Znovu v Sune 3

Sayuri sa otočila a znovu na seba kriticky pozrela do zrkadla. Presnejšie na čelenku zo znakom Suny.
No nič, no...
Otočila sa na päte, vyšla z izby a vydala sa dolu schodmi. Vošla do kuchyne, kde zase niečo čarovala – ako to rada Sayuri prezývala – Anaya. Vypúlila na ňu oči. „Ty už si hore?“
Lišiacky sa pousmiala. „A vieš o tom že – JEŽIŠI! Však sa mi to páli!“ zdesene začala vyberať hrianky, ktoré nejakým zázračným spôsobom dostala tanier a následne triasla rukou s popáleným prstom.
„Nie, to fakt neviem,“ pokrútila nad ňou Sayuri hlavou, prišla ku linke, zobrala pohár a napustila si do neho vodu. Začala ju piť.
„Čo som to chcela? No hej, toto, bol tu Kazekage a máš misiu, či čo. O deviatej máš byť v kancelárii,“ prehovorila Anaya a usmiala sa. Sayuri pozrela na hodinky oproti na stene a vyprskla celý obsah úst na chladničku vedľa nej.
„Si mi to nevedela povedať skôr?!“ pohár položila na linku a už trielila obliecť sa hore schodmi. Anaya na ňu celý čas vyhúkane pozerala, ale keď pozrela na nástenné hodiny, pochopila.
„Ahá, ták, za päť deväť. No nevadí, dnes mám voľno,“ uškrnula sa a zviezla sa na stoličku.
Sayuri už prezlečená, brala kľúče, strčila si ich tradične do vrecka a neuveriteľnou rýchlosťou bola na ulici. Rozbehla sa ku Kage budove. Prebehla okolo ANBU, ktorý ju ledva zaznamenali, zaklopala a bez pozvania udýchaná vletela do miestnosti. „No?“

Gaara na ňu pozeral ako na niekoho, komu by odporúčal terapeuta, aj keď to si práve o Sayuri myslel.
Bláznivé dievča...
„Potrebuješ niečo?“ práve, keď na neho nechápavo zazerala, si spomenul, že jej má dať misiu.
„Tak tá misia – len pôjdeš na prieskum na sever od Suny. Nič viac,“ urovnal jednu kopu papierov na stole.
„Hai,“ chystala sa odpochodovať z miestnosti. „A prepáčte za ten príchod, Kazekage-sama!“
Vyšla stade. Takže severne od Suny. A len na prieskum? Tak to nebude nič vážne. Pousmiala sa. Zamierila ku bráne a vydala sa na sever. Nikam sa neponáhľala, išla celkom pomalým behom. Kontrolovala chakru okolo seba, načúvala, obzerala sa, ale nič zlé nezaznamenala. Keď usúdila, že už je to dosť ďaleko, otočila sa a vracala sa späť do Suny. Neuvedomovala si to, ale na tej misii bola vyše štyri hodiny a hoci nechcela si to priznať, unavilo ju to.

„Nič a nikto tam nebol,“ oznámila Gaarovu v kancelárii a on prikývol bez toho, aby na ňu pozrel.
„Vďaka. Môžeš odísť,“ zamrmlal skoro nepočuteľne a Sayuri vyšla z kancelárie. Opatrne za sebou zavrela dvere a vybrala sa domov. Hrialo slnko a ona si ticho vykračovala celkom hlučnou a preplnenou Sunou.

„Hej!“ jemne sebou trhla a pozrela sa pred seba. Stál pred ňou Kankuro, ktorý sa zubil a vedľa neho bola blondýnka, ktorá si u zaujato pozerala. „Bol to fajn zápas. A voláš sa...?“
„Sayuri,“ odpovedala mu s jemným odkašľaním. „Kankuro, že?“
Pokýval hlavou. „Toto je Temari, ségra. Temari, to je Sayuri, dúfam, že sa aspoň znesiete v jednej miestnosti,“ pokúsil sa o vtip, na ktorom sa zasmial jedine on. Sayuri a Temari si podali ruky.
„Musíme za Gaarom. Tak ahoj!“ zazubil sa na ňu Kankuro znovu a každý pokračoval vo svojej ceste.

Hneď ako sa Sayuri ocitla doma, zvalila sa unavene na gauč a ozvalo sa vypísknutie.
„Koľko to preboha vážiš?!“ vyšvihla sa ako blesk do stoja a neprítomne zírala na Anayu lapajúcu po dychu. Začala sa uškŕňať a Anaya na ňu podráždene pozrela.
„Čo?!“ teraz sa už Sayuri rozosmiala a snažiac sa, aby zo sebou od smiechu nesekla na zem sa dopratala do kuchyne. Pokrútila hlavou. „Ty nie si normálna.“
„Ja? Ja?! Ty si ma prisadla!“ vyniesla svoje obvinenie hnedovláska s ublíženým pohľadom.
„Tak za prvé; spať môžeš aj v izbe a za druhé; ty si ma nevidela ani nepočula?“ uchechtal sa.
„Spala som,“ zúžila obočie Anaya. „Nemohla som si ťa všimnúť.“
„Ani keď som rozbila tú vázu na chodbe?“ Anaya sa rozbehla za ňou do kuchyne a vypúlila na ňu oči.
„Ty si ju rozbila?!“
„Nie, nie a dnes máš voľno?“ spýtala sa jej Sayuri, niečo vyhrabala z chladničky a začala to jesť. Sadla si na linku a hlavu si oprela o skrinku nad ňou.
„Hej. Potom ešte zajtra a pozajtra už zase môžem byť hore od rána do rána,“ zívla si a sadla si na stoličku. „Niečo nové?“
„No... Stretla som Temari a Kankura,“ povedala pomaly a hnedovláska spozornela.
„Temari aj Kankuro sú fajn. Budete kamaráti, neboj,“ ubezpečila ju.
„To dúfam,“ zamručala Sayuri a pretrela si oči. „Je obed, nie?“
„Kašli na to,“ zamumlala hnedovláska, hlavu si položila na stôl a objala si ju rukami.
„Ty zaspíš fakt všade,“ pokrútila hlavou Sayuri a rozhodla sa, že niečo v Sune nájde a naje sa tam.

Cestou stretla Temari.
„Čo ty tu?“ usmiala sa na ňu blondýnka. Sayuri trhla hlavou smerom ku nej.
„Hľadám niečo, kde sa podáva niečo jedlé. A ty?“ povzdychla si nahlas Sayuri a Temari sa zasmiala.
„Asi ti to tu poukazujem. A ja sa len tak túlam. Doma to je na nevydržanie,“ uškrnula sa. „Gaara behá z domu do Kage budovy, ani nepozdraví, proste je raz tam a raz tam a Kankuro sa zabarikádoval v dielni.“
Sayuri sa začala uškŕňať s ňou. Predstava zabarikádovaného Kankura a Gaary, ktorý behá tam a späť ju pobavila.
„Tak poď, vlastne som tiež hladná, môžeme ísť spolu,“ vydala sa blondýnka vpred a Sayuri ju ochotne nasledovala. Došli do klasického podniku, kde si sadli do rohu.
„Tak, páči sa ti zatiaľ v Sune?“ zaviedla Temari novú tému, zatiaľ čo si nezaujato pozerala jedálny lístok.
„Aj hej, je tu fajn,“ pokúsila sa Sayuri o úsmev a objednala si niečo, čo podľa názvu vyzeralo byť jedlé a ku tomu čaj. Na to Temari povytiahla obočie.
„Ryžu, šalát a čaj, to vážne? Takú kombináciu som asi v živote nevidela,“ rozosmiala sa. „Ty si veganka?“
„Čo? Nie, len... Nemám náladu,“ prekvapene na ňu Sayuri pozrela.
„A prečo, smiem vedieť?“ V Temariných očiach sa zablysla starosť. Dokonca aj za taký krátky čas si niekto ako ona bol schopný červenovlásku obľúbiť.
„Lebo sesternica zaspáva v dome na každom mieste a na ulici na mňa ľudia stále zazerajú, preto,“ uchechtla sa. Nebola to pravda, ale nechcela to rozoberať a blondýnke robiť ďalšie starosti, preto to povedala najpresvedčivejším tónom, akým len vedela. Zdalo sa, že Temari jej verí.
„Kto je tvoja sesternica?“ zvedavo na ňu pozrela a Sayuri si všimla, že už má jedlo pred sebou a začala sa v tom najprv hrabať a potom jesť.
„Anaya,“ povedala jednoducho a pohodila hlavou.
„Tá Anaya, čo robí stráž?“ zvraštila Temari obočie. „Aha, fakt, niečo mi hovorila, že jej príde príbuzná, či čo.“
Mykla plecom a napila sa.
Keď mala Sayuri dojedené, vypila čaj a s Temari sa zdvihli, zaplatili a znovu sa vydali na prechádzku.
„A čo Gaara?“ vypálila na ňu Temari tému, ktorá ju svrbela na jazyku od doby, čo ju stretla. Sayuri sa zasekla v pohybe.
„Kazekage? Čo s ním?“ nakrčila nos a nahodila nervózny tón.
„Nó... Ako sa ku tebe chová?“ Temari bavilo vidieť červenovlásku v nervozite.
„Ako ku každému inému Shinobimu Suny?“ povytiahla obočie a pravý kútik úst vyzdvihla nahor. Snažila sa hovoriť v hádankách.
„Ale ja som jeho sestra, ja to neviem, to je ako?“ našla Temari nový argument.
„Temari... Nechaj tak, dobre?“ skrivila pery do úsmevu a zaťala zuby, takže jej na tvári vznikol mierne kyslý výraz.
„Prečo by som mala?“ Temari nahodila výraz alá; Ja nič, ja muzikant.
„Tak sa napríklad spýtaj tamtoho, keď ťa to tak zaujíma!“ ukázala niekde za ňu Sayuri bez toho, aby sa čo i len pozrela. Temari sa otočila na ukázané miesto a vyprskla smiechom. Sayuri sa tam s hrôzou pozrela, následne zabodla pohľad do zeme a do tváre sa jej nahrnula červeň. Stískala pery, aby sa nerozosmiala. Stál tam zaseknutý v pohybe - povestný Sabaku no Gaara.
Ajaj, problém, napadlo hneď Sayuri.
Gaara k nim zablúdil ľahostajným pohľadom, ale skoro sa mu spod masky pokerového hráča vyhrabal nechápavý výraz.
Zakrútil nechápavo hlavou a pokračoval vo svojom osobnom maratóne.
„Dobre, na teraz to nechám tak,“ rozsúdila Temari a Sayuri si vydýchla.
„Zatiaľ,“ dodala blondýnka a Sayuri sa zaškaredila a spravila na Temari pár nespokojných grimás.
Ale má pravdu... Ako sa ku mne chová? Zamyslela sa červenovlasá.
„Dobre, ja už pôjdem, skúsim odbarikádovať Kankura a pozdravuj Anayu. Maj sa!“ vyparila sa Temari a Sayuri sa ocitla sama stále vo svojich myšlienkach. Prebehli jej dve Temarine slová. Maj sa. Ako to dopadlo naposledy?

„Neboj sa, dobre to dopadne,“ chlácholivo sa usmial chlapec a červenovláska smutne sklopila hlavu.
„Budeš mi chýbať,“ zamrmlala nespokojne. Pohodil hlavou a objal ju. Stisla ho v páse a položila mu hlavu na rameno. Cítila sa tak bezpečne...
„Vrátim sa, neboj... Maj sa!“ odtiahol ja, vtisol jej jemný bozk na čelo a už ho nebolo.
Odišiel od nej... Nechal ju tam samú, úplne samú.
A nevrátil sa.

Kyslo sa uškrnula a aj cez zlý pocit sa vybrala domov.