RM: Ako to bolo a bude 3

Niekde na severných hraniciach Zemi Ohňa so Zemou Zvuku vypukli nepokoje. Po silnom zemetrasení, ktoré sa prehnalo oblasťou nastal v okolitých dedinkách a mestách zmätok. Všetci dostali príkaz ísť sa schovať do neďalekého krytu.
Jeden chlapček, mohol mať nanajvýš päť rokov, pevne zvieral ruku svojej mamy a bosými nôžkami cupital povedľa nej. V tom sa potkol a spadol na zem. Vytrhol sa svojej mame, ktorá sa behom chvíľky stratila v dave. Vystrašene sa posadil na zem, hľadajúc ostarnutý bochník chleba, ktorý sa mu podarilo zachrániť z domu. Keď ho našiel a postavil sa, uvidel záblesk na oblohe. Slzy sa mu nahrnuli do očí, búrky nemal rád, veľmi sa ich bál. Skôr, než sa hystericky rozplakal, našla ho jeho mama a vzala ho na ruky. Pevne ju objal okolo krku, mama sa aj so svojím synčekom otočila a bežala spolu s davom utekajúcich ľudí do krytu. Chlapček smutne zdvihol pohľad od chleba, ktorý stále zvieral a pozrel sa na oblohu. Ďalší blesk ožiaril obrovskú horu. Až teraz si uvedomil, že tam tá hora je. Za svoj krátky život si ju nikdy nevšimol. Upieral na ňu zrak a potom uvidel oko. Obrovské fialové oko. Patrilo tej hore. A odrazu sa tá hora postavila na vlastné nohy, k oblohe zdvihla dva páry obrovských rúk a zaručala. Strašný hluk. Chlapček v nemom úžase pozoroval, čo sa bude diať ďalej. Bol už natoľko vyľakaný, že nedokázal ani plakať, ani kričať, dokonca mu ani slzy z očiek nestekali po líčkach. Jednoducho povedané, iba sa nemo prizeral. Potom pocítil, že niekto v rýchlosti narazil do chrbta jeho mamy a pritom chlapček nechtiac pustil chlieb. Uvidel ho dopadnúť na zem, niekoľko párov nôh z chleba urobilo veľké omrvinky. Jediné jedlo, aké stihol nájsť a narýchlo vziať zo svojho chudobného domčeka, aby on a jeho mama mali čo jesť, bolo preč. Vtedy zaboril hlavu do pliec svojej mamy a rozplakal sa.

Ráno ďalšieho dňa dostala Konoha hlásenie o nepokojoch na hranici. Hlásenia hovorili niečo o „živej hore“, „hore s okom“ a podobné nezmysly. Tak, ako ľudia žijúci na danom území, aj Hokage bola zmätená. Čo to má znamenať?
Do pracovne Hokage prišla Shizune s najnovšou správou o situácii: „Tsunade-sama, prieskumný tým, ktorý ste na hranice poslala ráno, už dorazil na miesto a poslali nám hlásenie. Píšu, že dva klany zeme Ohňa sa vzájomne začali obviňovať z daných problémov. Taktiež zistili, že jeden z klanov robil nepovolené testy v danej oblasti. Aj testy na ľuďoch. Ibaže nie sú si istý, či presne na tom mieste, kde sa začala hora pohybovať, ba či vôbec niečo testovali.“
Tsunade sa poďakovala Shizune za správy. Poslala ju, aby sa pripravila na misiu, veď je potrebné poslať tam medikov. Tsunade začala premýšľať, koho tam pošle z konožskej nemocnice.

Naruto otvoril oči, lenivo si ich pretrel a posadil sa na posteľ. Slnko už bolo vysoko. Vyšiel na svoj malý balkónik a zahľadel sa na Konohu. Mysľou však blúdil niekde v spomienkach.
Včera to bol úžasný deň. pomyslel si. Chcel sa vrátiť do tréningového centra, vyskúšať si nejaké nové metódy tréningu. A veď prečo by aj nemohol? Keby mal mať dnes misiu, už dávno by bol mimo svoj byt. Obliekol sa, najedol a už trielil k severným lesom. Ako prechádzal svojím rodným mestom, všimol si, že dnes sa ľudia chovajú trošku inak. Zbiehajú sa v skupinkách a niečo si šepkajú. Čo asi riešia?
Už aj v lese Vĺn sa vedelo o problémoch, ktoré sa udiali predchádzajúcej noci. Klan Hashibami už obdržal žiadosť o pomoc od jedného z klanov. Bol to riečny klan, jeho ľudia sa starali o poľnohospodárov a remeselníkov, ktorí síce nepatrili do ich rodiny, ale v mieri si nažívali v jednej obrovskej dedine. Asi pol hodinu pešej chôdze od tejto dediny sa nachádzala druhá, trošku menšia. Bola to dedina klanu, ktorý žil v skalnatých horách. Svoje domy a chrámy mali vytesané priamo do holej skaly. Stromy tu rástli len zriedkavo a mali len jednu studňu s trochou vody. Tieto dve dediny spájala obchodná cesta. Lenže po tomto incidente bola cesta uzatvorená a tajomstvá o oboch dedinách, ktoré doteraz držali obe v tajnosti, sa začali vyzrádzať. Jedna dedina obviňovala druhú z nečistých obchodov, z prevádzkovania čierneho trhu, z používania chemických hnojív, ktoré boli pre ľudí i zvieratá vysoko nezdravé, ba až životu nebezpečné. Čo sa však dozvedel riečny klan o svojom dlhoročnom partnerovi, terajšom nepriateľovi, bolo priveľa. Riečny klan totiž zistil o vysokohorskom klane, že prevádzal testy na ľuďoch. A niekto z riečnych ľudí prišiel s teóriou, že práve v tú osudnú noc ich chcel vysokohorský klan všetkých vyhladiť. Lenže niečo sa pokazilo a namiesto toho, aby hora zaútočila, sa otočila a odkradla do temnej noci. Samozrejme, vysokohorský klan všetko poprel. A teraz prebieha vyšetrovanie, čo sa to vlastne udialo. Tieto dva klany by na seba samé nezaútočili, zavolali by si na pomoc ninjov z iných klanov a tak by sa spustil kolobeh nenávisti v zemi Ohňa. Stačí iskra a horí celý les. Preto, keď riečny klan žiadal o pomoc od okolitých klanov a dokonca aj od Konohy, je to iba v rámci nezávislého vyšetrovania. Nikto nechce rozvrátiť zem Ohňa. A riečny klan chce dokázať, že naozaj nemôže za to, čo sa v tú noc stalo. Zložité?

„Hej, Naruto! Čo tu dnes robíš?“ spýtal sa Shira, ktorý sa práve dozvedel túto správu.
„Ahoj, Shira! Prišiel som si zatrénovať, ak to nevadí!“
Shira sa pozrel na jouninja, ktorý mu predal informáciu. Ten iba prikývol a kútikmi úst naznačil, aby sa Naruto nemotal po dedine bez dozoru a obzvlášť, aby nezasahoval do vecí, do ktorých ho nič nie je.
„Mám voľno, ak chceš, pôjdem s tebou do tréningového centra.“ povedal Shira a nenútene sa usmial.
„Super!“ zaradoval sa Naruto.
Možno Shira Naruta ešte dobre nepoznal, ale vedel, že pred ním sa nemusí na nič hrať. No nemal náladu hovoriť mu o podivnej situácii.
Ako kráčali dedinkou klanu Hashibami, Naruto spozoroval podobné správanie aj na tunajších ľuďoch. Tiež sa zbiehali do skupiniek a niečo si šepkali, ibaže tu boli skupinky menšie a neboli tak časté ako v Konohe.

„Tak, čo si chceš dnes vyskúšať?“ spýtal sa Shira, keď už prekonali nekonečné množstvo schodov. Naruto dychčal na lavičke. Shira sa usmial. Keď bol menší, tieto schody neznášal, no ani teraz ich nemal v láske.
Keď sa obaja vydýchali, Naruto sa porozhliadol. Ako včera, tak ani dnes nevedel, kde má začať.
Shira mu teda pomohol: „Dnes by sme si mohli dať iba tréning taijutsu, čo ty na to? Dáme si na nohy záťaže a môžeme začať.“
Naruto prikývol a rozbehol sa dole k jednej zo staníc. Shira urobil to isté, no musel zrýchliť, aby Naruta predbehol a zaviedol ho k správnej stanici. A tréning začal.
Asi po hodine tvrdého tréningu si dali Naruto so Shirom prestávku. Naruto si zložil záťaže z nôh a masíroval si nohy. Shira sa oprel o stanicu, pri ktorej trénovali a zadíval sa na oblohu. Tam uvidel sojku. Zletela z oblohy a pristála Shirovi pri nohách. Zaškriekala niečo v zmysle „misia“ a opäť vyletela vysoko na oblohu. Naruto spýtavo pozrel na svojho kamaráta.
„Eh, dostal som misiu. Teda dostanem misiu. Sojky sú vtáky, ktoré sa naučia perfektne imitovať zvuky zvierat, ľudí, rôznych strojov. Dokonca sú schopné naučiť sa aj rozprávať. Sú to také lesné papagáje. No a my ich využívame na rýchly posun informácií. Sojky sú veľmi šikovné. Môj pradedo kedysi pásaval ovce a mal na to svoje miesta. Raz pri jeden lúke si všimol vysoký strom, na ktorom si spravili hniezdo práve tieto sojky. Rád ich pozoroval. O niekoľko dní prišiel domov s historkou, že keď sa už chcel vrátiť domov, začul jednu z oviec békať niekde v kríkoch. Tak ju začal hľadať, no nemohol ju nájsť. Raz ju počul z jednej strany, raz z druhej. Ani nevie, čo ho neskôr prinútilo zdvihnúť hlavu hore, no nad sebou uvidel jednu mladú sojku. A tá znovu zabékala. Smial sa, vraj kvôli nej skoro dušu vypustil.“
Naruto sa usmial.
Prehovoril opäť Shira: „Prepáč, asi už budeme musieť skončiť. Nechcem nechať Radu dlho čakať. A keď sa teraz stala tamtá udalosť, tak asi vieš, že času nie je nazvyš.“
Shira sa nervózne rozlúčil s konožským chlapcom a zmizol. Naruto ostal na širokom priestranstve sám. Aká udalosť?

Povzdychol si, vzal závažie, s ktorým trénoval on a Shira, a vošiel do stanice, aby ich vrátil na miesto, z ktorého ich vzal. Trošku lepšie sa porozhliadol po stanici, keď tu zrazu začul nejaké hlasy. Hlasy patrili dvom mužom, ktorí stáli pred chatrčou, v ktorej bol Naruto.
Ešteže dvere zabuchol prievan. pomyslel si Naruto a pozrel na zatvorené, no nezaistené dvere.
Po chvíľke ticha začul tie hlasy opäť. Dokonca rozoznal, čo hovoria a tak zvedavo počúval.
„Čo sa to vlastne deje? Rada zvolala takmer všetkých voľných ninjov. A počul som, že i v Konohe majú pohotovosť.“
„Ty to ešte nevieš? Niekde na severnej hranici Zeme Ohňa bola vyľudnená jedna z tamojších dedín. Bežný obyvatelia sú v úkrytoch, ninjovia v pohotovosti, hlava ich klanu pracuje na obrane. To by nebolo to najhoršie, no zrejme táto dedinka bola napadnutá svojou partnerskou dedinou. Už iba boh vie, čo sa tam skutočne deje.“
„To musí byť naozaj vážne, keď aj Konoha dostala hlásenie.“
„Každopádne nemáme čas, už dávno sme mali stáť pred Radou a prijímať rozkazy.“
„Pravda. Poďme!“
Naruto ešte chvíľku počkal v tmavej budove, potom opatrne otvoril dvere. Vzduch bol čistý. A to doslova, dokonca ani na oblohe nebolo mráčika.
Naruto uprel pohľad na oblohu a pomyslel si: Musím zistiť viac!