Posledný šťastný deň Itachiho

Bol sparný slnečný deň. Dnes som nemal naplánovanú žiadnu misiu, tak som mohol ostať doma a relaxovať. Za posledný mesiac som si teda veľmi neodpočinul. Prešiel som celú Ohnivú zem. Ako kapitán ANBU som mal zo všetkých členov najviac práce. Toto voľno mi zariadil Hokage, takže som mu bol neskutočne vďačný.
Ležal som len tak v posteli. Bola taká mäkučká... Ani náhodou sa to nedalo porovnať s vetvami stromov alebo tvrdou zemou. I keď bolo ráno, a budík mi už dávno zvonil, mne sa zatvárali oči. Nepremáhal som ich. Nechal som viečka klesnúť dolu, a moje oči sa ocitli v tme.
Sníval sa mi príšerný sen. Bol tam len môj mladší brat a ja. Padal do priepasti. Kričal. A ja som sa pohyboval príliš pomaly na to, aby som ho zachytil. Zobudil som sa úplne mokrý. Tričko bolo na mne priam nalepené. Pozrel som na hodinky. Spal som len slabú polhodinu. Prezliekol som sa a ustal si posteľ. Potom som sa pobral do kuchyne naraňajkovať sa.
„Dobré ráno,“ mama umývala riad. Otec bol zrejme v práci, lebo nikde v dome som necítil jeho chakru.
„Ako si sa vyspal? Pred malou chvíľkou som bola v tvojej izbe, a bol si akýsi nepokojný...“ Starostila sa.
„Len zlý sen,“ pokúsil som sa na ňu čo najpresvedčivejšie usmiať. Na pulte som v tú istú chvíľu zbadal koláč. Najlepší koláč, ktorý vie napiecť len ona. Keby sa v Konohe robila súťaž o najlepšiu pekárku, mama by ju určite vyhrala so stobodovým náskokom. Načiahol som sa, a nabral si za plný tanier koláčov, „Sasuke ešte spí?“ Opýtal som sa s plnými ústami.
„Najskôr dojedz, Itachi,“ dala ruky v bok, „a áno, ešte spí.“ Výborne. Do už aj tak plných úst som si natlačil ďalšie tri koláče, a bežal za ním. Dnes sa mu môžem konečne venovať naplno.
Potichu som otvoril dvere. Spinkal ako anjelik. Polovica periny bola zošuchnutá na zem, jedna ruka za hlavou, druhá visela z postele von, a nohy mal tiež v nezvyčajnej polohe. Pomaly som k nemu prikradol na špičkách, a sadol si na kraj postele. Po tom príšernom sne som ho musel vidieť, a uistiť sa, že je v poriadku. Sedel som pri ňom asi desať minút. Potom ospanlivo otvoril oči, a zaostril na mňa.
„Nii-san,“ posadil sa a ponaťahoval sa, „deje sa niečo?“
„Dnes mám voľno. Môžeme ísť spolu trénovať. Už som ti to veľakrát sľúbil a teraz-“ jeho objatie mi vyrazilo dych. Postrapatil som mu vlasy. Ako málo mu stačí ku šťastiu...
Rýchlo do seba nahádzal raňajky. Musel som ho krotiť, aby mu z takého rýchleho jedenia nebolo zle. Šťastie a radosť z neho priam vyžarovali, ako keby bol slnkom. Potom sme sa pobrali von pred Konohu. V lese bolo skvelé miesto na tréning.
„Čo by si sa chcel naučiť?“ Opýtal som sa ho, keď som z pleca skladal dolu tašku plnú kunaiov a shirukenov.
„Hmm...“ zamyslel sa, „chcel by som vedieť hádzať kunaimi ako ty.“ Uff...
„Nie je to ľahké. Mne to trvalo dlho, kým som svoje oči a pohyby vytrénoval na takú úroveň. A základom je mať sharingan,“ jeho tvár posmutnela, a ja som si uvedomil, aký musí byť deprimovaný z toho, že ako jediný z nášho klanu z detí v jeho veku ešte neovládol sharingan, „ale s pohybmi môžeme začať už dnes,“ usmial som sa na neho. Snáď som ho predchádzajúcimi slovami neranil.
Bolo veľmi zábavné sa naňho pozerať. Musel som potláčať smiech. Na konci bol už tak unavený, že sa potkol o vlastné nohy. Odniesol som ho na chrbte, ako nespočetne veľa ráz predtým.
„Zastavíme sa?“ Ukázal som prstom na cukráreň, okolo ktorej sme prechádzali. Milujem cukrárne. Človek tam nájde skvelé veci. A hlavne chutné. Vošli sme dnu. Už ma tu veľmi dobre poznali. Sasuke zliezol z môjho chrbtu, a tvár nalepil na sklo chladiaceho pultu.
„Úžasné,“ zákusky, lízanky, ryžové guľky s plnkou a iné žiarili farbami od výmyslu sveta. Po dlhom vyberaní sme skončili s plným stolom sladkostí. Väčšina bola bračekova. Ja som sa uspokojil s omusubi. Nič iné mi v tom momente ku šťastiu nechýbalo.
Tento krát som Sasukeho niesol domov na chrbte preto, lebo sa prejedol a bolo mu nevoľno.
„Itachi... Si ten najlepší nii-san na svete,“ pritúlil sa ku mne. Usmial som sa. Toto bol skvelý deň. Bolo krátko poobede, keď som Sasukeho posadil na stoličku v izbe. Mama ustarostene pribehla k nemu a okamžite po mojom vysvetlení, čo všetko zjedol, mu dala tabletku na žalúdok. Potom som ho uložil do postele a vrátil sa.
„Mám nejaký zvláštny pocit,“ vyliezlo zo mňa.
„Aj ty si sa prejedol?“ Už vyťahovala krabicu s liekmi.
„Nie, mami. Toto je iné. Dnes som prežil asi svoj najšťastnejší deň v živote. Konečne som sa mu venoval ako správny brat.“
„Neboj, takých dní ešte bude,“ rozstrapatila mi vlasy.
„Verím, že áno.“
„Zajtra máš nejakú misiu?“ Opýtala sa ma so záujmom.
„Ešte neviem. Zajtra ráno mám prísť za Hokagem. Ale určite sa niečo nájde...“ Posmutnel som. Táto práca ma zo začiatku veľmi bavila. Ale v poslednej dobe som priveľa zabíjal. Nenávidím zabíjanie. Hlavne vtedy, keď obete nemajú ani najmenšiu šancu na výhru. Môj sharingan z nich neprekonal ešte nikto.
Postavil som sa, a odišiel do svojej izby. Potreboval som chvíľku pre seba. Chcel som trochu prevetrať svoj Mangekyo sharingan, ktorý som len nedávno dostal od Shisuia, a ešte som sa ho nenaučil úplne ovládať, no akonáhle som ho aktivoval, oči mi zachvátila bolesť. Čiže moje cvičenie veľmi rýchlo skončilo. Tak som teda vyskočil cez okno a pobral sa von poprechádzať sa.
Po ceste som postretal svojich kamarátov zo svojho klanu. Už to nebolo, ako voľakedy. Báli sa ma. Báli sa sily mojich očí. A odkedy som sa stal kapitánom ANBU, držali sa odo mňa ešte ďalej. Dnes však boli ku mne výnimočne milí, priateľskí, a dokonca sme spolu zašli aj na kvapku saké. Aký to bol len zvláštny deň. Obklopila ma akási podozrievavá nálada. Po príchode domov som zistil, že je brat hore, je mu lepšie a znovu prekypuje energiou. Zahrali sme si šachy, a ani som sa nenazdal a bol večer. Ako rýchlo ten deň uplynul. Všetci sme sa spoločne aj s otcom navečerali, a po veselom rozhovore sme sa pobrali do svojich postelí. Ľahol som si, a ani som nemal čas o tom všetkom premýšľať, keďže som takmer okamžite zaspal ako kameň.
Snívalo sa mi, že som bol spútaný reťazami v čierno-čiernej tme. Nemohol som sa poriadne nadýchnuť, ani pohnúť. Musel som stále pretrvávať v tej istej polohe.
Keď som otvoril oči, bolo už dávno ráno. Prečo mám posledné dve noci nočné mory? Obliekol som si svoj výstroj ANBU a hneď nato som zamieril von. Nechcel som jesť. Mal som zvláštne mravčenie v žalúdku. Ani ten zvyšok maminho včerajšieho koláča ma nepresvedčil, aby som raňajkoval. Cestou von som stretol rozospatého Sasukeho.
Ani neviem ako som sa ocitol v budove s červenou strechou so znakom ohňa.
V ten deň som dostal za úlohu hlásiť, o čom sa hovorí na každom stretnutí Uchiha klanu. Presne v ten deň sa začalo moje osobné peklo. Už viac šťastných dní nenastalo. Každou minútou som si uvedomoval viac a viac, čo táto misia bude vyžadovať na jej konci...