
Nemo sa prechádzal tmavými chodbami a rukou prechádzal po ryhách v stene po svojej pravici. Vytvorili ich jeho bývalí priatelia, ktorí sa márne snažili dostať ho späť medzi seba.
Kráčal ešte chvíľku, keď mu čosi zapraskalo pod ľavou nohou. Zdvihol to a v tvári sa mu zračil ubolený výraz.
‘Saiov štetec.’ Pomyslel si a v očiach sa mu zaligotali slzy, ktoré sa znova po pár klipnutiach stratili tam, odkiaľ sa vzali. Mávol rukou a kúsky štetca sa odrazili od steny na druhej strane chodby. Rozlámané kúsky dopadli na zem, pri čom vydali slabé klopnutie. Zdvihol tvár pred seba a s neoblomným pohľadom sa snažil kráčať ďalej pomedzi spúšť, ktorá ho obklopovala z každej strany. Niekde ležali telá jeho bývalých známych, no nechcel si priznať, že to všetko kvôli nemu. Pomaly v ňom rástol hnev z nechápania toho, prečo sa o to stále snažia, ak jediným výsledkom sú ďalší mŕtvi priatelia z Konohy.
Vo chvíli, keď znova poprel všetky city a putá, ktoré ho ešte viazali, sa v ňom zas čosi zlomilo. Pohľad mu skĺzol k zemi. So zastavenou nohou vo vzduchu premýšľal o ďalšom kroku, keď sa na neho zo zeme pozerali doširoka usmiatá zamilovaná tvár, tvár s modrými očami a kyslým pohľadom a tvár, ktorú do polovice zakrývala maska. Medzi známymi tvárami sa črtal on sám so zloženými rukami na prsiach a v tvári mal otrávený výraz. Vrátilo sa to. Pocit viny, ktorý ho z vnútra opäť zahrieval, mu pomaličky vypaľoval dieru v hrudníku. Pomaly fotografiu zdvihol a prstami prechádzal po spomienkami zahalenom kúsku papiera. Do očí sa mu opäť hrnuli slzy, no fotku pustil. Ľahučko sa otáčala v prefukujúcom vánku, až dopadla na zem. Chcel ísť ďalej, keď sa mu do očí vbilo čierne písmo na zadnej strane.
‘Vráť sa.’ Spoznal v tom Sakurine písmo, keď v tom mu jedna slza pretiekla kútikom oka, stiekla po tvári a dopadla na zem ako obyčajná dažďová kvapka.
‘Stále tak naivná.’ Pomyslel si. Znova zdvihol fotku a spolu s ňou kráčal až na samotný koniec chodby.
Vchod do jaskyne sa nachádzal vysoko nad zemou niekde v skalách, a tak sa mu naskytol výhľad na široké okolie.
Stmievalo sa a na oblohe svietil len samotný mesiac, ktorý mu pripomínal práve jeho. Je sám. Sám ako ten mesiac na oblohe, ktorý však nepreukazoval známky depresívnych myšlienok. Sklonil pohľad a zahľadel sa ďaleko k horizontu. Tam, kde by sa malo nachádzať to miesto, o ktorom skoro vždy premýšľal.
‘Čo mi dal tento život? Itachi chcel, aby som ho zabil. To preto si vymyslel toľko somarín.. Ale.. Prečo? Mohli sme sa teraz spolu vrátiť.. domov.’ Teraz to nebola len jedna slza. Jeho tvár zakryli pramienky stekajúcich sĺz, no on ich rýchlo zotrel chrbtom ruky.
‘Som úbohý. Toto keby niekto videl, smiali by sa zo mňa ako z nejakého urevaného decka ešte nevedno akú dlhú dobu.’ Začervenané oči vyvrátil k nebu a nezbedný vietor opäť sa odrážajúci od skál za ním mu vniesol rozstrapatené vlasy do tváre. Vyfúkol mu fotku z ruky a odvieval ju kamsi ďaleko do neznáma.
Nestihol si to premyslieť a už aj letel vzduchom skákajúc po konároch stromov. Ako zmyslov zbavený uháňal vpred a snažil sa chytiť jedinú spomienku pripomínajúcu všetko.
Letela dlho, ladne sa vznášala vo fúkajúcom vetre a on sa len bezhlavo rútil za ňou.
Udýchane bežal ešte chvíľu, keď vietor ustal a fotka ľahunko ako pierko usadla na zem. Zohol sa pre ňu a opäť sa zadíval do tých známych párov očí, ktoré sa naňho usmievali, akoby sa nič nestalo. Periférnym videním si spoza fotky niečo všimol. Nepozrel sa, len nemo a vystrašene sa díval na fotku pred sebou. Pomaly sa znova vracal do depresívnych úvah, až sa nakoniec odhodlal presunúť zrak. Pôda pod ním.. Zdala sa mu tak mäkká. Tráva mu pripadala tak známo voňavá. Mraky na oblohe mu pripomínali časy, keď si len tak sedel v tieni a zíraval na zatiahnutú oblohu posiatú miliónmi mrakov. Výhľad, ktorý lahodil jeho očiam ho vnášal do úzkostí. Stál na skale, do ktorej boli vytesané hlavy samotných Hokage.
Uprostred dediny sa takto na večer strhol radostný krik. Pobehovali tam deti, ich rodičia a niekde medzi nimi sa potulovali jeho priatelia, ktorým sa opäť podarilo zachrániť Konohu.
'Naruto, nezmenil si sa. Vždy chodíš strapatý a večne usmiatý. Shikamaru, vždy chodíš unudene s rukami za hlavou a na všetko vravíš -otrava-. Ino, vždy si rovnako príšerne upravuješ vlasy. Kiba, vyzeráš inak a Akamaru tiež akosi vyrástol. Shino, vymenil si mikinu? Konečne. Hinata, vždy nenápadne zazeráš po Narutovi. Všetci ste už iní, a predsa ste sa vôbec nezmenili. Gaii! Kakashi! Yamato! S-Sai.. Nahradili ma rých-..’
“Keby tu bol Sasuke-kun!” Skričali naraz Naruto a Sakura, až to bolo počuť až k nemu. Sakura sa vražedne pozrela na Naruta a začala ho naháňať so zovretou päsťou na dôkaz toho, že nech sa už viac neopovažuje po nej niečo opakovať a nenechala si vysvetliť, že to bola náhoda. Nakoniec ho chytila, a Naruto si už len šúchal navretú hrču na hlave.
'Sakura.. Ani ty si sa nezmenila. Na čele sa ti črtá Byakugō no In.. Takže si sa stala žiačkou Tsunade? Zosilnela si od doby, čo som ťa videl naposledy.'
Stál tam a nemo usmiatý sa uprene díval na oslavu ďaleko pod ním. Spomínal a premýšľal, či by ho vzali späť, ak by sa chcel vrátiť. Možno áno, ale niektorí by ním opovrhovali ako s túlavým psom. Aj napriek istým čiernym stránkam jeho myšlienok a plánov sa usmial ešte väčšmi a privrel oči. Chvíľu len tak postával, keď odhodlane otvoril oči. Otočil sa Konohe chrbtom no clivo sa posledný krát obzrel za jeho domovom. V tom sa náhle otočil späť smerom odkiaľ prišiel a znova privrel oči.
“Ja sa vrátim.. Možno nie ešte dnes a možno to nebude ani zajtra, ale vrátim sa.” Otvoril oči a rýchlo sa rozbehol preč od Konohy.
Fotka ostala ležať nehybne na zemi na skale Kage a tváre na nej sa len nehybne prizerali k novému východu slnka.