Dangerous Existence II - 6. Ak existuje niečo medzi nebom a peklom, tak sa stretneme

Poviedka: Veríte v osud?

Ehm... takto... no... Píšem poviedku, Sasuke, Sakura, Hinata, Naruto... v reálnom svete, žiadne ninja haluze, viac romantiky a toho druhého - možno ak by mal niekto záujem si to prečítať, prihadzujem odkaz na môj a Tanarisin blog kde je táto poviedka aktuálne pridávaná: http://sameta.blog.cz/rubrika/verite-v-osud
žáner: romantika
stav: rozpísaná
hlavné postavy: Sakura, Sasuke
dej: Zasadené do reálneho sveta. Sakura je obyčajné dievča, šedá myška, ktorá sa potuľuje po škole a všetci si z nej neustále robia srandu. Nemá priateľov, nemá rodinu. Býva na stredoškolskom internáte v Konohe, hoci pochádza zo Snehovej.
Jediný priateľ, ktorý má je jej denník, ktorému dala meno Mei. Píše si tam všetko, každú jednu vec, všetko čo cíti, čo zažíva každý deň. Je celý jej svet.
Okrem toho, Sakura je snílek. Sníva dokonca aj s otvorenými očami a aby sa necítila tak
sama, vyfantazírovala si svojho vlastného priateľa. Dala mu tvár aj meno - ochranca (Sasuke).
Jedného dňa však stratila denník.
A však, niekto ho našiel. A ten niekto ju navštevuje každý večer pravidelne u nej na izbe a rozpráva sa s ňou. Tento neznámy človek však nechce, aby pri ich rozhovoroch bolo svetlo. Čo skrýva? A čítal ten denník? Kto to je? A čo sa bude diať, ak sa odhalí?

Sedel som na zemi, čas pre mňa v tomto momente nehral vôbec žiadnu rolu. Kolená som mal pritisnuté k hrudi, akoby ma to mohlo ochrániť a tvár zloženú v rukách opierajúcich sa o nohy. Všade bola tma, moje oči si na to takmer privykli. Bolo tu také ticho, že som ani nemusel napínať uši aby som mohol počúvať tĺcť moje srdce, tiché škriabanie pazúrov po zemi ako sem-tam prebehla nejaká myš, dokonca by som mohol odprisahať, že počujem ako si pavúky vyčesávajú vlákna na pavučiny.
Dych som mal kľudný a v hlave prázdno. Už žiaden hlas, žiadna Sakura, len ticho. Pátral som, hľadal som nejaký náznak jej existencie v mojej hlave, ale nebola tam. Bol som si tým istý.
„Sakura,“ zamrmlal som potichu a čakal, že sa mi v hlave ozve jej smiech. Ale nič. Srdce sa mi rozbúšilo a horúčava obliala celé moje telo v návale paniky. Potrebujem ju... Stala sa mojim jediným záchytným bodom, jediným lúčom temného svetla v tme.
Sedel som takto možno niekoľko dní a hľadal ju, volal som v mysli stále dokola jej meno, prosil som, odpovedalo mi len ticho. Vyhnal som ju z vlastnej hlavy, už ju nebudem počuť. Nikdy. Vedel som to. Bože, Bože, Bože! Zatínal som päste na svojej tvári a žmolil si oči, potom som si hlavu oprel dozadu o tehlovú stenu a prudko vydýchol vzduch. Odvrkol som si, znechutený sám sebou a potom som sa nepatrne zasmial na svojej debilite. Veď toto som predsa chcel, nie? Sám som vedel, že ju nemám právo počuť... ale príliš som si na ňu zvykol.
Cítil som sa strašne vyčerpaný, bol som unavený ale nechcel som spať. Bál som sa, že budem opäť vidieť to na čo som chcel zabudnúť. Podopierajúc sa o stenu chrbtom som sa vysúkal na nohy a odkopol som úlomky stoličky, ktoré sa mi zaplietli do cesty. Špičkami prstov som prechádzal po stene, aby sa mi ľahšie vmanévrovalo do kúpeľne. Keď som mal ruku na vypínači, prešlo mnou zaváhanie. Ak teraz zapnem svetlo, pravdepodobne mi to vypáli všetky nervy v očiach, priveľmi dlho som sedel v tme. Po pamäti som sa dostal k umývadlu, aby som si mohol umyť tvár. Otočenie kohútikom znelo, akoby niekto prechádzal nechtami po stene a tichý prúd tečúcej vody ma prebral len čo sa dotkla mojej pokožky. Rukou som si prešiel zozadu na krku a nakoniec som si vopchal celú hlavu pod pás ľadovej tekutiny. Stáť zhrbený nad umývadlom a nasávať každý jeden šok, ktorý moje telo utrpelo, akoby ho bodalo tisíc nožov, bolo oslobodzujúce. Možno tu takto zostanem naveky, bolo mi celkom príjemne. Možno mi mozog zamrzne v hlave, ani to by nebola zlá varianta smrti. Prestalo ma to tu baviť.
Musím odísť od Orochimara. Zbláznim sa tu... vlastne, ja už blázon som. Rukami som zovrel okraje porcelánu. Udusím sa, ak tu zostanem, nikdy nedosiahnem to, prečo ešte dýcham tento vzduch.
Budem sa učiť sám a potom, keď si budem istý, že som pripravený, vykonám svoju pomstu. Jednoducho sa teraz zdvihnem a vypadnem z tejto hrobky.
Kým som uvažoval nad tým kam pôjdem, odniekiaľ sa ozval výkrik plný hnevu. Zastavil som vodu, ale ani som sa nepohol. Nechcel som dokonca dať ani ruku z batérie, aby som nenarušil to ticho. Kvapky stekajúce z mojich vlasov a nosa dopadali na umývadlo a vydávali tiché zvuky.
Kvap, kvap, kvap.
„Do čerta!“
Kvap, kvap, kvap...
Karin... vrčala niekde na chodbe a počul som ju sem akoby stála rovno vedľa mňa. Vzpriamil som sa a potriasol hlavou. Mierne som zavrávoral a rýchlo sa chytil steny.
Nikdy som ju nevidel rozčúlenú a ani nepočul kričať. Niečo sa musí diať.
Behom pár sekúnd som si už obliekal košeľu a pripevňoval si Kusanagi za pás. Vyšiel som na chodbu a sledoval poryv vetra, ako sa hral s fakľami na stenách a prehýbal oheň do jednej strany. Vydal som sa na ten smer kde som vedel, že Karin bude.
Nemusel som urobiť príliš veľa krokov. Vybočila spoza jedného z rohov s rukami naštvane zatnutými v päsť a niečo si hundrala popod nos. Potom si posunula okuliare bližšie ku koreňu a stískajúc pery mi kráčala naproti, no nemal som pocit, že by ma vnímala. Bola príliš zahĺbená do hnevu, ktorý sršal celým jej telom.
„Karin,“ zachytil som ju za lakeť, keď okolo mňa prešla. Donútil som ju zastať, ale neotočil som sa k nej. Nemal som chuť pozerať sa do jej ofučanej tváre. Okamžite zamrzla, keď som ju oslovil a zostala stáť, neschopná pohybu.
„Sasuke-kun,“ pustil som jej ruku a ona sa ku mne otočila. Neznášam, keď mi všetci hovoria KUN, akoby som bol ich priateľ. Ja nemám kamarátov. Nestál som o nich.
„Čo tá frustrácia?“ ako na povel dala ruky k hrudi a zložila si ich tam v strnulej póze, sťahujúc červené obočie dokopy a mračiac sa.
„Orochimaru,“ áno, to všetko vysvetľovalo.
„Čo s ním?“ už sa vrátil? Takže som v izbe presedel veľa hodín. Celú noc a nejaké hodiny z dňa.
„Naučil sa novú techniku, pre mňa za mňa nech, ale mňa do toho zaťahovať nemusí. Chce, aby som ju učila ako využívať chakru, nebudem nikomu robiť opatrovateľku, čo som idiot? Mám toho dosť aj bez toho!“ rozložila rukami v rozčúlenom geste.
„O čom to rozprávaš?“ takmer som sa otočil a odišiel preč, už ma to veľmi nezaujímalo. Orochimaru si sem zasa doviedol nejakého pokusného králika. Mohol som si myslieť, že si bol vyzdvihnúť nové domáce zvieratko, ktoré neskôr zmutuje. Ale niečo ma nútilo pýtať sa. Možno zlý pocit, alebo nechutná predtucha.
„Oživil nejaké dievča a chce, aby som ju učila. No chápeš to? Vraj mám na to najlepšie predpoklady, pretože by z nej mohla byť užitočná kunoichi s podobnými schopnosťami, to tak! Veď je to oživená mŕtvola! A má rúžové vlasy! Fuj,“ zamrzol som, srdce mi vynechalo niekoľko úderov a hneď na to sa rozbúšilo snáď tisícnásobne rýchlejšie, až ma bolel hrudný kôš. Nie, to nie je možné... žeby... nie, veď... ale ako a prečo?
Schmatol som ju za ruku a otočil ju k sebe, až vyjekla v šoku.
„Kde je?“ pretisol som pomedzi zovreté zuby a takmer som nad sebou stratil kontrolu. Nesmiem vyvádzať, veď to nemusí byť tak, ako si myslím, že je.
„Orochimaru?“ zažmurkala v šoku, akoby ju môj náhly útok na ňu zaskočil a nevedela si spomenúť o čom sme sa bavili.
„Kde je to dievča?“ roztvorila oči ešte viac a červeň v nich bola viditeľnejšia ako hocikedy predtým.
„Au, Sasuke... prosím, to bolí.“ Mierne sa ohla v kolenách snažiac sa dostať z môjho dosahu ďalej a bolesť jej zatriasla s rukou, ktorú som pevne zvieral. Zadíval som sa dolu a pustil ju. Na zápästí mala vytlačené moje prsty.
„Pýtam sa ťa naposledy. Kde. Je?“ zreteľne som odsekával slová, aby som sa uistil, že mi dostatočne rozumela.
„V mies-t-nosti so sochou,“ ruku si pritisla na hrudník a druhou si ju pošúchala. Neobťažoval som sa s ňou stráviť viac času ako bolo nutné, musel som zistiť, či sú moje dohady správne. Rozbehol som sa po chodbe a naberal čoraz viac rýchlosti, až ma pálili svaly na lýtkach od toho, ako som niekoľko hodín nepohnute sedel. Nechal som ju za sebou a nevnímal, ako za mnou čosi kričala.
Ako som bežal, za mnou sa celá chodba ponárala do tmy. Až o pár sekúnd neskôr som si uvedomil, že to robím ja. Pohyboval som sa tak rýchlo spleťou chodieb, že som sfúkol každú jednu fakľu. Všetko okolo mňa bolo nabité energiou a strachom.
Na konci jednej z chodieb som zbadal železné dvere. Boli zatvorené a každým jedným krokom som mal pocit, že asi omdliem. Obával som sa toho čo nájdem na druhej strane. Zabúdal som dýchať, hruď mi naplňovali emócie z ktorých som sa nebol schopný vyhrabať. Strach, túžba, hnev, očakávanie a opäť hnev.
Nemohol ju oživiť, ako si také niečo mohol dovoliť? Hrať sa ešte aj s mŕtvymi ľuďmi? Akoby mu nestačili tí živí. A vôbec, ako by sa mu také niečo podarilo? Možno stále spím a sníva sa mi nový sen, desivejší sen.
Zastal som pred dverami a na moment som sa pokúšal lapiť dych, no neúspešne. V ušiach mi zaľahlo a hlava sa mi točila a mal som v nej taký tlak, že som mal dojem, že mi každú chvíľu vybuchne.
Otvoril som dvere a postúpil o tri kroky dopredu, aby som sa ocitol v obrovskej miestnosti s piliermi. Na konci boli dva schody a potom obrovská socha hada, dívajúceho sa na mňa, privítavajúca svojho nového návštevníka. Prebehol som očami po miestnosti a zbadal Orochimara ako sa na mňa otáčal, stál trochu bokom opretý o jeden z pilierov podopierajúci mohutný a vysoký strop.
„Sasuke-kun, výborne, nemusím pre teba posielať,“ úsmev sa mu rozšíril, keď ma zbadal udychčaného stáť s rukou na dverách. Stisol som pery, prebodávajúc ho. Nikde som nikoho nevidel, takže... si zo mňa Karin robila srandu? Dvojnásobný hnev naplnil moje vnútro. Ale to nie je možné, odkiaľ by vedela, že som niekoho takého poznal?
Dych sa mi vrátil do normálu, akoby som celú cestu neutekal a telo mi zaplnilo napätie.
„Mám pre teba prekvapenie,“ jazykom si prešiel po perách a nadvihol hlavu viac do výšky, zvedavý na moju reakciu. Mlčal som, bál som sa toho, čo bude nasledovať.
„Poď dnu,“ vyzval ma a ja som s prižmúrenými očami, obozretne ho pozorujúc, vošiel do miestnosti. Ani som sa neobťažoval s takým niečím, ako je zatváranie dverí. Mal som dojem, akoby moje telo bolo z gumy, mal som pocit, že táto miestnosť je desaťkrát dlhšia ako zvyčajne a je tu stonásobne viac stĺpov. Konečne som dorazil na úroveň predposledného z nich, keď som sa zastavil, odmietajúc sa pohnúť bližšie.
Orochimaru sa pobavene zasmial a pozrel sa tam, kde malo byť... moje prekvapenie.
V hrdle mi narástla hrča a pohol som nohou, aby som sa dostal bližšie a mal to vo výhľade. Od stien sa odrážali moje kroky a duneli v útrobách mojej mysle.
A potom som to zbadal... a ja som vedel, že to tak bude už pred tým. Odmietal som to však prijať, odmietal som uveriť tomu, že ju uvidím vystrašenú a užasnutú stáť pred zrkadlom, zahalenú v čiernom plášti a s rukami na jej tvári, dívajúc sa na svoje mŕtve oči.
Roztriasol som sa. Zatínal som sánku tak silno, aby som nevykríkol, aby som ho hneď na mieste nezabil. Vyje*anec!
Sakura ma zbadala v odraze zrkadla, ako stojím kus za ňou pri jednom z pilierov. Takmer som sa ho musel zachytiť, aby som nespadol. Možno... možno som tak vyčerpaný, že mám halucinácie. Musí to tak byť. Nemôže tu stáť, nemôže sa hýbať, nemôže dýchať. Nesmie hovoriť.
„Sasuke,“ jej jemný hlas, miliónkrát zvučnejší, krajší, sýtejší ako v mojej hlave mi doľahol do uší. Bolo to ako dostať facku rovno do tváre, úplne som onemel a bol som otupený. Moja myseľ odmietla prijať tento fakt. Žalúdok mi klesol až k nohám a nasucho som prehltol.
Otočila sa na mňa, chrbtom k zrkadlu. Videl som na jej tvári že je rada, že vidí aspoň niekoho, koho pozná. Bola vystrašená, zmätená a utiahnutá. Na jej bledej pokožke nebol jediný znak po zranení. Nevyzerala tak, ako som ju nechal. Vyzerala tak... reálne s výnimkou čiar, ktoré narúšali jej hladkú tvár. Kedysi zelené oči ma prebodávali s úľavou, strachom, prosbou, túžbou.
Život sa mi vysmieval, moje JA sa mi vysmievalo. Orochimaru proti mne obrátil moje vlastné slová.
„Ak existuje niečo medzi nebom a peklom, stretneme sa...“ Nie... nie, nie, nie, NIE! Takto to byť nemalo!