Zbohom, Naruto-kun

Tak som sa rozhodla pre zmenu obrázku, pretože tento našla Yamako-san a nemohla som odolať. Geniálne vystihuje situáciu a patrí jej veľké ĎAKUJEM :)

,,Hinata, pozri sa byakuganom, čo sa deje na bojisku. Cez ten dym nie je nič vidieť!“ kričala na mňa Sakura, ktorá stála o niekoľko metrov ďalej a zacláňala si oči. Nevideli sme nič, ale vedeli sme, že je všetkému koniec. Vedeli sme, že sme zvíťazili. Vedeli sme aj to, že naši priatelia sú zranení... mŕtvi. Nevedeli sme však jedno. A to, kde sa nachádzajú Naruto so Sasukem pretože posledný úder, posledná zasadená rana, ktorá všetko ukončila nás zahalila do závoju prachu a smrti.
Prikývla som. Na nič viac som sa nezmohla, pretože už som sa cítila vysilená a hlas sa mi zasekával v hrdle. Sústredila som všetku svoju silu a energiu a použila som byakugan. Cítila som, ako ma štípu oči. Už boli dosť ponamáhané. Okolo nich mi naskákali jemné žilky a mohla som sa pozerať všade kam som len chcela, ale jediné čo ma zaujímalo bolo, kde je Naruto. Moja láska... zvládol to. Porazil nepriateľa. Vedela som to.

Má lásko, nech všechno za sebou,
Tluč uvnitř mě, nech se zaslepit.
Má lásko, našel jsi mír,
Hledal jsi úlevu.

Prerazila som ten kúdol dymu a zbadala som Sasukeho , ako leží na zemi... nie... plazil sa... plazil sa a popri tom vykašliaval krv. Snažil sa dostať k niečomu, čo som nevidela. Zamerala som sa tým smerom kam šiel a zbadala som ako niekto leží na zemi. Blonďavé vlasy a oranžovo-čierna kombinéza. Nie...

Podlehl jsi tomu volání,
Využil jsi příležitost a
Padl pro nás.

,,Nie!“ vykríkla som ako v sne. Môj hlas trhal ušné bubienky, trhal mi srdce na kusy a niesol sa cez mračno až k nemu. Všetci naokolo sa strhli a s hrôzou sa na mňa dívali.
,,Hinata, čo sa deje?! Čo vidíš?!“ kričal na mňa Shikamaru a ponáhľal sa ku mne.
,,Môžeme tam ísť? Je to bezpečné?“ pýtala sa Ino a pohla sa mojím smerom.
,,Nie! Nie! Nie! Naruto!“ kričala som ako pomätená a rozbehla som sa tým smerom. Zoskočila som z veľkej skaly a ignorovala som tú nechutnú bolesť, ktorá sa usadila na mojom bezvládnom tele.
,,Hinata!“
,,Kam ideš?! Vráť sa!“
,,Hinata, nesmieš tam ísť!“
,,Hinata?!“
Ignorovala som krik všetkých, ktorý sa ma snažili zadržať na mieste a zabraňovali mi v tom, aby som sa mohla k nemu dostať. Ignorovala som volanie späť. Nevnímala som ich hlas. Jediný, ktorý som počula bol Sakurin, pretože tá sa ma nesnažila zadržať na mieste. Nie. Ona vycítila, že sa stalo niečo hrozné. Niečo bolestivé, niečo, čo som nedokázala povedať a vrhla sa tam so mnou. Bežala po mojom boku a prerážala skaly svojou brutálnou silou aby nám tú cestu tam uľahčila. V jej hlase sa ozývala panika a strach rovnako ako v mojom srdci.
,,Naruto!“ kričala rovnako ako zmyslov zbavená a z plnej sily vrazila do skaly, ktorá sa roztrieštila na milión menších.
,,Sasuke?!“ zalapala po dychu, keď sa o niečo potkla a dopadla tvrdo na zem. Obzrela som sa, chcela som jej pomôcť vstať a pri tom som sa pozrela na telo, ktoré nám ležalo pri nohách. Sasuke. Lapal po dychu a snažil sa ďalej plaziť k Narutovi a pri tom za sebou zanechával cestičku od krvi. Chrčal a ťahal svoje zúbožené telo. Sakura zaťala päste a pomohla mu na nohy. Ťahala ho za ním. Ja som pokračovala v ceste. Poznáte ten hrozný pocit v sne, keď utekáte ale nie dostatočne rýchlo? Tak som sa cítila ja, keď som utekala za jediným človekom, ktorý bol pre mňa všetkým. Pevnou pôdou pod nohami, slnkom, ktoré ma sprevádzalo vo dne, mesiacom, ktorý ma obdarúval lúčmi v noci, kyslíkom, ktorý som musela dýchať, aby som prežila a vodou, ktorá ma ukojila. A teraz ma potrebuje... ten, ktorého som potrebovala vždy ja! Ten, ktorý ma naučil milovať. Ten, ktorý mi ukázal cestu ninji. Ten, ktorý bol pre mňa všetko na svete. On, ktorého som si všimla už ako dieťa. On, ktorý ma ochraňoval už ako malú. Povzbudzoval ma, usmieval sa na mňa, prekypoval radosťou aj keď svet bol chmúrny a ľudia zlí.

Přišel jsi zamyšleně, miloval mě věrně.
Naučils mě cti, udělals to pro mě.

Vynorila som sa z toho nechutného dymu zapáchajúceho po zhorenom mäse, smrti, bolesti, pote a krvi. Nezaujímalo ma, že nemám dostatok kyslíka v pľúcach, lapám po dychu a zahmlievajú sa mi oči. Zbadala som ho, ako leží na zemi a mierne sa mu nadvihuje hrudník. Plytko dýchal a jeho oči hľadeli na modrú oblohu.
Každým krokom, ktorý som k nemu urobila som mala pocit, že sa rútim k zemi. Vidieť ho takto ma dostávalo na kolená, ale silou vôle a poháňaná láskou k nemu som sa držala na nohách. Pribehla som k nemu a prudko som zastala. Posledných pár centimetrov som sa priam šmýkala a všade lietali kamienky a okolie mojich nôh zahalil prach. Skĺzla som na kolena a naklonila sa nad neho. Jeho čelenka ležala o niekoľko metrov ďalej. Bola úplne zničená a blond ofina mu padala do očí farby oceánu.
,,Naruto-kun.“ Zašepkala som potichu a pohladila som ho po zaprášenej tvári. Narutove oči vyhľadali tie moje a zahľadel sa na mňa. Videla som v nich vďaku, že som ho našla.
,,Odnesieme ťa do nemocnice. Vydrž ešte chvíľku. Prosím.“ Mrmlala som horúčkovito a vyberala som si z batohu obväzy a peroxid vodíka. Kde je tá Sakura?! Musí ho vyliečiť.
,,Nie...“ zachripel tak, že ledva som počula jeho hlas. Pozrela som sa na neho a videla som, že sa usmieva.
,,A-ale j-“ chcela som namietať, vynadať mu, že je zasa taký ľahkovážny ako vždy.
,,Hin... nepôjde to. Radšej... radšej si ušetrím tú chvíľu na pár slov ako-“ zakuckal sa a začal kašlať. Jemne som ho chytila za plecia, tak aby som mu neublížila a prevrátila ho na bok, aby mohol vypľuť krv, ktorá mu zabraňovala v rozprávaní. Odpľul si a s námahou utrel krvavé pery do rukáva na svojej špinavej kombinéze. Znovu som ho prevrátila na chrbát a vzala som jeho hlavu do rúk a položila som si ju na kolená. Oddýchol si so značnou úľavou a ospravedlňujúco sa usmial.
,,Prepáč mi to.“ Ospravedlňoval sa mi. Za to, že je zranený! Pokrútila som hlavou a nadýchla sa, aby som sa nerozplakala. Musím byť silná, aspoň teraz. Aspoň raz. Jeho hlas bol tak neskutočne slabý, že som musela naťahovať uší. Moje oči tikali po jeho tele a hľadala som najhoršiu ranu, ktorú by som ošetrila, ale tých tam bolo nespočetne veľa a nevedela som na ktorú sa mám vrhnúť skôr.
,,Sakura!“ kričala som hystericky smerom kde som ju naposledy videla. Určite zachraňuje Sasukeho, ktorý je na tom tiež zle.
,,Hin... Hin...počúvaj ma.“ Prerušil moje srdcervúce výkriky a chytil ma za ruku. To ma prinútilo odtrhnúť hlavu od miesta, kde by sa mala Sakura nachádzať a pozrela som sa na Naruta, ktorý mi z celej sily stískal ruku, ale bol tak slabý, že to bolo skôr pohladenie.
,,Som tak... tak šťastný, že si tu. Toľko...toľko som ti toho chcel ešte povedať. A...“ striaslo ho a pevnejšie mi zovrel ruku, keď od bolesti zvraštil tvár. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nezniesla som pohľad na to ako trpí.
,,Som v poriadku.“ Povedal skôr, ako som stihla otvoriť ústa. Vedela som, že ma chlácholí. Vždy to tak robil.
V tom sa z dymu vynorila Sakura, ktorá mala Sasukeho podopretého a ťahala ho naším smerom. Položila ho na zem vedľa Naruta a rýchlo sa pustila do liečenia. Dlane jej nad jeho telom rozžiarilo zelené svetlo.
,,Sakura... dobre vieš, že to nezaberie.“ Šepkal jej a snažil sa odsunúť jej ruky.
,,Idiot. Drž zobák.“ Prerušil ho Sasuke škrípajúc zubami. Po líci mu stekala slza a vytvárala si na jeho špinavej tvári bledú cestičku.
,,Som rád, že si v poriadku.“ Naruto svoj pohľad presmeroval na neho a pri tom sa jemne pousmial, načo Sasukemu po tvári stiekla ďalšia slza.
,,Viem sám... že to nevyliečiš Sakura. Zranenia sú... hlb-“ znovu sa zakuckal a vypľul krv vedľa seba. Rozklepala som sa a rozplakala. Nemohla som sa tváriť na silnú, keď som videla ako aj Sakura aj Sasuke plačú a Naruto sa usmieva, akoby sa nič nedialo, akoby to bolo len jednoduché zranenie a on...
Opäť sa na mňa pozrel a venoval mi dlhý pohľad.
,,Hinata... prečo som si nikdy nevšimol, že ma... že ma...“ tentoraz mu z kútikov očí vytiekli slzy a mykol sa od bolesti.
,,Miluješ?“ vyhŕkol sprudka a privierali sa mu oči. Jemne som ním potriasla, aby som ho prebrala a pri tom som šepkala jeho meno a dusila som bolesť, ktorá sa snažila prehrýzť von. Pozrela som sa na Sakuru, ktorej slzy tiekli potokom a stále liečila. Zacelili sa mu tie ľahké rany, ale v bruchu tak hlboká rana, že sa z nej valila tmavá krv páchnuca po hrdzi sa nie a nie zaceliť.
,,Vieš... vojnu sme vyhrali. Heh.“ Naruto sa jemne zasmial a oblizol si suché pery. Utrela som si slzy, ale boli tu nové. A stále ich len pribúdalo. Šteklili ma na spodku tváre.
,,Bude mier... a ja som... ja som chcel po vojne... ten zbytok života prežiť s tebou.“ Zakvílila som a sila tej vety ma donútila nahnúť sa dopredu nad neho a pritlačiť si jeho tvár k sebe. Objať ho na tú chvíľku. Môcť ho držať. Telo sa mi otriasalo vzlykmi a Naruto mi jemne stískal ruku.

Dnes večer budeš dobře spát,
Budeš na mě čekat, má lásko.

,,Som unavený.“ Zašepkal a opäť privrel oči.
,,N-nie... Naruto, nie... ty tu zostaneš. Nemôžeš odísť bezo mňa, nemôžeš ma nechať... nechať ma samú!“ vykríkla som, až sa strhol a ja s ním. Naruto sa klokotavo zasmial.
,,Milujem ťa Hinata... hovorím ti to tak neskoro. Ale ja, ja ťa tam budem čakať. Sľubujem.“ Mala som chuť vytrhať si vlasy od zúfalosti, že ho strácam. Nemôže ma opustiť, nemôže odísť a nechať tu všetkých. Zahodiť svoj sen a sledovať nás len zvrchu!
,,Moje srdce je tu...“ zašepkal mi do ucha a keď som sa odklonila, svoju ruku s námahou priložil na miesto, kde som mala ja to svoje.
,,Vždy tam bude.“ Hovoril to takým zmierlivým tónom, vedel, že sa blíži koniec a ja som sa začala zmierovať tiež. Slzy nasiakla jeho kombinéza a moje srdce sa trhalo na kusy. Miluje ma. Vedela som to, že ma miluje. Dal mi všetko čo len mohol. Dával mi seba v tejto chvíli.

Teď jsem silná (Teď jsem silná.)
Dal jsi mi všechno,
Dal jsi mi vše, cos jsi měl a teď jsem celá.

Má lásko, nech všechno za sebou,
Tluč uvnitř mě, nech se zaslepit.
Má lásko, podívej, co dokážeš,
Uzdravuju se, budu s tebou.

,,Tak veľmi by som si prial, aby som mal viac času.“ Pery mu zbledli a dostal zimnicu. Už sa to blíži.
,,Chcel by som... aby sme šli na rande. Aby sme mali svadbu a malé deti.“ Jeho slová by sa zdali neuveriteľné keby ich vyslovil v inej situácii, ale teraz, keď sa blížila neľútostná služobníčka samotnej smrti, jeho rozmýšľanie bolo úplne na inej vlne. Stislo mi srdce a prehltla som horúce slzy.
Nemohla som uveriť tomu, že hľadím na najodvážnejšieho ninju, na muža môjho srdca, chlapca mojich snov, človeka, ktorý prežil neľútostné detstvo a aj tak mal vieru v dobro, miloval Konohu viac ako hocikto iný aj keď sa k nemu všetci správali hrozne a ochraňoval ju z celého svojho srdca, za každú cenu a dal jej všetko dobré zo seba. Neverila som, že sa pozerám na človeka, ktorý ma naučil veriť a plniť si svoje sny, ako tu zomiera a hovorí svoje posledné slová s námahou. Priam som videla ako prosí smrť, aby ešte chvíľočku počkala než si ho vezme so sebou, než sa pridá k svojej rodine a ľuďom, ktorých miloval, len aby tu ešte chvíľočku pobudol a povedal mi čo mal na srdci. Sakura a Sasuke mlčky hľadeli na nás a utiahli sa trochu ďalej. Sakura v Sasukeho náručí plakala a on ju ukľudňoval, no sám nedokázal zabrániť slzám, ktoré si razili cestu po jeho tvári. Ona to s tým liečením vzdala. Sama nemala už ani štipku chakry a rany sa nedali zaceliť. Boli to tak vážne poranenia, že sama vedela, že by ho zachránil len zázrak. Tak prečo žiadny neprichádza?!

Vzal jsi mě za ruku, měl jsi v plánu
Dát mi své srdce.
Požádala jsem tě o tanec.

Miloval jsi poctivě, vzdal ses, čeho jsi mohl.
Naučils mě cti, udělals to pro mě.

Naruto vypľul ďalšie kvapky krvi. Prevrátila som ho na bok a nechala ho tak. Lepšie sa mu dýchalo a mohol vykašliavať krv, ktorá sa mu hromadila a snažila sa dostať von aj iným otvorom ako tými, ktoré boli poranené. Vnútorné krvácanie sa zhoršovalo.
,,Počkáš na mňa? Prisaháš?“ spýtala som sa a ľahla som si vedľa neho. Chcela som mu byť čo najbližšie a on to uvítal. Ležali sme oproti sebe s rukami pod hlavou a pozerali sme si do očí. Z kútika úst mu vytekal pramienok tej tekutiny, ktorá bola tak potrebná pre život a rýchlo vytvárala mláku pod jeho lícom, ale on si to nevšímal a ani ja. Záležalo len na posledných momentoch, ktoré sme spolu mohli stráviť.
,,Prisahám.“ Sľúbil a ja som vedela, že to dodrží. Ešte nikdy v živote nedal sľub, ktorý by nesplnil. Sasuke sa vrátil do Konohy. Vedela som to, že tu zostane. Už len z úcty k Narutovi.
,,Ale prídeš za mnou, až keď prežiješ celý svoj život. Dobre?“ spýtal sa ma a jeho oči na mňa naliehali aj keď sa zdali byť také ospalé a zároveň už niekde na ceste preč. Plamienok života v jeho očiach dohasínal. Už sa držal len na tenkých nitkách. Ďalší prúd sĺz ma zaštípal v oku ako tŕň a tak som im povolila, aby vyšli von. Prikývla som a pohladila som ho jemne po líci. Naruto spokojne zatvoril oči a potom ich otvoril.
,,Moja nová priateľka je už netrpezlivá. Nebude čakať, kým sa vykecám.“ Zasmial sa jemne a ja som sa musela pousmiať. Ako ľahko hovoril o smrti. Ako ťažko sa to počúvalo.
,,Ani som ťa nestihol... pobozkať.“ Ledva tie slová vyslovil. Prerývane sa nadýchol a ja som sa natiahla k nemu. Náš prvý a posledný bozk v poslednej sekunde života. Budem si ho pamätať celý svoj život, tento okamih sa mi vryl do srdca a urobil tam dieru, ktorú už nič nevyplní.
Prekonala som svoju hanblivosť, na ňu totižto nebol čas, a priložila som svoje pery k jeho suchým, popraskaným ústam, na ktorých zasychávala krv. Z posledných síl pootvoril pery, aby mi mohol opätovať bozk a súhlasne zahmkal. Bol to nežný bozk. Chcela som doňho vdýchnuť život. Túžila som po tom. Priala som si, aby som mala tú moc, aby sa stalo niečo nevysvetliteľné. Po líci mi stiekla slza a dopadla na jeho tvár. Ignorovala som pachuť hrdze, ktorú mala jeho krv. Vnímala som iba silu nášho prvoposledného bozku. Vedela som, že si ho netrpezlivá smrť už odniesla so sebou do večnosti ešte pred tým, než som opustila jeho pery, lebo jeho dych už nenarážal na moju uslzenú tvár. Trochu som sa odtiahla, aby som sa mohla pozrieť, ako sladko spinká. Oči mal zatvorené a na tvári spokojný výraz. Odchádzal šťastný. Naposledy som ho pobozkala na líce a objala som ho.

Vím, že půjdeš v míru.
Doufám, že je to úleva.