Dangerous Existence II - 4. Získať Kusanagi

Obišli sme skalu a zastali sme pred pralesom bambusových stromov, ktoré sa nakláňali pod náporom vetra a vydávali tlmené dunivé zvuky, keď o seba narážali.
Pozrel som sa na neho s nadvihnutým obočím. Pomedzi tie stromy sa ledva pretiahne jeden človek, tak boli nahusto vedľa seba.
„Musíme sa dostať cez tento les a na druhej strane je náš cieľ,“ pozrel sa na mňa s úsmevom hada a pohľadom ma vyzýval, aby som sa prebil k cieľu. Skutočne si myslel, že som idiot? Veľmi dobre som vedel, že je to nebezpečné, pretože tieto lesy boli známe svojou zlou povesťou.
„Sasuke, čo teraz? Je to skúška?“ sklonil som hlavu a nechal vlasy, aby mi padli do očí. Chcel som skryť svoj pohľad pred tým jeho. Mal som pocit, akoby tušil, že je ona v mojej hlave a obával som sa toho, že mi vidí cez očí až do mozgu. Mal ich príliš prenikavé. Necítil som sa dobre, keď ma tak skenoval.
Neodpovedal som jej, nemal som čas sa nad tým zamýšľať. Uhryzol som sa do palca a privolal si jastraba.
Orochimaru sa rozosmial prekvapeným smiechom a takmer mu šla pena z úst, ako slintal po mojom tele.
„Dlho si ma neprivolal, Sasuke-kun,“ ozval sa hnedý majestátny jastrab a pozorne si ma premeral. Veľmi dobre som si uvedomoval, že naposledy čo sme sa videli, mal som tak dvanásť rokov.
„Dostaň ma na druhú stranu lesa,“ vyzval som svojho summona a on len sklopil hlavu v pokornom geste. Nastavil mi krídlo, vďaka ktorému som sa ľahšie vyšplhal na jeho chrbát.
„Stretneme sa na druhej strane,“ ozval som sa a nechal som Orochimara stáť na mieste. Všade sa zniesol prach, ako sa obrovské krídla zapreli proti gravitácii a vyleteli sme do výšky, z ktorej mi ten les prišiel smiešne jednoduchý, malý a ľahko prekonateľný.
„Videl si jeho výraz? Na nezaplatenie,“ zasmiala sa Sakura a ja som len tak pokrčil plecami. Nepozeral som sa na neho, neviem ako sa tváril a netrápi ma to.
Blížili sme sa k čiernej hore, ktorá sa týčila do výšky, zakrytá hmlou a oblakmi a ja som si až teraz uvedomil, že to bola stará, Bohom zabudnutá sopka.
Zoskočil som z výšky a dopadol na zem ladne ako mačka. Zrušil som svojho summona a čakal na Orochimara, ktorý nezaháľal a prišiel len chvíľku po mne.
„Nikdy ma neprestaneš prekvapovať,“ povedal, keď sa zastavil predo mnou, bez jediného škrabanca a to vyšiel priamo z lesa.
„Poďme k veci,“ dalo mi to námahu, aby som nepretočil očami a nasledoval som ho. Kráčali sme k sopke, až sme našli prasklinu, do ktorej sme vošli. Všade nás zahaľovala tma a nerovný povrch mi znemožňoval udržať dokonalú stabilitu. Zachytával som sa hranatých stien smrdiacich po síre. Moje oči si privykli na tmu len toľko, aby som mohol nasledovať Orochimarovu tmavú siluetu. Kráčali sme nesmierne dlho. Sakura to v mojej hlave rátala. Pokrútil som hlavou nad jej zábavkou.
Zaznamenal som, ako robil akési pečate a v tom sa pred nami zrútila stena, až som odskočila takmer sa rozkašľal od prachu, čo som vdýchol. Sakura v duchu zhíkla prekvapením, keď ju vyrušil z rátania ten zvuk pádu.
Odsunuli sme pár balvanov z cesty a mne sa naskytol pohľad na červeň, ktorá sa odrážala od všetkých stien a horúčava stúpla do takej výšky, až som ucítil, že mi po chrbte steká pot cícerkom. Pokožka ma pálila a mal som dojem, že mi každú chvíľu prepáli podrážky.
Robili sme krok za krokom, opatrne sme našľapovali a ocitli sme sa v samom srdci sopky. Stáli sme na chodníku, ktorý mohol mať tak dva metre a bol po celom obvode sopečného krbu. Láva pod nami sa lenivo prevaľovala a bola hlboko dolu, takže sme sa ešte neuvarili. Takmer. Sopka spala, zatiaľ.
Uprostred ako päsť na oko stála vysoká skala kruhového pôdorysu. Geniálne postavená tak, aby sa tam nikto nedostal.
Niečo sa zalesklo a upútalo to moju pozornosť. Trčalo to zo skaly a volalo ma to k sebe.
„Meč Kusanagi, ak sa k nemu dostaneš, je tvoj,“ táto legendárna katana ma k sebe vábila a prosila ma, aby som si ju zobral. Otočil som sa na neho.
„Len tak mi ju ponúkaš?“ uškrnul som sa na neho neveriaco a vysmial ho rovno pred ním.
„Nebudeš ju mať len tak, musíš sa k nej nejako dostať a vôbec, možno ti nie je súdená.“ ležérne sa oprel o skalu a ruky si založil na hrudi. Odvrkol som si.
„Kde to má háčik?“
„Ako ju získaš a prijme nového majiteľa?“ odpovedal mi otázkou.
Stál som tam hodnú chvíľu a hypnotizoval ju, zatiaľ čo Sakura mi v hlave čosi stále mrmlala. Nevnímal som ju. Táto katana bola taká nepoddajná a zároveň taká svižná. Meč hada... toľkokrát som o ňom počul.
„Prečo ho nechceš ty?“ stisol som pery a opäť sa na neho pozrel.
„Ja ho nepotrebujem a myslím si, že tebe sa poddá.“ Takže o tom to je... Kusanagi akoby rozmýšľal sám za seba, vyberá si majiteľa.
„Nezískal si si katanu?“
„Nie, myslím, že niekto ako si ty, s tvojimi očami a tvojou chakrou si ju podmaní ľahko,“
„Áno a potom si zoberie tvoje telo a bude mať tú katanu pre seba,“ dával som veľký pozor pri pohyboch, aby si nevšimol ako som takmer zamrzol. To dávalo zmysel. Sakurine rýchle a logické myslenie ma celkom prekvapovalo.
Premýšľal som len chvíľu, než som sa rozhodol, že využijem prekliatu pečať. Nevedel som sa ešte poriadne ovládať, ale dúfal som, že mi to nejako vyjde. Nemal som sa tam ako inak dostať, jedine na to využiť svoje krídla. Uvoľnil som ju a už ani nevnímal tej zmeny, ktorá sa so mnou diala. Musel som sa predkloniť viac dopredu, pretože krídla mi narazili do steny za mnou a takmer ma to odmrštilo rovno do žeravej lávy.
Ucítil som, ako sa mi roztriasli ruky keď som si uvedomil, že moja myseľ odchádza kamsi do úzadia.
„Nie, Sasuke. Zostaň so mnou... pri zmysloch,“ Sakura sa ma snažila držať pri vedomí, nechcela dovoliť pečati aby prebrala moju myseľ aj telo. Bol som jej za to istým spôsobom vďačný, pretože jej hlas bol moje záchranné lano, ktoré ma držalo nad vodou.
Párkrát som sa zhlboka nadýchol, dýchacími trubicami sa mi prehnal smrad síry.
Moje telo sa mi v tejto podobe ovládalo lepšie ako pred tým, lebo pečať bolestivo nepulzovala a nevyvolávala mi závrate od kedy to Orochimaru zrušil. Teraz som len musel ukorigovať moju myseľ a na to som tu mal Sakuru. Ona ma držala pri zmysloch, aspoň ohľadom tejto veci, pretože už len to, že som ju počul v hlave, zdravé nebolo.
Vyskočil som do vzduchu a začal sa rútiť dolu, smerom k tekutej láve, keď som ľahko mávol krídlami a tie ma okamžite začali vynášať smerom hore. Čím bližšie som bol k skale, tým horšie sa mi dýchalo a horúčava stúpala. Akoby mi niečo chcelo zabrániť priblížiť sa k nej. Každé máchnutie krídlami ma namáhalo. Držal som sa vo vzduchu a natiahol som ruku k rukoväti. Len čo som sa jej dotkol, mal som dojem, akoby ma doslovne kopla. Nechce ma prijať? Pevnejšie som ju zovrel v rukách a potiahol smerom k sebe, ale nepohla sa ani o piaď. Bola tvrdohlavo zabodnutá v skale do polky čepele.
„Ako chceš,“ mykol som hlavou do boku a spravil zopár pečatí. Ruku, v ktorej mi vrešťalo chidori som zarazil čo najbližšie ku katane a postupne začal drtiť skalu kúsok po kúsku. Pracne som ju vysekával z kameňa a stále, znova a znova som vytváral chodri a strmhlav sa púšťal do oslobodzovania toho meča. Úlomky sa rútili do žeravého ohňa podo mnou a vydávali nepríjemné pazvuky. Oheň podo mnou prskal a búril sa tomu, čo tu robím.
Poslednýkrát som prerazil bleskom tvrdé, vzdorovité väzenie, keď som ucítil, že mi katana ostala v ruke. Ani som si ju nestihol poriadne prezrieť, keď sa všetko začalo chvieť. Okraje sopky sa začali narúšať a skaly sa začali rúcať dnu. Odrazu sa ozval hlasitý výbuch podo mnou. Sklonil som hlavu a zbadal, ako sa žeravá rieka prebúdza k životu. Zvrtol som sa dohora a uhýbajúc padajúcim kusom, som sa snažil predrať na povrch. Kusanagi som v rukách zvieral tuho a cítil som, ako mi cez rukoväť do prstov preniká energia a rozvibrovala mi celé telo. Komínom som letel snáď celú večnosť, ani som si neuvedomoval ako hlboko som bol. Vyletel som von do nočnej oblohy, kde sa objavovali prvé hviezdy.
Desivý výbuch spoza môjho chrbta mi napovedal, že vnútri čosi explodovalo a tlaková vlna ma odhodila do jazera, ktoré bolo neďaleko. Krídlami som brzdil pád šúchaním o hladinu a tie ma pálili od bolesti stále viac a viac. Horúčava im neprospela. Bolo to horšie ako keby som dopadol rovno na zem.
Ani som si neuvedomil a tekutá pasca sa nado mnou uzatvorila a ja som sa nachádzal pod vodou, bez kyslíku a otrasený.
Začal som kopať nohami a snažil som sa dostať čo najrýchlejšie von, ale bol som príliš hlboko a príliš mimo. Pred očami sa mi mihalo a katana ma sťahovala stále hlbšie. Keď som si myslel, že už som skončil, čiasi ruka ma vytiahla von za golier košele. Prskajúc som dopadol na tvrdú zem a katana vedľa mňa zacinkala o kamene.
Orochimaru...
Vypľúval som vodu a pretočil sa z chrbta na všetky štyri. Ucítil som bolestivé a nepríjemné sťahovanie, ako sa mi krídla dostávali pod kožu a nechty sa skracovali.
„Suka,“ Sakura nenávistne vydýchla a tým dala do pozornosti moje zmysli. Opäť v mojej podobe som mohol vnímať okolie a bolesť začala doznievať.
Akési ruky ma hladili po chrbte. To nebol Orochimaru. Ten hlas, ktorý sa mi niesol do uší nebol slizký, ale ženský a úplne ustráchaný. Zdvihol som hlavu a mierne ňou potriasol, aby som vyhnal vodu z očí aj vlasov.
Zbadal som červené vlasy padajúce do červených oči a rúžovú tvár. Sedela pri mne a s úľavou sa na mňa dívala. Bola celá mokrá a okuliare nemala na očiach. To ona ma vytiahla z vody.
„Čo tu, čo tu robíš?“ zachrapčal som a zaškriabalo ma v krku.
„Mala som nepríjemný pocit a vedela som, že ma budete potrebovať,“ okamžite som sa od nej odtiahol, keď som si plne uvedomil jej prsty na mojich lopatkách a Sakurine nesúhlasné vrčanie.
Obzrel som sa smerom k sopke a videl čierny dym, ktorý zo seba chrlila. Je Orochimaru ešte tam?
„Sasuke, v poriadku?“ trhol som hlavou napravo a zbadal Orochimara. Takže sa odtiaľ bez problémov dostal.
„Isteže,“ postavil som sa na chvejúce sa nohy a chytil do ruky meč. Opäť to príjemné vibrovanie ma pošteklilo na dlani.
„Išiel si na to zvláštnym spôsobom... ako získať meč. Ale musím uznať, že si prekonal moje očakávania,“ potom premiestnil pohľad na Kusanagi v moje ľavej ruke.
„Aké máš pocity? Neodmieta ťa?“
Vedel som, že ma prijala a to som ani netušil aké to jej odmietanie je. No istým spôsobom to bolo akoby sme sa spojili. Nevedel som tie pocity opísať. Teplo, ktoré sa z nej šírilo ukľudňovalo moje splašené srdce a aj triaška ustala. Zavrtel som hlavou.
„Výborne, mali by sme ísť pred tým, než si sopka odkašle,“ kútiky sa mu nadvihli do pobaveného úsmevu, zvrtol sa a odkráčal preč. Nasledoval som ho bez jediného slova, pevne zvierajúc katanu a vnímajúc jej silu, ktorá prúdila mojimi žilami. Budeme si veľmi dobre rozumieť.
„Orochimaru-sama,“ Karin ma dobehla a postavila sa vedľa mňa, aby so mnou držala krok. Orochimaru zatiaľ spomalil, aby si mohol vypočuť jej slová.
„Kabuto sa dnes vrátil z misie tesne potom, čo ste odišli so Sasukem sem,“ ponáhľala sa vlezlo s odpoveďou a on zastal, aby sme ho mohli dobehnúť. Potom sme kráčali spolu zarovno a ja som bol uprostred nich.
„Čo tu vlastne robíš?“ zatváril sa, akoby ju až teraz zaregistroval a nadvihol obočie.
„Poslal ma po vás, priniesol to čo ste chceli, mala som vám to oznámiť,“ Orochimarové hadie oči zažiarili nadšením a svoj pohľad premiestnil na mňa.
„Och, takže už je tu? Heh, toto bude zaujímavé... som zvedavý, aký dopad to bude mať na náš tréning,“ kútikom oka som sa na neho zadíval. Nemal som ani poňatia o čom hovoril. A bolo mi to absolútne jedno. Teraz som chcel len posteľ.