Dangerous Existence II - 5. Výčitky

Obrázok, ktorý nakreslil PetrCipa je pre mňa nesmiernym potešením a musím mu veľmi pekne poďakovať za to, že si našiel čas aby sa odhodlal do niečoho takého, vôbec som to nečakala tak skoro . Spolupráca s tebou bola veľmi príjemná a to, ako si preniesol úsek z môjho príbehu na papier je úžasná práca za ktorú ti nesmierne ďakujem a cením si to!
Som rada, že je tu ďalší talent a preto ak chcete vidieť ďalšie z jeho úžasných výtvorov, prikladám odkaz: https://konoha.cz/?q=user/56910/fanart Ako poďakovanie ti chcem venovať tento diel

Zhlboka som sa nadýchol tesne pred tým, než som využil chodori a poslal ho čepeľou Kusanagi. Trénoval som už týždeň, naučil som sa ovládať elektrinu celým mojim telom a teraz som chcel, aby som mohol Kusanagi posilniť elektrickým výbojom, ktorý som bol schopný zo seba dostať. Spolupracovala, ale pracoval som neúnavne už niekoľko dní a chakra mi klesla.
Dopadol som na kolená a zaprel sa o katanu, ktorú som zapichol pred seba do mäkkej trávy. Do pekla. Zhlboka som sa nadychoval, svaly mi pulzovali v celom tele a protestne kričali, nevládal som pohnúť ani prstami, ktoré tuho zvierali rukoväť.
Moje telo sa zvrtlo bez toho, aby som mu k tomu dal pokyn a dopadol som chrbtom tvrdo na zem. Na moment mi vybilo dych a pred očami sa mi zahmlilo. Párkrát som zažmurkal aby som sa mohol zahľadieť na oblaky plávajúce po tyrkysovej oblohe, ale čierne škvrny sa mi stále mihali na sietnici.
„Sasuke, keby si sa konečne prestal toľko prepínať, mohol si zájsť ďalej,“ Sakura si samoľúbo odvrkla a z mojej hrudi sa ozvalo zavrčanie.
„Sklapni,“ zamrmlal som nahlas a zatvoril oči. Mala pravdu, pomalšie ďalej zájdem, ale čas... ten som nemal. Sakura sa už začala nadychovať, aby mi niečo odsekla, keď ju prehlušil iný, vyšší tón.
„Sasuke-kun, Sasuke si v poriadku?!“ otvoril som oči a opäť ich zatvoril.
„Nie, chcem zomrieť,“ zastonal som potichu a ucítil, ako na mňa dopadol tieň. Sakura sa zvonivo zasmiala.
„Riťovlezka prišla,“ po týchto slovách už nič nepovedala. Vďaka Bohu.
„Sasuke, na, zober si moju chakru, bude ti lepšie,“ odstrčil som jej ruku, ktorú mi pichala pred ústa a pokúsil sa postaviť. Nepotrebujem večne niekomu sať chakru ako nejaký upír do čerta. Počkám, než sa mi sama doplní. Posadil som sa, pretože nohy ma ešte stále odmietali počúvať a rukami sa zaprel dozadu, aby som sa opäť nezvalil na chrbát.
Karin si sadla vedľa mňa, ignorujúc, že som ju odstrčil a pritiahla si k sebe kolená, na ktoré si zložila bradu.
„Čo tu robíš, Karin,“ ani som sa na ňu nepozrel. Začínalo ma štvať, že sa všade objavovala, akoby nemala na práci nič iné, len ma sledovať a dopĺňať mi chakru, strachovať sa a žrať mi nervy a kvôli nej potom musím počúvať Sakurine hlúpe poznámky.
„No, hmm... Idem od Orochimaru-sama a-“
„Kde je?“ otočil som na ňu hlavu a takmer sa mi v nej zasa zatočilo, no nevšímal som si to. Celkom ma rozčuľovalo, že Orochimaru si na mňa nevedel nájsť čas. Po tom, čo sme boli pre Kusanagi a po tých divných poznámkach o tom, že má niečo čo ovplyvní môj tréning som s ním strávil za celý týždeň asi dve hodiny. Mal ma naučiť novú techniku a stále niekde trčal. Nie že by som sa sám nezdokonaľoval aj bez neho, ale tá nová technika sa mi môže neskôr hodiť, povedal by som. Hoci neviem čo je zač.
„Odišiel, bola som s ním len chvíľu,“ Karin sa váhavo pozrela na mňa a v červených očiach sa jej zablyslo. Mierne sa prisunula ku mne.
„Kam odišiel?“ nevšímal som si jej náhlu blízkosť, ani to, že mi narúšala môj osobný priestor. Potreboval som z nej vytiahnuť informácie.
„Neviem, Sasuke-kun,“ dalo mi to námahu, aby som nezaškrípal zubami.
„Karin, minule keď si za nami prišla, vravela si, že Kabuto priniesol to, čo Orochimaru chcel. Čo to bolo?“ spýtal som sa jej a poriadne sa jej zadíval do očí, neuhol som pohľadom. Hľadal som náznak klamstva keď mi bude odpovedať.
„Nevidela som to, Kabuto ma prišiel nájsť a povedať mi, že to mám ísť odkázať Orochimarovi-sama. Už to bolo v úkryte.“ Nepochyboval som o tom, že ma neklamala. Mala úprimný a zmätený výraz, keď som sa jej pýtal. Zaťal som sánku. Potreboval som vedieť čo to je, čo to priniesol. Mal som z toho nepríjemný pocit.
„Kedy sa vráti Orochimaru?“ mierne som sa k nej naklonil, mal som pocit, že môj hlas duní a je ho počuť na míle ďaleko. Karin reagovala v závislosti na mojich pohyboch a tiež sa ku mne naklonila.
„Zajtra,“ pery sa jej roztiahli do úsmevu a do líc jej vstúpil rumenec. Naklonil som hlavu do boku, zvedavý čo spôsobilo, že sa tak začervenala. A v tom sa naklonila ešte bližšie, až som ucítil jej dych ako mi narážal do tváre. Na moment ma to zmiatlo. Mal som zvláštne pocity... nikdy som... nie... mal som dojem, že som zacítil známu čerešňovú vôňu.
„Vážne, Sasuke?“ stuhol som, keď som počul Sakurin hlas v mojej hlave. Nebol zúrivý, nebol ani panovačný, len tichý a dôverný, plný bolesti, očakávania a zvedavosti a možno so štipkou irónie. Bol to len môj hlas. Len moja Sakura. Zažmurkal som a poriadne sa pred seba zadíval. Keď som si uvedomil samú červeň pred sebou, odklonil som sa a chytil katanu, vďaka ktorej sa mi podarilo postaviť na nohy. Bez toho, aby som sa obzrel, kráčal som rovno smerom ku skale, do tmavých a chladných úkrytov, ktoré ma chránili pred slnkom. Nemôžem uveriť, že ma pokles chakry tak ochromil a oblbol. Takmer som jej dovolil, aby ma pobozkala. Telom mi prešla triaška a postavili sa mi všetky chlpy, keď som si to vybavil. Všade okolo mňa bolo nesmierne ticho, bolo počuť len moje kroky a môj prerývaný dych. V hlave som mal prázdno a duto. Jednou rukou som sa stále zachytával steny a nútil sa pokladať jednu nohu pred druhú. Vošiel som do svojej izby takmer poslepiačky, veci som nechával za sebou, ako som sa cestou do kúpeľne vyzliekal. Bolo mi jedno, že sú porozhadzované po celej izbe. Pustil som na seba horúcu vodu, oboma rukami sa držiac steny, aby som nespadol. Hlavu som predklonil dopredu a sledoval, ako mi prameň vody súvislo steká z končeka nosa. Svalstvo na lopatkách sa mi postupne uvoľňovalo, ale hlava sa mi začala točiť stále viac a viac. Keď som mal dojem, že to už nevydržím, zastavil som vodu a vypotácal sa z kúpeľne, naťahujúc na seba len nohavice. Vrazil som do stola, keď som sa ich snažil zapnúť a potom som sa rovno zvalil do postele, až struny bolestivo a hlasito zaprotestovali.

Všade je hmla, nič nevidím, naťahujem pred seba ruku a dívam sa na svoje prsty. Nevidím ich, zanikajú v bielom opare, ktorý sa okolo mňa vznáša. Do nosa mi udrie nejaká vôňa a zaštípe ma niekde v krku. Nie, to je smrad. Odporný smrad niečoho zhoraného. Vlasy, mäso, oblečenie. Stískam k sebe pevne pery. Hýbem sa bez toho, aby som to chcel. Som uväznený vo svojom tele. Nemôžem rozhodovať o svojich pohyboch, nemôžem hovoriť slová, ktoré chcem povedať.
„Pozri sa, čo si spravil,“ ozvalo sa predo mnou akoby z veľkej diaľky. Zažmúril som, nevidel som tam. A odrazu, akoby to bolo len jedným lusknutím prstov, hmla zmizla. Ocitol som sa na známom mieste. Sem som sa vracal každú noc v snoch.
Pohľadom som prešiel po čiernej ničote, po tej skaze, čo tu nastala a potom som sa zadíval na Narutovo telo a chvíľu naň pozeral. Hlupák... zničil si život, ktorý za nič nestál. Donútil ma k tomu, aby som ho zabil.
„Tak čo urobíš Sasuke teraz? Hm? Zabiješ ma? Zabiješ ma v tejto podobe, keď si úplne pri zmysloch?!“ posledné slová zdôraznila a tak som odtrhol pohľad od Naruta, ktorý bol zmasakrovaný na nepoznanie. Mojimi rukami.
Stála predo mnou, rúžové vlasy mala strapaté a ulepené krvou. Strach sa jej odrážal v očiach, ale bol menší v porovnaní s bolesťou. Zabiť ju? Opäť som sa pozrel na Naruta.
„Ja už dávno nie som pri zmysloch, ak si si nevšimla.“ Pery sa mi roztiahli do úsmevu, keď som jej začal venovať svoju plnú pozornosť.
Porazene si vzdychla a pozrela sa na svoje nohy.
„Mne to je jedno. Ja nemám budúcnosť, nemám ani svoju minulosť,“ to nemal nikto kto žil v tej cvokárni. Prišla si pre smrť, prečo inak by ma hľadala a prenasledovala? Veľmi dobre vedela, že som ju chcel zabiť už pred tým. Sama sa hádzala do náruče samotnej smrti.
„Tak čo, zabiješ ma Sasuke? Zabiješ jediného človeka, ktorý ťa úprimne miluje? Pripravíš sa o lásku vlastným zavinením?“ jej slová ma rozčúlili. Milovať? Ako môže milovať takého netvora, ako som ja?! Zbláznila sa? Ako sa opovažuje hovoriť také slová? Ako sa opovažuje prebúdzať vo mne emócie, ktoré si starostlivo strážim?
Dvoma dlhými krokmi som bol pri nej a chytil som ju za plecia, aby som ju donútil pozrieť sa mi do očí. Musí sa dívať do očí netvorovi, aby pochopila, že ma nezachráni z temnoty, ktorá je pre mňa svetlom. Po tom všetkom čím si so mnou prešla to stále nevzdávala. Nemôžem uveriť, že tu stojí. Hlúpa a naivná...
,,A to som si naozaj myslel, že si inteligentné dievča, Sakura.“ Zašepkal som a neprestal sa dívať do jej odhodlaných zelených očí, plných emócii, ktoré som ja ignoroval, ktoré som ako dieťa stratil.
Bola taká odvážna, taká odhodlaná... jej mačacie oči sa na mňa pozerali, zreničky sa jej prestali chvieť strachom, akoby bola so mnou zmierená, prijala to, čo som. Keď som stál takto oproti nej a poriadne si ju prezeral, poznanie ma zasiahlo viac, ako som si v tejto sekunde uvedomoval.
Bola krásna, zvláštna, divoká, temperamentná a zároveň krehká. Pocítil som túžbu dotknúť sa jej. Nevedel som prečo, odrazu som bol pri nej tak blízko, ako nikdy. Oprel som si o ňu čelo a takmer som sa zasmial, keď som zaregistroval ako stuhla, ochromená mojim pohybom. Nohy sa jej rozklepali a oči sa zavŕtali hlboko do mojich. Mohol som počuť jej myšlienky, ktoré jej behali hlavou.
Chcel som ucítiť jej pokožku pod mojimi prstami. Bola taká jemná na dotyk ako som si predstavoval? Zdvihol som dlaň a priložil jej ju na líce. Palcom som mierne potiahol, aby som ucítil jej štruktúru, Bola ešte lepšia na dotyk, ako som dúfal. Ako jemný satén. Teplo, ktoré z nej v momente vyšľahlo ma prikovalo k nej ešte pevnejšie. Nespálil som sa, zahrievala moje chladné telo.
Pocítil som nehoráznu chuť urobiť niečo šialené. Šialené inak ako doteraz. Chcel som spraviť niečo, čo som nikdy neurobil. Nikdy som nikoho nepobozkal, nikdy som nemal chuť urobiť to. Túžim vedieť aký to je pocit niekoho pobozkať. Aký je to pocit bozkávať rúžové pery dievčaťa oproti mne?
Vo vnútri som ucítil zvláštny pocit, úzkosť. Možno ma odstrčí, odmietne... mal som z toho strach? Toto je hlúpe. Miluje ma, neurobila by to. Ale... aj tak mám strach.
Nadvihol som bradu a obtrel svoje pery o jej sánku. Hmm... voňala krásne. Ochutnával som ju, jej hladkú pokožku, ktorá mi opantávala myseľ a ona ma nechala. Chcem ju. Hneď teraz. Prsty som zaboril do jej vlasov a pritiahol si ju k sebe, aby mi nemohla vzdorovať. Ale ona vyzerala, že sa o to ani nepokúša. Namiesto toho mi obmotala obe ruky okolo krku a tak som mohol jednou zovrieť jej pás a pritisnúť si ju k sebe. Dotyk našich tiel ma ešte viac pripravilo o rozum. Chcel som ju, tak veľmi ako nič v tejto chvíli. Vedel som, že ma nenechá odísť. Nie po tom, čo som urobil.
Opäť ma táto scéna pohltila a ja som prestal triezvo premýšľať. Vychutnával som si ten pocit, aj keď som vedel, čo urobím ďalej. A znovu som sa tomu snažil zabrániť, vzpieral som sa znovu a znovu, ale moje snové telo ma nikdy nepočúvlo. Vždy som spoza chrbta vytiahol kunai a premiestnil ho medzi nás, keď som medzi našimi telami utvoril priestor. Bol som ako dve postavy v jednej. Snová postava robila presne to, čo som urobil kedysi, ale ja som to už nechcel urobiť. Chcel som zabrániť vražde, nechcel som ju zabiť, chcel som tieto pocity prežívať zas a znovu, nielen v snoch. Ale vedel som, že to nie je možné. Možno raz... keď sa naše duše opäť nájdu, ak sa nájdu.
Prerazil som jej telom kunai, zatiaľ čo som ju z celej sily uhryzol do pery, až zakričala šokom. Odtiahol som sa od nej, usmievajúc sa na ňu, aby vedela, že je všetko v poriadku aj napriek tomu, že ju práve v tomto momente vraždím.

Otvoril som oči s krikom, ktorý rezal moje ušné bubienky. Sedel som na posteli, chvel som sa a celé telo mi oblieval studený pot. Opäť som ju zavraždil. Každú noc som sa vracal k tomuto momentu. Nechcel som na to myslieť, nechcel som na to spomínať, chcel som to aspoň v tých snoch zvrátiť.
„Sasuke, netráp sa tým.“ Ozval sa jej známy hlas a ja som si zakryl uši rukami. Aj tak som vedel, že ju budem počuť, bola v mojej hlave.
Do pekla, prečo ju stále počujem?
„Čo si zač, Sakura, prečo ťa mám v hlave?“ zašepkal som a tlačil si ruky čo najviac k sebe, dúfajúc, že ju už nebudem počuť.
„Na to si musíš odpovedať sám, niekde vo vnútri to vieš...“ postavil som sa na nohy, rozhorčene som prechádzal po tmavej izbe a ovládal triašku, ktorá sa hnala mojím telom.
„Zabil som ťa, nemal by som mať nárok ťa počuť, nemám na teba nárok...“ zachrapčal som a podoprel sa o stôl, aby som sa mohol vydýchať, slová mi dochádzali a zúfalstvo mi zaplavovalo telo. Sakura si potichu vzdychla.
„Ach, Sasuke, ja-“
„Prečo stále zostávaš po tom čo som ti urobil? Prečo?!“ vo vnútri mňa sa zdvihol tlak, ktorý ma skoro roztrhol. Mal som výčitky svedomia, bolesť ma rezala a drala zvnútra. Chytil som stoličku, ktorú som mal po ruke, aby som prehlušil jej slová a hodil som ju o najbližšiu stenu, až sa roztrieštila a s rachotom dopadla na zem. Sakura v šoku zmĺkla. Zosunul som sa na zem pri stene a díval sa do tmy, v ušiach mi tepalo ako sa moje srdce snažilo predrať von. Prehnité srdce plné temnoty... v prázdnej schránke. Aj napriek tomu, že som ju odháňal, ona stále ku mne hľadala cestu. A nakoniec, keď som ju zničil... zostala so mnou, stále.